Quantcast
< sekcia 30. výročie osamostatnenia SR

Pred 30 rokmi prehradili Dunaj a spustili elektráreň Gabčíkovo

Na archívnej snímke letecký pohľad na plavebné komory Sústavy vodných diel Gabčíkovo. Foto: TASR/Štefan Kačena

Pri návrhu a výstavbe Sústavy vodných diel Gabčíkovo-Nagymaros stál Július Binder. Od roku 1986 bol členom spoločnej operatívnej skupiny.

Bratislava 24. októbra (TASR) - Na počiatku sa plánovalo vybudovať spoločné slovensko-maďarské vodné dielo Gabčíkovo-Nagymaros (SVDGN). V roku 1989 však Maďarsko odstúpilo od zmluvy z roku 1977, a tak Slovensko pristúpilo k náhradnému riešeniu. Rozhodlo sa dokončiť a spustiť do prevádzky Vodnú elektráreň Gabčíkovo (VEG). V pondelok 24. októbra uplynie 30 rokov od prehradenia prirodzeného koryta Dunaja, čím sa do prevádzky spustil prvý z ôsmich hydroagregátov vodnej elektrárne.

Už začiatkom 50. rokov minulého storočia sa s myšlienkou vybudovať na Dunaji vodné dielo zaoberal profesor Peter Danišovič, ktorý pôsobil na Fakulte inžinierskeho staviteľstva Slovenskej vysokej škole technickej, dnešnej Slovenskej technickej univerzity. Vypracoval dve alternatívy. Riečny stupeň prehradenia Dunaja v hlavnom toku alebo vybudovanie derivačného kanála s elektrárňou.

Reálne kontúry nadobudol projekt vodného diela až v roku 1977, keď 16. septembra predsedovia vlád Československej socialistickej republiky (ČSSR) a Maďarskej ľudovej republiky podpísali v Budapešti medzištátnu zmluvu o výstavbe a prevádzke Sústavy vodných diel Gabčíkovo-Nagymaros (SVDGN). Zmluvu neskôr ratifikovali parlamenty a podpísali prezidenti Gustáv Husák a János Kádár.

Vybudovanie plánovaného vodného diela Gabčíkovo-Nagymaros malo za cieľ nielen výrobu elektriny, ale aj prevenciu proti záplavám, ktoré sa pri toku Dunaja pravidelne opakovali, napríklad v rokoch 1954 či 1965, a tiež zlepšenie plavebných podmienok na Dunaji.

Pri návrhu a výstavbe Sústavy vodných diel Gabčíkovo-Nagymaros stál Július Binder. Od roku 1986 bol členom spoločnej operatívnej skupiny. V roku 1990 sa stal jedným z hlavných projektantov náhradného variantu C vodného diela.

V roku 1989 Maďarsko od projektu odstúpilo. Maďarská vláda pozastavila stavebné práce, pričom v tom čase bolo už 85 až 90 percent prác na československej, resp. slovenskej strane ukončených. Maďarský parlament potvrdil rozhodnutie maďarskej vlády 31. októbra 1989.

Slovensko sa tak rozhodlo pre dokončenie projektu podľa variantu C, ktorý už nerátal s účasťou Maďarska. Tento krok 25. júla 1991 schválila Vláda Českej a Slovenskej Federatívnej Republiky (ČSFR) a ešte v novembri toho istého roku sa stavebné práce znovu rozbehli.

Maďarská vláda 7. mája 1992 vypovedala zmluvu z roku 1977. To slovenská i československá federálna vláda označili za právne neúčinný krok, pretože zmluva neobsahovala ustanovenia o jednostrannom vypovedaní. Kľúčovým momentom bolo prehradenie prirodzeného koryta Dunaja, ktoré sa začalo 24. októbra 1992 v predpoludňajších hodinách. Prehradenie Dunaja de facto uviedlo stupeň Gabčíkovo do prevádzky.

Udalosť sprevádzali protesty ochranárskych organizácií z Maďarska, Slovenska a okolitých krajín a tiež značný záujem médií aj zo zahraničia. Ekologickí aktivisti sa obávali vážnych a nezvratných zásahov do prírody.

Proti prehradeniu Dunaja, ako aj celkovému sprevádzkovaniu VEG na medzinárodnej pôde protestovalo Maďarsko. Spor sa dostal pred Medzinárodný súdny dvor v Haagu. Ten v rozsudku z 25. septembra 1997 potvrdil platnosť zmluvy z roku 1977 a vyhlásil za oprávnené vybudovanie náhradného riešenia - variantu C.

Všetkých osem turbín VEG slávnostne spustili do trvalej prevádzky 17. mája 1996. Súčasťou vodného diela je aj menšia elektráreň v Čunove so štyrmi turbínami a ročnou produkciou cca 147 GWh. Samotná VEG vyrába približne 2.200 GWh elektrickej energie ročne, čo predstavuje okolo osem až desať percent spotreby elektriny na Slovensku.



Zdroj: vvb.sk, siea.sk, seas.sk


TASR v tejto súvislosti prináša profil Júliusa Bindera, ktorý zohral významnú úlohu pri výstavbe a dokončení vodného diela Gabčíkovo.





Július Binder sa narodil 12. septembra 1931 v Bernolákove. Na Slovenskej vysokej škole technickej (SVŠT) v Bratislave vyštudoval fakultu inžinierskeho staviteľstva so špecializáciou hydrotechnické stavby. Absolvoval aj postgraduálne štúdium s orientáciou na zdravotné vodohospodárske stavby.

Dvadsať rokov pôsobil na Strednej priemyselnej škole stavebnej v Bratislave a odbor poľnohospodárskej meliorácie učil tiež na strednej poľnohospodárskej škole. Externe vyučoval aj na SVŠT. Environmentálne témy prednášal tiež na zahraničných univerzitách a vedeckých spoločnostiach v USA, Kanade, Venezuele, Mexiku, Juhoafrickej republike, Číne, Japonsku a takmer vo všetkých štátoch Európy.

V roku 1955 začal pracovať v Hydroprojekte Bratislava (neskôr Hydroconsult), kde pôsobil 36 rokov ako projektant, výrobný námestník a hlavný inžinier podniku. Od januára 1991 do konca januára 1998 bol riaditeľom Vodohospodárskej výstavby, š. p., Bratislava.

Predmetom jeho odbornej činnosti boli hydraulika otvorených vodných tokov, úpravy vodných tokov, vodohospodárska bilancia v povodí, cestné stavby, vodárenstvo, ochrana podzemných vôd pred znečistením, čistenie odpadových vôd, špeciálne problémy pri rekonštrukcii teplární, vodné cesty, vodná doprava a špeciálne zakladanie. Podieľal sa na projektovaní vodohospodárskych diel a hydrotechnických stavieb.

Július Binder stál pri návrhu a výstavbe Sústavy vodných diel Gabčíkovo - Nagymaros. Jej vybudovanie malo za cieľ nielen výrobu elektriny, ale aj prevenciu proti záplavám, ktoré sa na Dunaji opakovali, napríklad v rokoch 1954 či 1965, a tiež zlepšenie plavebných podmienok.

Predsedovia vlád Československa a Maďarska podpísali 16. septembra 1977 v Budapešti Zmluvu o výstavbe a prevádzke Sústavy vodných diel Gabčíkovo - Nagymaros. V roku 1986 sa Binder stal členom spoločnej operatívnej skupiny. Od roku 1990 sa spolupodieľal na projektovaní náhradného variantu C vodného diela. Ten už nerátal s účasťou Maďarska, ktoré v roku 1989 od projektu odstúpilo.

Binder mal rozhodujúci podiel na vyriešení ochrany podzemných vôd na Žitnom ostrove pred ropnými derivátmi. Bol hlavným inžinierom projektu čistiarne odpadových vôd v bratislavskom Slovnafte, podieľal sa na riešení projektu čistiarne odpadových vôd Chemických závodov Nováky alebo na sanácii skládky nebezpečných odpadov v Chemku Strážskom.

Vydal niekoľko odborných knižných publikácií ako Nahlas o Tichom Potoku, Rád odpovedám, Prečo nemá Gabčíkovo Nagymaros, Vodné dielo Slatinka a súvislosti s ním.

Po voľbách do Národnej rady SR v roku 1998 sa stal poslancom parlamentu za Hnutie za demokratické Slovensko (HZDS).

Júliusovi Binderovi udelili v roku 1995 štátne vyznamenanie Rad Ľudovíta Štúra I. triedy. O rok neskôr dostal Zlatý dvojkríž za zásluhy o národnú kultúru a v roku 1997 Cenu za záchranu kultúrneho dedičstva a rozvoj mesta Banská Štiavnica. Od Nadácie Matice slovenskej dostal v januári 1998 Cenu Štefana Moyzesa za prínos k slovenskému národnému životu. Vedecká rada Slovenskej technickej univerzity mu v roku 1995 udelila titul doctor honoris causa.

Pápež Ján Pavol II. mu udelil 26. októbra 2004 za jeho svedectvo veriaceho katolíckeho laika, ako aj za celoživotné dielo vysoké vyznamenanie Rytiersky rád sv. Gregora Veľkého. Ide o najvyššie cirkevné vyznamenanie pre laika.

Vodohospodár, projektant, hospodársky pracovník a verejný činiteľ, zomrel 26. júla 2021 v Bratislave vo veku nedožitých 90 rokov.