Quantcast
Spravodajský portál Tlačovej agentúry Slovenskej republiky
Utorok 7. máj 2024Meniny má Monika
< sekcia Zahraničie

Profil predsedu Európskej komisie Jeana-Clauda Junckera

Luxemburský expremiér Jean-Claude Juncker reční na dvojdňovom zjazde Európskej ľudovej strany (EĽS), v Dubline 7. marca 2014. Foto: TASR/AP

Predsedom Európskej komisie (EK) sa 15. júla 2014 stal luxemburský politik Jean-Claude Juncker. Vo funkcii nahradil Portugalčana Josého Manuela Barrosa, ktorý bol na čele EK počas uplynulých dvoch päťročných funkčných období. TASR prináša profil Jeana-Clauda Junckera.



Bratislava 29. júna (TASR) - Predsedom Európskej komisie (EK) sa 15. júla 2014 stal luxemburský politik Jean-Claude Juncker. Vo funkcii nahradil Portugalčana Josého Manuela Barrosa, ktorý bol na čele EK počas uplynulých dvoch päťročných funkčných období.

Luxemburský politik s dlhoročnými skúsenosťami na európskej politickej scéne je jedným z autorov Maastrichtskej zmluvy, najmä ustanovení o hospodárskej a menovej únii. V rokoch 1995 až 2013 bol predsedom vlády Luxemburského veľkovojvodstva. Súčasne s týmto postom zastával už od roku 1989 až do roku 2009 post ministra financií. Sám o sebe s humorom hovorí, že je "zriedkavý produkt".

Jean-Claude Juncker sa narodil 9. decembra 1954 v Redange v Luxembursku. Študoval v belgickom Clairefontaine, bakalársky titul získal na Lýceu Michela Rodangea v Luxemburgu. V roku 1974 vstúpil do Kresťanskosociálnej ľudovej strany (CSV). V roku 1979 získal magisterský titul z práva na francúzskej univerzite v Štrasburgu. Nikdy nepracoval ako právnik. Do politiky vstúpil vo veku 25 rokov (1979) ako parlamentný tajomník CSV. Po prvý raz bol do luxemburského parlamentu, Snemovne reprezentantov, zvolený v roku 1984 a hneď sa stal ministrom práce vo vláde Jacquesa Santera. Krátko pred parlamentnými voľbami v roku 1989 mal vážnu autonehodu, dva týždne bol v kóme. Po znovuzvolení sa vrátil do Snemovne reprezentantov a v novej vláde už zastával dve ministerské kreslá. K ministerstvu práce mu pribudlo i ministerstvo financií. Zároveň sa stal guvernérom Svetovej banky. Na začiatku 90. rokov minulého storočia bol predsedom ECOFIN-u (Rada Európskej únie pre ekonomické a finančné záležitosti) a Rady ministrov financií členských štátov Európskeho hospodárskeho spoločenstva (EHS), ktorá sa podieľala na konečnej verzii Maastrichtskej zmluvy. Zmluvu podpísal v roku 1992 a v tomto období sa stal aj parlamentným lídrom svojej strany (CSV).

V roku 1994 bol po tretí raz zvolený do národného parlamentu. Pokračoval aj v práci na oboch ministerských úradoch. Po oznámení nominácie J. Santera na miesto predsedu Európskej komisie, bol 20. januára 1995 vymenovaný za predsedu luxemburskej vlády. Vzdal sa miesta vo Svetovej banke, ale ponechal si posty ministra práce a ministra financií. Navyše sa ešte stal aj ministrom zahraničných vecí. V prvom funkčnom období v pozícii premiéra sa zameral na prehlbovanie bilaterálnych medzinárodných vzťahov, aby zvýšil prestíž Luxemburska v zahraničí. Známy je jeho mediátorský počin, keď v roku 1996 pri návšteve Dublinu urovnal spor medzi francúzskym prezidentom Jacquesom Chiracom a nemeckým kancelárom Helmutom Kohlom ohľadom politiky Ekonomickej a monetárnej únie.

V roku 1997 sa na pol roka stal predsedom Európskej rady. Zameral sa na integráciu únie v oblasti sociálnych vecí a vytvoril plán boja proti nezamestnanosti. Inicioval vznik neformálnej skupiny Euro 11 ministrov financií, ktorí sa zamýšľali nad ďalšou monetárnou politikou únie. V roku 1999 bol opätovne zvolený do parlamentu Luxemburského veľkovojvodstva, ponechal si i post premiéra. V roku 2005 sa po druhý raz stal predsedom Európskej rady. V tejto pozícii navštívil aj amerického prezidenta Georgea W. Busha vo Washingtone.

Keď v decembri 2013 opúšťal premiérsky post, bol najdlhšie úradujúcim predsedom vlády v histórii Európskej únie (predtým Európskeho spoločenstva). Vo svojej politickej kariére získal desiatky európskych cien, čestných doktorátov univerzít, čestných občianstiev i členstiev v medzinárodných organizáciách.