Bratislava 25. júla (TASR) - Navrhované zmeny v systéme emisných povoleniek (ETS) podľa analytika Radovana Ďuranu nezvrátia trend, pri ktorom znižovanie emisií v Európskej únii sprevádza útlm priemyselnej výroby, aj keď ho môžu spomaliť. Spolu so zástupcami firiem preto odporúča revíziu cieľov v súlade s ekonomickými a technologickými možnosťami podnikov. Výskumník Patrik Gažo naopak vníma podmienenie bezplatných povoleniek zelenými investíciami ako rozumný krok k reálnej dekarbonizácii.

„Podľa návrhu majú firmy dostať 80 % bezplatných povoleniek vopred po predložení plánov dekarbonizačných investícií a zvyšných 20 % až po ich realizácii, čo vytvára priamu väzbu medzi verejnou podporou a reálnym znižovaním emisií. Z ekologického hľadiska je to nevyhnutné minimum, ak nemá bezplatná alokácia naďalej konzervovať súčasný stav,“ uviedol Gažo, ktorý je výskumným pracovníkom Sociologického ústavu Slovenskej akadémie vied (SAV) a Stredoeurópskeho inštitútu pre výskum práce (CELSI).

Negatívum návrhu vidí skôr v tom, že sa samotné tempo dekarbonizácie spomaľuje. Európska komisia totiž plánuje znižovať emisné limity pomalšie a firmám chce opäť dovoliť nakupovať uhlíkové kredity zo zahraničia. Gažo zároveň zdôraznil, že verejné peniaze na dekarbonizáciu by mali byť podmienené nielen zelenými investíciami, ale aj sociálnymi zárukami. „Inak hrozí, že technologickú modernizáciu zvládneme, ale jej sociálne náklady sa prenesú na obyvateľov a pracujúcich, čo vedie k ďalšej sociálnej, ekonomickej a politickej nestabilite spoločnosti,“ vysvetlil.

Návrh podmieniť bezplatné povolenky zelenými investíciami pritom nevníma ako nespravodlivý voči firmám, ktoré už do čistejších technológií investovali. „Skoré investície nie sú stratou, ale konkurenčnou výhodou, ktorá znižuje budúce sociálne riziká vrátane rizika prepúšťania v momente, keď sa uhlíkové náklady naplno premietnu do cien,“ myslí si.

Viceprezident Asociácie zamestnávateľských zväzov a združení (AZZZ) SR Roman Karlubík však nevníma, že by sa zelené investície podnikom oplatili. „Politickým prísľubom bolo, že finančné prostriedky, ktoré podniky investujú do znižovania emisií, sa im prostredníctvom systému ETS v primeranej miere vrátia. V praxi sa to však vo veľkej miere nenaplnilo. Mnohé európske aj slovenské spoločnosti investovali značné prostriedky do zelených technológií, často bez adekvátnej kompenzácie zo systému ETS alebo z trhu. Európsky spotrebiteľ totiž vo väčšine prípadov nie je ochotný zaplatiť výrazne vyššiu cenu napríklad za stavebný materiál vyrobený nízkoemisným alebo bezemisným spôsobom,“ vysvetlil.

Výsledkom podľa Karlubíka je, že slovenské podniky v poslednom období svoje investície do týchto technológií obmedzili alebo odložili. „V súčasnej ekonomickej situácii mnohé z nich nemajú dostatok vlastného kapitálu na realizáciu ďalších rozsiahlych projektov bez účinnej verejnej podpory,“ upozornil.

Problém vníma zástupca firiem najmä v nereálnom nastavení cieľov. Ani niektoré z najmodernejších priemyselných investícií, ktoré boli na Slovensku zrealizované v posledných piatich rokoch, totiž podľa neho nedokážu splniť požiadavky stanovené pre obdobie po roku 2030. „Je preto potrebné položiť si otázku, aký význam majú politické ciele, ktoré nie sú pri súčasnej úrovni technológií a dostupnosti financií reálne dosiahnuteľné,“ vyhlásil.

Analytik Inštitútu ekonomických a spoločenských analýz (INESS) Ďurana za zásadný problém ekonomiky EÚ považuje vysokú cenu elektriny. Tá brzdí potrebnú elektrifikáciu, bez ktorej nie je možná dekarbonizácia. EK podľa neho zabúda, že pre konkurencieschopnosť je zo všetkého najviac dôležitá cena. „Pokiaľ európska výroba bude drahá, príde o exportné príležitosti a domácu výrobu nahradia ešte vo väčšej miere dovozy. Investície do elektrifikácie priemyselnej výroby pri vysokej cene elektriny, ako je dnes, nesľubujú nízke ceny produkcie,“ varoval.

Dostupnú a konkurencieschopnú energiu považuje za kľúčovú aj AZZZ. Privítala by preto konkrétne mechanizmy na stabilizáciu jej cien. Dôležitá je podľa nej aj podpora energetickej efektívnosti, rozvoj obehového hospodárstva či jednoduchší prístup k financovaniu zelených investícií so zníženou administratívnou záťažou. Zástupcovia zamestnávateľov požadujú aj dôslednejšiu ochranu európskeho trhu pred dovozmi z tretích krajín, ktoré nespĺňajú porovnateľné environmentálne, sociálne a bezpečnostné štandardy.

Firmy hovoria, že chcú vyrábať čistejšie, dekarbonizácia však musí byť postupná, podporovaná a založená na reálnych technologických možnostiach a ekonomickej návratnosti. „Bez týchto opatrení bude európsky priemysel čeliť vyšším nákladom ako jeho konkurenti v Ázii alebo v iných častiach sveta. Výsledkom nebude globálne zníženie emisií, ale presun výroby, pracovných miest a investícií mimo Európskej únie,“ skonštatoval Karlubík.

Gažo však upozorňuje, že ázijská konkurencia nie je lacnejšia len pre chýbajúce spoplatnenie emisií, ale aj pre celistvé výrobné ekosystémy, štátnu podporu a mierku výroby. „Mechanizmus kompenzácie uhlíka na hraniciach (CBAM) rieši len jednu časť problému, a to uhlíkové náklady na hraniciach, ale nerieši štrukturálne slabiny, ktoré robia stredoeurópsky priemysel zraniteľným, teda vysokú závislosť od pozície v globálnych hodnotových reťazcoch, nízku mieru domácej pridanej hodnoty a chýbajúcu priemyselnú politiku zameranú na kvalitu pracovných miest,“ vysvetlil.