Attack on Prime Minister
News in English
V rozhovore pre TASR to uviedol splnomocnenec českej vlády pre energetickú bezpečnosť Václav Bartuška.
Autor TASR
Bratislava 5. januára (TASR) - Pred piatimi rokmi, 6.januára 2009, sa začal doteraz najväčší výpadok dodávok zemného plynu z Ruska do Európy. Najviac postihnuté boli balkánske krajiny a stredná Európa. Európska únia (EÚ) musela riešiť bezprecedentnú plynovú krízu. Bol to však unikátny moment, keď Európa hovorila jednotným hlasom a dôrazne sa postavila proti vydieraniu z Východu. Povedal v rozhovore pre TASR v rámci multimediálneho projektu Osobnosti: tváre, myšlienky splnomocnenec českej vlády pre energetickú bezpečnosť a vtedajší vyjednávač s Ruskom a Ukrajinou Václav Bartuška.
Plynová kríza pred piatimi rokmi spôsobila výpadok dodávok zemného plynu z Ruska do strednej Európy na takmer dva týždne. Česko bolo vtedy predsedníckou krajinou EÚ a vy ste boli jej splnomocnencom pre energetickú bezpečnosť. Ako si spomínate na toto obdobie?
Bol to jeden z unikátnych prípadov, keď Európa hovorila jedným hlasom a vďaka tomu si vynútila splnenie záväzkov. Bola to skvelá skúsenosť v tom, že Česká republika hovorila menom 27 členských krajín EÚ a fungovalo to.
Prvý väčší výpadok dodávok zemného plynu bol už v roku 2006. Dal sa aj v roku 2009 očakávať takýto scenár?
V roku 2006 bol prvý štvordenný výpadok dodávok a pred každou nasledujúcou zimou boli varovania, že teraz to môže opäť nastať. Napokon takéto upozornenia som počul aj pred súčasnou zimou, no tá bude zrejme na východ od nás horúca z iných dôvodov. Ukrajina bola pre Rusko ako tranzitná krajina kľúčová v 90-tych rokoch minulého storočia. Toto však už dávno neplatí. Ak by k niečomu podobnému došlo dnes, tak to postihne zopár krajín, napríklad na Balkáne. No kľúčový ruský zákazník, Nemecko, má diverzifikované dodávky plynu, preto by to nijako nepocítilo. Plynovod Nord Stream obchádza Ukrajinu zo severu, trasou popod Baltské more. Ním prúdi polovica ruského exportu plynu do Európy. Rusko reagovalo na problémy s Ukrajinou v minulosti tým, že si vytvorilo priame spojenie so zákazníkmi v západnej Európe.
Udalosti z konca vlaňajška však ukazujú, že Rusko má stále o Ukrajinu veľký záujem...
Ukrajina nie je v energetike už pre Rusko taká dôležitá ako v 90-tych rokoch. Vtedy to bol pre Moskvu veľký zdroj príjmu. Tie však v súčasnosti hľadá prioritne inde.
Okrem severného plynovodu, ktorý obchádza Ukrajinu a tým aj Slovensko, sa zvažuje aj južná vetva South Stream. Aká je potom budúcnosť plynovodného a napokon i ropovodného systému, ktorý cez Ukrajinu mieri ďalej do Európy?
Dodávky plynu cez tento tranzit už vlani výraznejšie poklesli a jeho význam sa znížil. Napokon, pre Českú republiku je to už len menší dodávateľ zemného plynu, po dokončení plynovodných prepojení väčšina dodávok pochádza zo západu alebo severu. Podobne je to s ropovodom Družba. V 90-tych rokoch to bola najväčšia ruská exportná cesta. Dnes je len jedna z viacerých alternatív a je viac-menej marginálna. Po nástupe prezidenta Putina k moci po roku 2000 začalo Rusko prebudovávať systém exportných trás produktovodov s dôrazom na priamy kontakt s odberateľmi a so zámerom minimalizovať vplyv tranzitných krajín. V prípade plynu sú to nové plynovody, ktoré obchádzajú Ukrajinu a Bielorusko. Čo sa týka ropy, sú to napríklad terminály na vývoz ropy po mori, ktoré mu dali omnoho väčšie exportné možnosti. Ropovod Družba v súčasnosti vyváža ropu do štyroch menej významných európskych krajín a do východnej časti jedného významného štátu.
Uvedomujú si túto zmenu tie menej významné štáty, kam patrí Česko i Slovensko?
Česko už v súčasnosti berie väčšinu ropy zo západu Európy a pre nás je Družba významom až druhá "rúra". Slovensko si netrúfam posúdiť. No napríklad Ukrajina stále trpí komplexom, že cez ňu prúdia do Európy všetky dôležité dodávky. To je však len veľká ilúzia ukrajinskej elity.
Reakciou EÚ na plynovú krízu bolo vytváranie nových plynovodných prepojení a reverzných tokov plynu. Pre Slovensko to znamenalo prepojenie s maďarským plynovodným systémom, ktoré je tesne pred dokončením, a prípravu na prepojenie so severom. Zareagovala únia správne?
Bola to absolútne správna reakcia. Na pomalosti postupu niektorých krajín však vidno, že problém našej časti Európy je v zásade veľká lenivosť a neschopnosť vládnych garnitúr niečo presadiť. Nie je náhoda, že medzi Francúzskom a Belgickom je päť plynovodných prepojení a medzi Bulharskom a Gréckom stále nie je žiadne.
Vďaka príjmom z tranzitu bol prepravca plynu, Slovenský plynárenský priemysel (SPP), vnímaný niekedy ako zlaté vajce slovenskej ekonomiky. Aj z toho, čo ste vraveli, vyplýva, že najlepšie časy z hľadiska príjmov sú pre SPP, ktoré ako spolumajiteľ získala skupina EPH, už preč?
To si nemyslím. Plyn bude v Európe dôležitý ďalšie desaťročia a posilní sa aj infraštruktúra tranzitu plynu. Aj preto budú príjmy z plynárenstva stále lukratívne. Záujem o toto odvetvie je stále veľký. Keď sa mal v Česku zmeniť majiteľ plynovodnej siete Net4gas, tak bolo päť uchádzačov, z toho trojica veľkých nadnárodných hráčov. Niet sa čo čudovať, pretože išlo o získanie stabilného aktíva, ktoré prináša slušný príjem.
Pred piatimi rokmi ste v mene EÚ rokovali o vyriešení problému s dodávkou zemného plynu. Slovensko patrilo medzi najviac postihnuté krajiny. Ako sa vám spolupracovalo so slovenskými predstaviteľmi?
Premiér Robert Fico rokoval 14. januára 2009 v Kyjeve a v Moskve, s najvyššími predstaviteľmi. Táto diplomatická misia nebola úspešná a nepodarila sa mu s nimi žiadna dohoda. V piatok, 16. januára, mi o siedmej hodine ráno volal český premiér a vtedajší predseda Európskej rady Mirek Topolánek s tým, že do Prahy letí premiér Fico. Ráno sme sa s ním stretli a zdôrazňoval, že potrebuje nájsť riešenie na získanie dodávok plynu. Hovoril som, že jediná možnosť je reverzný tok smerom z Česka na Slovensko. Slovenskí odborníci však tvrdili, že realizácia takého riešenia by trvala roky. Oponoval som, že by to mohla byť otázka len niekoľkých hodín. Premiéri sa preto dohodli, aby sme to skúsili a na druhý deň, v sobotu, dostalo Slovensko prvé dodávky. Potom tam denne prúdilo takmer 20 miliónov kubíkov plynu. Tým sa problém pre Slovensko vyriešil. V súčasnosti je už k dispozícii aj ďalšie potrubie pre reverzný tok. Ukázalo sa, že toto je cesta pre Európu, ktorá je kontinentom takmer 500 miliónov dobre platiacich zákazníkov. Preto je prepojenie národných sietí najlepšou odpoveďou na možný nátlak a vydieranie dodávateľských krajín mimo EÚ.
Aké boli rokovanie v Moskve a v Kyjeve?
S vtedajším premiérom Vladimirom Putinom i s ďalšími ruskými predstaviteľmi boli rokovania tvrdé a často nepríjemné, ale čo sa dohodlo, to platilo. Na Ukrajine sa však stávalo, že dohody s prezidentom Juščenkom alebo premiérkou Tymošenkovou neplatili už päť minút po ich uzavretí. Z toho je evidentné, že hlavný partner bolo pre nás, v konečnom dôsledku, Rusko.
Rusko pri diplomacii využíva veľmi často tlak prostredníctvom svojich energetických zdrojov. Sú to férové zbrane?
Máte na sebe ruský oblek? Alebo používate ruské auto alebo ruský diktafón? Nie. Čo má dnes Rusko na export? Ropu, zemný plyn a iné suroviny. Každý hrá s tým, čo má k dispozícii. Rusko hrá v diplomacii s energetickými surovinami, pretože to je najväčšia karta, ktorú má.
Lenže táto páka na Európu slabne, pretože zareagovala prepojením svojich energetických sústav...
Túto zbraň Rusko využíva predovšetkým na krajiny, ktoré nie sú členmi EÚ, najčastejšie voči bývalým sovietskym republikám. Čo sa týka Európy, kríza v roku 2009 bola dobrá pre obe strany. Rusi pochopili, že sa únia nenechá vydierať. Dokáže sa na pár týždňov uskromniť, a preto nemôžu hnať tlak do krajnosti, lebo potrebujú EÚ ako dôležitý trh. Na druhej strane, Európa pochopila, že Rusko nemá nič iné v talóne, žiadny iný nástroj.
Ako splnomocnenec českej vlády pre energetickú bezpečnosť potom musíte byť spokojný, pretože najväčšie hrozby sú zažehnané...
Často hovorím, že by som mal posielať každý mesiac ruskému prezidentovi Putinovi kvetinový kôš, pretože mám vďaka nemu zaujímavú prácu. Je však dobre, že si Európania uvedomujú, že energia nerastie na strome, že sa nerodí v zásuvkách a že sa musí vyrobiť a do domácností dopraviť. Európa ako kontinent stojí pred súbojom so zvyškom sveta o suroviny.
Pôsobíte ako energetický expert a diplomat. Pred viac ako 20 rokmi, počas novembra 1989, ste boli študentský aktivista a neskôr ste sa stali členom parlamentnej vyšetrovacej komisie príčin zásahu proti študentom na Národní tříde. Tušili ste vtedy, že by vaša životná dráha mohla nabrať takýto smer?
Vôbec nie. Bola to v podstate séria náhod. No patrím k ľuďom, ktorí v roku 1989 vlastne vyhrali svoj život. Vyrastal som s tým, že zrejme nikdy nenavštívim Viedeň. V čase existencie železnej opony bola ilúzia si myslieť, že len tak sama od seba padne.
Ako člen spomínanej vyšetrovacej komisie ste rýchlo zistili, čo je to politika a aké sú jej úskalia. Aká to bola pre vás životná skúsenosť?
Pre mňa bolo obdobie od môjho prvého zatknutia políciou v roku 1988 až po skončenie práce komisie o dva roky neskôr, kľúčovým časom môjho života. Bolo to niečo definujúce pre moju budúcnosť.
V tomto roku si pripomenieme 25. výročie Nežnej revolúcie. Je to už dosť dlhý čas na zhodnotenie okolností jej vzniku a priebehu. Čo bolo jej príčinou, že režim, ktorý vyzeral veľmi stabilne, tak rýchlo padol?
Ekonomický rozklad. Väčšina ľudí, ktorá bola vtedy na námestiach, síce hovorila o slobode a demokracii, no zároveň chceli vlastniť autá, mať plné chladničky, tak, ako to videli u Rakúšanov alebo Nemcov. Nemám to však nikomu za zlé.
Aj študenti mali tieto ciele?
Pre študentov bolo ubíjajúce, keď v Prahe stretli svojich rovesníkov zo západu Európy a vraveli si, že prečo nemôžeme ísť za nimi, keď oni chodia k nám. Znie to malicherne, ale aj toto bola dôležitá motivácia. S odstupom času možno povedať, že väčšina spoločnosti má v súčasnosti vyššiu kvalitu života, ako pred 25 rokmi. Podotýkam väčšina, nie všetci. Tým, ktorí chcú na sebe pracovať, sa otvárajú omnoho väčšie šance. Negatívom je zväčšujúca sa priepasť medzi spoločenskými pólmi, medzi bohatými a chudobnými. No celkovo si myslím, že sme to v novembri 1989 vyhrali.
Rozhovor s Václavom Bartuškom je súčasťou multimediálneho projektu Osobnosti: tváre, myšlienky, v rámci ktorého prináša TASR každý týždeň rozhovory, fotografie a videá osobností slovenského, európskeho i svetového politického, spoločenského, ekonomického, kultúrneho a športového života.
Plynová kríza pred piatimi rokmi spôsobila výpadok dodávok zemného plynu z Ruska do strednej Európy na takmer dva týždne. Česko bolo vtedy predsedníckou krajinou EÚ a vy ste boli jej splnomocnencom pre energetickú bezpečnosť. Ako si spomínate na toto obdobie?
Bol to jeden z unikátnych prípadov, keď Európa hovorila jedným hlasom a vďaka tomu si vynútila splnenie záväzkov. Bola to skvelá skúsenosť v tom, že Česká republika hovorila menom 27 členských krajín EÚ a fungovalo to.
Prvý väčší výpadok dodávok zemného plynu bol už v roku 2006. Dal sa aj v roku 2009 očakávať takýto scenár?
V roku 2006 bol prvý štvordenný výpadok dodávok a pred každou nasledujúcou zimou boli varovania, že teraz to môže opäť nastať. Napokon takéto upozornenia som počul aj pred súčasnou zimou, no tá bude zrejme na východ od nás horúca z iných dôvodov. Ukrajina bola pre Rusko ako tranzitná krajina kľúčová v 90-tych rokoch minulého storočia. Toto však už dávno neplatí. Ak by k niečomu podobnému došlo dnes, tak to postihne zopár krajín, napríklad na Balkáne. No kľúčový ruský zákazník, Nemecko, má diverzifikované dodávky plynu, preto by to nijako nepocítilo. Plynovod Nord Stream obchádza Ukrajinu zo severu, trasou popod Baltské more. Ním prúdi polovica ruského exportu plynu do Európy. Rusko reagovalo na problémy s Ukrajinou v minulosti tým, že si vytvorilo priame spojenie so zákazníkmi v západnej Európe.
Udalosti z konca vlaňajška však ukazujú, že Rusko má stále o Ukrajinu veľký záujem...
Ukrajina nie je v energetike už pre Rusko taká dôležitá ako v 90-tych rokoch. Vtedy to bol pre Moskvu veľký zdroj príjmu. Tie však v súčasnosti hľadá prioritne inde.
Okrem severného plynovodu, ktorý obchádza Ukrajinu a tým aj Slovensko, sa zvažuje aj južná vetva South Stream. Aká je potom budúcnosť plynovodného a napokon i ropovodného systému, ktorý cez Ukrajinu mieri ďalej do Európy?
Dodávky plynu cez tento tranzit už vlani výraznejšie poklesli a jeho význam sa znížil. Napokon, pre Českú republiku je to už len menší dodávateľ zemného plynu, po dokončení plynovodných prepojení väčšina dodávok pochádza zo západu alebo severu. Podobne je to s ropovodom Družba. V 90-tych rokoch to bola najväčšia ruská exportná cesta. Dnes je len jedna z viacerých alternatív a je viac-menej marginálna. Po nástupe prezidenta Putina k moci po roku 2000 začalo Rusko prebudovávať systém exportných trás produktovodov s dôrazom na priamy kontakt s odberateľmi a so zámerom minimalizovať vplyv tranzitných krajín. V prípade plynu sú to nové plynovody, ktoré obchádzajú Ukrajinu a Bielorusko. Čo sa týka ropy, sú to napríklad terminály na vývoz ropy po mori, ktoré mu dali omnoho väčšie exportné možnosti. Ropovod Družba v súčasnosti vyváža ropu do štyroch menej významných európskych krajín a do východnej časti jedného významného štátu.
Uvedomujú si túto zmenu tie menej významné štáty, kam patrí Česko i Slovensko?
Česko už v súčasnosti berie väčšinu ropy zo západu Európy a pre nás je Družba významom až druhá "rúra". Slovensko si netrúfam posúdiť. No napríklad Ukrajina stále trpí komplexom, že cez ňu prúdia do Európy všetky dôležité dodávky. To je však len veľká ilúzia ukrajinskej elity.
Reakciou EÚ na plynovú krízu bolo vytváranie nových plynovodných prepojení a reverzných tokov plynu. Pre Slovensko to znamenalo prepojenie s maďarským plynovodným systémom, ktoré je tesne pred dokončením, a prípravu na prepojenie so severom. Zareagovala únia správne?
Bola to absolútne správna reakcia. Na pomalosti postupu niektorých krajín však vidno, že problém našej časti Európy je v zásade veľká lenivosť a neschopnosť vládnych garnitúr niečo presadiť. Nie je náhoda, že medzi Francúzskom a Belgickom je päť plynovodných prepojení a medzi Bulharskom a Gréckom stále nie je žiadne.
Vďaka príjmom z tranzitu bol prepravca plynu, Slovenský plynárenský priemysel (SPP), vnímaný niekedy ako zlaté vajce slovenskej ekonomiky. Aj z toho, čo ste vraveli, vyplýva, že najlepšie časy z hľadiska príjmov sú pre SPP, ktoré ako spolumajiteľ získala skupina EPH, už preč?
To si nemyslím. Plyn bude v Európe dôležitý ďalšie desaťročia a posilní sa aj infraštruktúra tranzitu plynu. Aj preto budú príjmy z plynárenstva stále lukratívne. Záujem o toto odvetvie je stále veľký. Keď sa mal v Česku zmeniť majiteľ plynovodnej siete Net4gas, tak bolo päť uchádzačov, z toho trojica veľkých nadnárodných hráčov. Niet sa čo čudovať, pretože išlo o získanie stabilného aktíva, ktoré prináša slušný príjem.
Pred piatimi rokmi ste v mene EÚ rokovali o vyriešení problému s dodávkou zemného plynu. Slovensko patrilo medzi najviac postihnuté krajiny. Ako sa vám spolupracovalo so slovenskými predstaviteľmi?
Premiér Robert Fico rokoval 14. januára 2009 v Kyjeve a v Moskve, s najvyššími predstaviteľmi. Táto diplomatická misia nebola úspešná a nepodarila sa mu s nimi žiadna dohoda. V piatok, 16. januára, mi o siedmej hodine ráno volal český premiér a vtedajší predseda Európskej rady Mirek Topolánek s tým, že do Prahy letí premiér Fico. Ráno sme sa s ním stretli a zdôrazňoval, že potrebuje nájsť riešenie na získanie dodávok plynu. Hovoril som, že jediná možnosť je reverzný tok smerom z Česka na Slovensko. Slovenskí odborníci však tvrdili, že realizácia takého riešenia by trvala roky. Oponoval som, že by to mohla byť otázka len niekoľkých hodín. Premiéri sa preto dohodli, aby sme to skúsili a na druhý deň, v sobotu, dostalo Slovensko prvé dodávky. Potom tam denne prúdilo takmer 20 miliónov kubíkov plynu. Tým sa problém pre Slovensko vyriešil. V súčasnosti je už k dispozícii aj ďalšie potrubie pre reverzný tok. Ukázalo sa, že toto je cesta pre Európu, ktorá je kontinentom takmer 500 miliónov dobre platiacich zákazníkov. Preto je prepojenie národných sietí najlepšou odpoveďou na možný nátlak a vydieranie dodávateľských krajín mimo EÚ.
Aké boli rokovanie v Moskve a v Kyjeve?
S vtedajším premiérom Vladimirom Putinom i s ďalšími ruskými predstaviteľmi boli rokovania tvrdé a často nepríjemné, ale čo sa dohodlo, to platilo. Na Ukrajine sa však stávalo, že dohody s prezidentom Juščenkom alebo premiérkou Tymošenkovou neplatili už päť minút po ich uzavretí. Z toho je evidentné, že hlavný partner bolo pre nás, v konečnom dôsledku, Rusko.
Rusko pri diplomacii využíva veľmi často tlak prostredníctvom svojich energetických zdrojov. Sú to férové zbrane?
Máte na sebe ruský oblek? Alebo používate ruské auto alebo ruský diktafón? Nie. Čo má dnes Rusko na export? Ropu, zemný plyn a iné suroviny. Každý hrá s tým, čo má k dispozícii. Rusko hrá v diplomacii s energetickými surovinami, pretože to je najväčšia karta, ktorú má.
Lenže táto páka na Európu slabne, pretože zareagovala prepojením svojich energetických sústav...
Túto zbraň Rusko využíva predovšetkým na krajiny, ktoré nie sú členmi EÚ, najčastejšie voči bývalým sovietskym republikám. Čo sa týka Európy, kríza v roku 2009 bola dobrá pre obe strany. Rusi pochopili, že sa únia nenechá vydierať. Dokáže sa na pár týždňov uskromniť, a preto nemôžu hnať tlak do krajnosti, lebo potrebujú EÚ ako dôležitý trh. Na druhej strane, Európa pochopila, že Rusko nemá nič iné v talóne, žiadny iný nástroj.
Ako splnomocnenec českej vlády pre energetickú bezpečnosť potom musíte byť spokojný, pretože najväčšie hrozby sú zažehnané...
Často hovorím, že by som mal posielať každý mesiac ruskému prezidentovi Putinovi kvetinový kôš, pretože mám vďaka nemu zaujímavú prácu. Je však dobre, že si Európania uvedomujú, že energia nerastie na strome, že sa nerodí v zásuvkách a že sa musí vyrobiť a do domácností dopraviť. Európa ako kontinent stojí pred súbojom so zvyškom sveta o suroviny.
Pôsobíte ako energetický expert a diplomat. Pred viac ako 20 rokmi, počas novembra 1989, ste boli študentský aktivista a neskôr ste sa stali členom parlamentnej vyšetrovacej komisie príčin zásahu proti študentom na Národní tříde. Tušili ste vtedy, že by vaša životná dráha mohla nabrať takýto smer?
Vôbec nie. Bola to v podstate séria náhod. No patrím k ľuďom, ktorí v roku 1989 vlastne vyhrali svoj život. Vyrastal som s tým, že zrejme nikdy nenavštívim Viedeň. V čase existencie železnej opony bola ilúzia si myslieť, že len tak sama od seba padne.
Ako člen spomínanej vyšetrovacej komisie ste rýchlo zistili, čo je to politika a aké sú jej úskalia. Aká to bola pre vás životná skúsenosť?
Pre mňa bolo obdobie od môjho prvého zatknutia políciou v roku 1988 až po skončenie práce komisie o dva roky neskôr, kľúčovým časom môjho života. Bolo to niečo definujúce pre moju budúcnosť.
V tomto roku si pripomenieme 25. výročie Nežnej revolúcie. Je to už dosť dlhý čas na zhodnotenie okolností jej vzniku a priebehu. Čo bolo jej príčinou, že režim, ktorý vyzeral veľmi stabilne, tak rýchlo padol?
Ekonomický rozklad. Väčšina ľudí, ktorá bola vtedy na námestiach, síce hovorila o slobode a demokracii, no zároveň chceli vlastniť autá, mať plné chladničky, tak, ako to videli u Rakúšanov alebo Nemcov. Nemám to však nikomu za zlé.
Aj študenti mali tieto ciele?
Pre študentov bolo ubíjajúce, keď v Prahe stretli svojich rovesníkov zo západu Európy a vraveli si, že prečo nemôžeme ísť za nimi, keď oni chodia k nám. Znie to malicherne, ale aj toto bola dôležitá motivácia. S odstupom času možno povedať, že väčšina spoločnosti má v súčasnosti vyššiu kvalitu života, ako pred 25 rokmi. Podotýkam väčšina, nie všetci. Tým, ktorí chcú na sebe pracovať, sa otvárajú omnoho väčšie šance. Negatívom je zväčšujúca sa priepasť medzi spoločenskými pólmi, medzi bohatými a chudobnými. No celkovo si myslím, že sme to v novembri 1989 vyhrali.
Rozhovor s Václavom Bartuškom je súčasťou multimediálneho projektu Osobnosti: tváre, myšlienky, v rámci ktorého prináša TASR každý týždeň rozhovory, fotografie a videá osobností slovenského, európskeho i svetového politického, spoločenského, ekonomického, kultúrneho a športového života.
