Semej/Bratislava 19. októbra (TASR) - Na sovietskej atómovej strelnici pri kazašskom Semipalatinsku (dnes Semej) vybuchla 29. augusta 1949 prvá sovietska atómová bomba.

Informácie o tom, že v USA prebieha vývoj atómovej bomby, sa Sovieti dozvedeli už v septembri 1941. Správy špiónov však nepokladali za hodnoverné a tak sa tajné Laboratórium č. 2, vytvorené v roku 1943, ktorého úlohou bola príprava takej istej zbrane, netešil mimoriadnej podpore. Pracovalo v ňom asi 100 vedcov na čele s fyzikom Igorom Vasilievičom Kurčatovom. Na americkom projekte Manhattan sa podieľali tisíce ľudí.

Keď 6. augusta 1945 zvrhli USA atómovú bombu na Hirošimu a onedlho na Nagasaki, Josif Vissarionovič Stalin bol šokovaný. V priebehu niekoľkých dní vznikol Zvláštny výbor pre riešenie jadrového problému. Na jeho čele stál obávaný šéf NKVD Lavrentij Pavlovič Berija. Na urýchlenej výstavbe nových miest, závodov, vedeckých ústavov a iných zariadení potrebných pre vývoj zbrane pracovali tisíce nešťastníkov v hrozných podmienkach gulagov. Okrem toho sa bleskovo robil geologický prieskum, hľadali sa zdroje uránu a otvárali sa bane, v ktorých hynulo opäť množstvo väzňov z pracovných táborov.



Vedci pracujúci na projekte sa tešili osobitnej priazni. Bývali v pekných bytoch a domoch, aj v čase povojnového nedostatku mali všetko potrebné pre normálny život. Pracovali zo všetkých síl, pretože vedeli, že nad nimi visí Damoklov meč v podobe neľútostného Beriju. Ak by sa vec nepodarila, hrozila im a ich rodinám smrť alebo transport do gulagov.

Ústavy v Semipalatinsku v Kazachstane, ktoré sa podieľali na vývoji atómovej bomby, pracovali v prísnom utajení. Boli ohradené ostnatým drôtom, obklopené strážnymi vežami a strážené jednotkami Ministerstva vnútra ZSSR. Nemali adresu, len číslo poštového priečinku. Vstup každého pracovníka bol niekoľkonásobne preverovaný. Na tej istej problematike pracovalo aj viacero vedeckých skupín, ktoré o sebe nevedeli. Pri výskume a vývoji bomby hrali veľkú úlohu špionážne informácie, ktoré urýchlili prípravu sovietskej jadrovej zbrane.

Keď bola bomba RDS-1 (na Západe známa pod názvom Joe-1) o sile 22 kiloton hotová, odpálili ju na strelnici Limonia pri Semipalatinsku. Okolo nej bola v rôznych vzdialenostiach umiestnená meracia technika, vybudované tam boli domy, stanica metra a pred výbuchom tam priviedli aj zvieratá, aby zistili jeho účinky. Obyvateľov blízkych obcí zabudli varovať.

Po výbuchu vybehol Kurčatov z bunkra a detsky sa tešil. Bol, ako aj ostatní, zachránený. Namiesto smrti alebo doživotného gulagu dostali všetci vyznamenania. Josif Vissarionovič Stalin obdaroval vedúcich pracovníkov projektu autami, vilami a preukazmi oprávňujúcimi na bezplatné cestovanie po celom Sovietskom zväze. Súčasťou odmeny boli aj otvorené dvere vysokých škôl pre ich deti.

Oblasť Kazachstanu okolo Semipalatinska sa stala miestom, na ktorom sa pokračovalo v jadrových pokusoch. Uzatvorili ju až 29. augusta 1991. Päť bývalých sovietskych republík v strednej Ázii - Kazachstan, Uzbekistan, Tadžikistan, Turkménsko a Kirgizsko podpísalo 8. septembra 2006 dohodu o vytvorení bezjadrovej zóny na svojom území. Dohodu podpísali práve vo východokazašskom meste Semej, bývalom Semipalatinsku, priľahlom k bývalej najväčšej sovietskej základni pre jadrové skúšky. Počas 40-ročnej prevádzky na tomto mieste vykonali 458 vzdušných, pozemných a podzemných jadrových testov. Explózie negatívne ovplyvnili život 1,7 milióna obyvateľov na území s rozlohou 300.000 kilometrov štvorcových.