Tokio 2. septembra (TASR) – Udalosti na Krymskom polostrove sú racionálnym a nedostatočne preskúmaným modelom pre budúce konflikty v Ázii, píše Van Jackson v analýze zverejnenej na internetovej stránke magazínu The Diplomat, ktorý sa zaoberá aktuálnymi politickými aj kultúrnymi záležitosťami v Ázii a Tichomorí.

Ak máme podľa jeho názoru rozmýšľať o ázijskom konflikte, automaticky sa nám v predstave vynoria sporné oblasti ako Taiwanský prieliv, Východočínske more či Kórejský polostrov, prípadne čoraz aktuálnejšie Juhočínske more. A pri predstave, ako by tieto konflikty vypukli, vidíme zase takmer hneď konfrontáciu dvoch strán, test vzájomného odhodlania a nežiaducu, ale nutnú eskaláciu napätia. V podstate teda hru plnú zastrašovania medzi armádami jednotlivých štátov, ktorá sa v istom bode vymkne spod kontroly. Hoci je to značne nemysliteľné, žiaľ, takéto scenáre sú zároveň tými najpravdepodobnejšími.

Moderné konflikty však podľa Jacksona vôbec nemusia vyzerať takto. Futurológovia, ktorí sa zaoberajú vojnou a stratégiami, podľa neho navrhujú celkom iný model toho, ako môžu vyzerať budúce konflikty, a síce Krym.

Najmenej štyri z charakteristík krymského konfliktu sa totiž podľa Jacksona dajú aplikovať na akýkoľvek budúci konflikt v Ázii. Myslí tým etnické zrážky v rámci bojov o sféru vplyvu, ďalej neštátne skupiny s geopolitickými požiadavkami, potenciál pre nepravdepodobné partnerstvá medzi štátmi a sociálnymi skupinami a v neposlednom rade šedú zónu. Všetky z týchto charakteristík boli ústrednými v súvislosti s Krymom a predstavujú podľa Jacksona zároveň veľmi prehliadaný faktor vzťahujúci sa na Áziu a jej vyhliadky na budúci konflikt.

V súvislosti s prvým z použitých termínov Jackson uvádza, že konflikt na Krymskom polostrove bol možný iba preto, lebo na Ukrajine už existovala početná etnická skupina Rusov, čo sa zároveň stretlo s ruskou ambíciou o získanie sféry vplyvu v európskom priestore. Naproti tomu etnické zrážky v Ázii sa podľa Jacksona vo väčšine prípadov vyvíjajú omnoho tradičnejším spôsobom – susedné štáty sa sporia najmä o hraničné územia, čo je zároveň dôvodom, že sa väčšina ázijských štátov v rámci bezpečnosti zapodieva najmä vlastnou armádou.

V prípade Číny, Indie a Japonska je to však trochu inak, keďže tieto štáty sa zároveň snažia posilniť svoj vplyv v celom regióne, upozorňuje Jackson. Vďaka tomu sa občas dostávajú do vzájomných konfliktov, súťažiac medzi sebou o sféru vplyvu. V iných prípadoch zase dochádza k stretu mocností v rámci záležitosti menších štátov, pričom tu je motiváciou etnická rivalita i zabezpečenie strategických surovín a obchodných trás. Prehliadanými ohniskami takýchto konfliktov, ktoré by mohli prerásť do rozsiahlejších mocenských sporov, sú podľa Jacksona čínska populácia v Mjanmarsku (čiastočne zapojená aj do odboja proti vláde), tamilská populácia na Srí Lanke (s väzbami na Indiu) či početná čínska a indická populácia v Nepále, kde sa miešajú mocenské vplyvy dvoch a viacerých krajín.

V druhom prípade - geopolitických požiadaviek neštátnych skupín - ide podľa Jacksona o čoraz väčší problém, ktorý sa však z iného uhla pohľadu môže javiť ako ukazovateľ demokracie, resp. zlepšovania podmienok jednotlivcov. Pri ukrajinskej kríze sa rozsiahla ruská populácia sprvu snažila len o užšie prepojenie Ruska s Ukrajinou, avšak pod vplyvom politických udalostí sa nakoniec zasadzovala za úplné odtrhnutie Krymu od Ukrajiny, pričom samotné Rusko tieto nálady pravdepodobne podnecovalo.

Naproti tomu geopolitiku v Ázii podľa Jacksona stále vnímame najmä či dokonca výhradne v rozmedzí jednotlivých štátov, a to aj napriek tomu, že tam tiež existujú početné sociálne skupiny s geopolitickými požiadavkami, ktoré sú schopné príležitostne svoje sily s týmto zámerom zmobilizovať. Mjanmarsko, Filipíny aj Srí Lanka sú pritom domovom troch najväčších takýchto skupín, pričom všetky z nich sa zároveň priamo zapájajú do odboja, ktorý spochybňuje legitimitu miestnej vlády.

Možno o čosi menej pravdepodobnými, avšak podobne dynamickými miestami konfliktov sú aj ďalšie ázijské krajiny. Dobrým príkladom je Taiwan, kde by vládna strana Kuomintang rada presadila pomocou obchodnej dohody užšiu spoluprácu s pevninskou Čínou, takéto iniciatívy sa však stretli so silným študentským a opozičným odporom (vzniklo tzv. Slnečnicové hnutie). A po celom svete a najmä v Južnej Kórei existujú poloorganizované skupiny, ktoré by zasa privítali zmenu politického režimu v Severnej Kórei. Faktom vo všetkých uvedených príkladoch však podľa Jacksona zostáva to, že takéto skupiny už preukázali schopnosť sledovať a občas aj vymôcť si svoje geopolitické ciele.

Nikto podľa neho nepredpokladal, že Rusku sa podarí vytvoriť "kvázi alianciu" s pomocou ruskej populácie na území inej krajiny, a to mobilizovaním polovojenských oddielov, zbraní aj logistickej podpory, aby tak zapríčinilo odtrhnutie. Pri spätnom pohľade sa nám však takýto postup zdá celkom zrejmý. Rovnaký potenciál podľa Jacksona existuje vo viacerých ázijských krajinách už dnes.

Akékoľvek geopolitické požiadavky menšinových etnických skupín, ktoré v rámci Ázie existujú, je totiž možné zosúladiť s ambíciami inej vlády a následný konflikt by sa tak mohol stať cezhraničným. Čínska populácia v Mjanmarsku či na Filipínach by napríklad v budúcnosti mohla mať rovnaké záujmy ako Čína. Tamilská, hinduistická menšina na Srí Lanke by zase mohla nájsť spoločnú reč s hinduistami na juhu Indie. Ide o to, že takéto menšiny s geopolitickými ambíciami sa môžu začať zaujímať o potenciálne spojenectvo s inými štátmi, ktoré by im pomohli. A štáty, naopak, môžu byť ochotné spolupracovať s takýmito skupinami, ak tým získajú výhodu pri zabezpečovaní svojich geopolitických cieľov.

Jackson dodáva, že Krym je zároveň výborným príkladom vytvorenia šedej zóny - došlo tam k ozbrojenému násiliu, ale takým spôsobom, že Rusko bolo do istej miery schopné popierať svoju angažovanosť. A prečo sa snaží popierať svoju zodpovednosť? "Aby zlomilo medzinárodný konsenzus, zjednotilo domácu mienku a vyhlo sa medzinárodnej potupe," uviedol Jackson.

Nijaký agresor si podľa Jacksona nemôže dovoliť byť vnímaný ako "nahý agresor", preto Čína vytvorila šedú zónu vo Východočínskom a Juhočínskom mori a severokórejské "provokácie" majú často podobu partizánskych a ilegálnych aktivít, ktoré krajina vždy môže poprieť. Ak sa totiž štáty rozhodnú viesť násilie, musia to urobiť vo veľmi obmedzenej miere, aby zmiernili sankcie voči svojim hospodárskym záujmom či dovozom energie. Práve preto je podľa Jacksona práve typ obmedzenej vojny najpravdepodobnejším typom budúcej vojny v Ázii.

Obmedzené konflikty v rámci šedej zóny podľa neho môžu byť vnímané ako dobré aj zlé. Dobré v zmysle toho, že masová mobilizácia (a teda aj obrovský počet obetí) sú tu menej pravdepodobné. A zlé v tom zmysle, že štáty si uvedomia, že po celom svete existujú silné stimuly na to, aby akýkoľvek konflikt ostal obmedzený a týmto faktom môžu byť posmelené na to, aby na seba brali aj väčšie riziká.

Európski odborníci ani špecialisti z NATO nedokázali predvídať konflikt na Ukrajine. Ázia podľa Jacksonovho názoru čelí veľmi porovnateľným rizikám, ktoré sú vo viacerých prípadoch dokonca akútnejšie ako tie na ruskej "periférii".

Jackson v závere svojej analýzy dúfa, že ázijskí experti neponechajú medzinárodné spoločenstvo v zaslepení tým, že v Kryme neuvidia možný model budúcej vojny, ale len vzdialenú anomáliu.