< sekcia Ekonomika

Nedostupnosť bývania treba riešiť inak, tvrdí OZ Proti prúdu

Bezdomovci na autobusovej stanici, ilustračná snímka. Foto: TASR/František Iván

Občianske združenie (OZ) Proti prúdu sa na viacerých úrovniach snaží o ukončovanie bezdomovectva na Slovensku.

Bratislava 15. októbra (TASR) - Súčasné nástroje na riešenie nedostupnosti bývania na Slovensku, ako napríklad štátne dotácie či pôžičky od Štátneho fondu rozvoja bývania (ŠFRB), sú evidentne nepostačujúce. Pre TASR to uviedla Nina Beňová z občianskeho združenia (OZ) Proti prúdu, ktoré sa na viacerých úrovniach snaží o ukončovanie bezdomovectva na Slovensku.

„Chýba nám obšírnejší zákon o sociálnom bývaní, ktorý by nanovo definoval pojem sociálneho či dostupného bývania, jeho cieľové skupiny i spôsob, akým sa sprístupní najzraniteľnejším skupinám ľudí v bytovej núdzi,“ tvrdí Beňová. „Len pre ľudí bez domova by bolo potrebné podľa môjho odhadu počas najbližších rokov zabezpečiť minimálne 10.000 nájomných bytov,“ dodala. Podľa nej by mali mestá a obce budovať bytový fond pre zraniteľné skupiny obyvateľstva. „V praxi to znamená, že ak si mesto, obec postaví alebo inak zabezpečí určitý počet bytov za rok, automaticky nejaké percento z týchto bytov vyčlení pre zraniteľné skupiny,“ tvrdí Beňová.

Priblížila, že jedným z najpálčivejších dôsledkov nedostupnosti bývania v krajine je bezdomovectvo v tých najhorších formách a nemožnosť vymaniť sa z neho, čo spôsobuje v konečnom dôsledku rýchle zomieranie ľudí bez domova. Ich priemerný vek podľa Beňovej nedosahuje ani 50 rokov. Pre nedostupnosť bývania majú zlé podmienky na život zraniteľné skupiny obyvateľstva, a to nielen ľudia bez domova, ale aj zdravotne znevýhodnení, mladí ľudia, nízkopríjmové domácnosti, seniori a ďalší. „Spôsobuje doživotné zotrvávanie zraniteľných osôb a rodín v zariadeniach sociálnych služieb alebo na ubytovniach, ktoré neposkytujú možnosť vytvoriť si domov,“ priblížila Beňová. „Tiež znižovanie prahu citlivosti spoločnosti voči sociálnym problémom marginalizovaných skupín, znižovanie solidárnosti, neúmerné zvyšovanie tlaku na zabezpečenie bývania, a tým aj bežnej existencie domácností, znižovanie životnej úrovne obyvateľstva vo všeobecnosti a schopnosti mladých ľudí osamostatniť sa a zakladať si rodinu,“ vymenovala ďalšie dôsledky.

Situácia by sa podľa nej dala zlepšiť aj novými legislatívnymi a finančnými nástrojmi, ktoré by podporili budovanie cenovo dostupných bytov nielen v gescii miest a obcí, ale aj v súkromnom sektore. Tiež by bolo treba podporovať inštitúcie ako napríklad sociálnu nájomnú agentúru, ktorá dokáže sprostredkovať cenovo dostupné nájomné byty zraniteľným skupinám. „Aj na základe nášho projektu bývania v OZ Proti prúdu sa ukazuje, že prosociálni prenajímatelia existujú aj v súkromnom sektore, len sa nemajú na koho obrátiť,“ tvrdí Beňová. Podľa nej by developeri mohli poskytovať istý objem bytov mestám a obciam za zvýhodnené ceny alebo nájomné. Ďalším nástrojom by mohlo byť využitie dane z rozvoja aj na účely vybudovania či odkúpenia mestských nájomných bytov. „Už v tomto momente je pre mestá a obce veľmi dôležité venovať zvýšenú pozornosť územnému plánovaniu, predpokladať rozširovanie miest a zabezpečovať vhodné pozemky, ktoré bude možné o pár rokov použiť na budovanie verejných bytov. Takto to napríklad robia rakúske mestá,“ povedala Beňová.

Kritériá prideľovania príspevku na bývanie sú aktuálne podľa nej nastavené tak nevhodne, že príspevok nepoberá ani polovica domácností v hmotnej núdzi. „Navyše je taký nízky, že reálne takmer vôbec nepomáha si bývanie udržať,“ zhodnotila predstaviteľka OZ Proti prúdu. Doplnila, že by bolo treba prehodnotiť kritériá poberania príspevku tak, aby bol dostupný všetkým domácnostiam, ktoré vynakladajú viac ako 40 percent svojich príjmov na bývanie, a zvýšiť jeho výšku tak, aby bol naozajstnou pomocou pri udržaní si bývania.

Kľúčové je podľa nej tiež neriešiť situáciu ľudí umiestnením do zariadení sociálnych služieb, ale sprostredkovať týmto ľuďom cenovo dostupné nájomné bývanie s podporou sociálnej služby v ňom. „To v praxi znamená intenzívnu podporu prístupov ako housing first, rapid rehousing či housing led alebo tiež procesu deinštitucionalizácie. Nezanedbateľnou ostáva prevencia domácností, ktoré z bývania ešte nevypadli, a ich podpora sociálnou službou tak, aby si bývanie udržali,“ uzavrela.