Bratislava 6. augusta (TASR) - Strategicky významné podniky, ktoré sa v júli 1991 dostali do prvej vlny kupónovej privatizácie vo vtedajšom Česko-Slovensku, spája v súčasnosti jeden spoločný jav. Vlastníctvo sa v nich postupne skoncentrovalo a drobní akcionári boli napokon spravidla vykúpení alebo vytesnení. Vyplýva to z aktuálnej analýzy finančnej spoločnosti Ozios, ktorá pri príležitosti 35. výročia tejto udalosti zmapovala osudy vybraných významných podnikov.

„Akokoľvek sú príbehy tradičných strojárskych či energetických kolosov, bánk alebo pivovarov odlišné, jeden scenár sa opakoval: rozdrobená akcionárska štruktúra z kupónovej privatizácie sa postupne skoncentrovala v rukách jedného majoritného vlastníka,“ priblížil výsledky štúdie analytik Ozios Adam Austera.

Poukázal na to, že ešte v súčasnosti sa široká verejnosť učí investovať, aby sa jej úspory odložené doma alebo na bežných účtoch neznehodnocovali. „Pritom túto príležitosť ľudia dostali v masovom meradle už v deväťdesiatych rokoch a rozbehnutie investovania medzi bežnými ľuďmi bol jeden z cieľov kupónovej privatizácie. Dalo by sa povedať, že kupónová privatizácia prišla z tohto hľadiska príliš skoro,“ zhodnotil odborník.

Zo Slovenska sa analýza pozrela na zmeny vo vlastníctve rafinérie Slovnaft. Štátny podnik sa na akciovú spoločnosť zmenil na jar 1992 v rámci prvej vlny kupónovej privatizácie. Kontrolný balík neskôr získala spoločnosť Slovintegra z okruhu vtedajšieho manažmentu. Po roku 2000 vstúpil do rafinérie strategický investor, maďarský MOL, ktorý svoj podiel postupne zvýšil na viac než 98 %. Zostávajúcich drobných akcionárov, ktorí akcie väčšinou získali práve v kupónovej privatizácii, na jeseň 2019 z firmy vytesnil. Ide o zákonom regulovaný postup, ku ktorému môže pristúpiť viac ako 95 % vlastník spoločnosti. Menšinoví akcionári sú v takom prípade povinní svoje akcie predať za primeranú finančnú náhradu.

Slovnaft je tak podľa analytika učebnicovým príkladom toho, ako sa pôvodne rozdrobené akcionárske vlastníctvo nakoniec ocitlo v rukách jedného majoritného vlastníka. Podobný príbeh však ukázala aj privatizácia ďalších podnikov ako Nová huť Ostrava, Prazdroj, ČEZ, Investičná a poštová banka, či Škoda Plzeň.

Slovenská cesta privatizácie sa od tej českej v jednom zásadne líšila, pripomenul Austera. „Kým v Česku pokračovala druhá vlna kupónovej privatizácie, na Slovensku sa už nekonala. Vláda zvolila iné formy privatizácie, najmä priame predaje strategickým investorom,“ doplnil.

Pred 35 rokmi, v júli 1991, vtedajšia československá vláda schválila zoznam takmer 1500 štátom vlastnených podnikov, ktoré boli zaradené do prvej vlny kupónovej privatizácie. Analýza pripomenula, že hlavným cieľom bol rýchly prevod štátneho majetku do súkromného vlastníctva. Vedľajším, ale zamýšľaným efektom bolo vytvorenie kapitálového trhu, na ktorom by domácnosti mohli obchodovať so získanými akciami a kam by si firmy chodili po potrebný kapitál.