Praha 9. februára (TASR) - Václav Klaus, terajší český prezident, nebol pred vyše dvoma desaťročiami stúpencom rozdelenia česko-slovenskej koruny. Napriek tomu k odluke došlo, lebo rozdiely v ekonomickej situácii oboch krajín boli už celkom zreteľné, ako pripomenul český denník E15.

Koniec česko-slovenskej menovej únie prišiel oveľa rýchlejšie, než predpokladali politici. Spoločná mena prežila rozdelenie Česko-Slovenska len o pár týždňov. Tesne pred odlukou bolo v oboch štátoch obeživa asi za 100 miliárd Kčs. Ľudia ho mali k dispozícii v 350 miliónoch bankovkách a vo vyše troch miliardách mincí. Po ukončení odluky bol vyčíslený pomer pôvodného obeživa medzi republikami 70 : 30.

Všetky náklady na operáciu (v Česku) kryla Česká národní banka (ČNB) z vlastných prostriedkov. Získala ich na základe stratených či nevrátených bankoviek a mincí z obehu.

Bezchybný priebeh menovej odluky vyvolal uznanie v zahraničí. Stal sa predmetom záujmu expertov Medzinárodného menového fondu (MMF), ktorí do detailov študovali jej priebeh. Scenár sa následne stal súčasťou odporúčania fondu pre podobné prípady.

Pôvodný zámer – skĺbiť politiku dvoch centrálnych bánk, si experti vlastne ani nemali šancu vyskúšať. Zahraniční investori, podniky a ani ľudia menovej únii neverili a koruny začali vymieňať za devízy. Rozdiely medzi oboma novými štátmi boli markantné.

Český finančný sektor mal vtedy v bankách prebytok finančnej hotovosti, úspory obyvateľov a podnikov rástli. Na Slovensku bankám hotovosť chýbala a zároveň sa zvyšoval tlak na poskytovanie pôžičiek.

"Obe krajiny musia už teraz realizovať svoje vlastné ciele odlišnými postupmi, ktoré sa už nedajú uskutočňovať za existencie spoločnej meny," povedal vtedajší český premiér Václav Klaus v televíznom prejave, v ktorom oznamoval vznik nezávislých národných mien. Klaus, bývalý guvernér českej centrálnej banky Josef Tošovský a exminister financií Ivan Kočárník vždy označovali menovú odluku za technické opatrenie, ktorého cieľom bola zmena česko-slovenskej koruny na plnohodnotnú českú korunu.

Centrálni bankári boli k menovej únii podstatne skeptickejší než politici. O tom, čo bude, keď nevydrží federácia, premýšľali dlhší čas. V polovici januára 1993, ako spomína vtedy najmladší člen bankovej rady, v súčasnosti šéf Českej sporiteľne Pavel Kysilka, bolo zvolané tajné zasadnutie užšieho kabinetu. Na ňom zoznámili Klausa s plánom na menovú odluku a presvedčili ho o nevyhnutnosti jej uskutočnenia.

Klaus neskôr potvrdil, že dlho váhal. "Pôvodne som nebol stúpencom menovej reformy, ale pár týždňov ekonomického vývoja a tlak z ČNB ma viedli k zmene stanoviska." Prikývnuť musel aj vtedajší slovenský premiér Vladimír Mečiar, nakoniec však Slováci český plán prijali.

Po rokoch Kysilka vtedajšiu atmosféru v Trenčianskych Tepliciach charakterizoval, že "vymieňali sme si dokumenty, pili borovičku, jedli guláš a robili sme odluku".

Centrálni bankári sa podľa Kysilku na menovú odluku tajne pripravovali od roku 1992. Kolky, ktoré sa neskôr lepili na bankovky, dostala ČNB z Kolumbie už na jeseň.

Model česko-slovenskej odluky sa uplatnil aj vo svete. Českí bankári pomáhali k vlastnej mene napríklad v Moldavsku alebo v Gruzínsku.