< sekcia Ekonomika

Po prvej svetovej vojne už nikdy neboli svetové meny plne kryté zlatom

zlaté prúty, uložené v sídle Bundesbanky. Foto: TASR/AP

Nízka flexibilita finančného systému viazaného na zásoby zlata však prehĺbila hospodársku krízu v 30. rokoch minulého storočia a zlatému štandardu zazvonil umieračik.

Bratislava 20. júla (TASR) - Prvá svetová vojna priniesla veľkú zmenu v globálnom finančnom systéme.

Väčšina ekonomík, vrátane krajín víťaznej koalície, musela upustiť od takzvaného klasického zlatého štandardu. V rámci neho boli platidlá zúčastnených krajín nielen kryté, ale aj zameniteľné alebo konvertibilné za fyzické zlato.

„Obdobie zlatého štandardu sa vyznačovalo relatívne stabilným vývojom objemu peňažnej zásoby v ekonomike, avšak s dôležitou výnimkou období veľkých nálezov zlata,“ povedal pre TASR hlavný ekonóm Sberbank Europe Vladimír Vaňo.

Vysoké vojenské náklady spôsobili, že peniaze vydané počas vojny už neboli kryté zlatom a ani zaň zameniteľné. „V dôsledku vojnových nákladov neboli jednotlivé veľké ekonomiky schopné garantovať konvertibilitu domácich platidiel do zlata vo fixnom kurze a postupne boli nútené od tohto klasického zlatého štandardu ustúpiť,“ dodal Vaňo.

K zlatému štandardu sa svet po prvej svetovej vojne čiastočne vrátil v rokoch 1925-31. „Štáty mohli držať rezervy na krytie obeživa buď v zlate, alebo v amerických dolároch a britských librách, s výnimkou Veľkej Británie a USA, ktoré držali výlučne zlaté rezervy,“ vysvetlil Vaňo. Celý systém však doplatil na nízku flexibilitu. Rastúce náklady štátov znamenali potrebu tlačiť viac peňazí.

Foto: TASR/AP


Podľa ekonóma Vaňa súčasťou tohto režimu bola taká menová politika centrálnych bánk, ktorá zmenou úrokových sadzieb mala pritiahnuť kapitál alebo naopak dovoliť jeho odlev a s tým spojený pokles cenovej hladiny až na úroveň, ktorá zodpovedala existujúcemu fixnému výmennému kurzu zlata. „Už v roku 1834 USA zafixovali cenu zlata v dolároch na úrovni 20,67 USD za trójsku uncu, teda prakticky stanovili výmenný kurz dolára vyjadrený vo fyzickom zlate. Na tejto úrovni ostal až do roku 1933,“ zdôraznil Vaňo.

Nízka flexibilita finančného systému viazaného na zásoby zlata však prehĺbila hospodársku krízu v 30. rokoch minulého storočia a zlatému štandardu zazvonil umieračik. Málo flexibilný systém prispel k prehĺbeniu nastupujúcej veľkej depresie, keďže nedovolil centrálnym bankám včas adekvátne reagovať na prepad hospodárskej aktivity.

Po druhej svetovej vojne v rámci takzvaného brettonwoodskeho menového systému nahradil zlato v rámci voľnej zameniteľnosti americký dolár. Po roku 1971 však došlo aj k jeho pádu. „Potom sa tento systém definitívne ukázal ako nedostatočne flexibilný a nezodpovedajúci potrebám globalizujúcej sa a technologicky napredujúcej svetovej ekonomiky,“ uzavrel Vaňo.