FOTOGRAFIE Z ARCHÍVU
Všetky správy
Keď hľadanie dieťaťa trvá roky...
Autor OTS
Bratislava 8. decembra (OTS) - Po vojne sa svet pomaly stavia na nohy, no pre Ester sa každý deň stáva nekonečným pátraním po dieťati, ktoré jej ukradli. Anna Stuart ponúka hlboký, dojímavý a napínavý román o nádeji, ktorá nezhasína ani po najväčších hrôzach.
Stratené dcéry.
Román nás opäť privádza k Ester – žene, ktorá prežila nepredstaviteľné. V roku 1945 prekročila brány Auschwitzu, kam vstúpila ešte ako tehotná. V tábore porodila svetlovlasé dievčatko, ktoré jej bolo okamžite odobraté a darované nemeckej rodine. Keď vojna končí, začína sa pre Ester úplne nový boj – boj o nájdenie vlastného dieťaťa.
Európa je však v troskách. Milióny ľudí hľadajú rodiny, domovy, identitu. Sirotince sú preplnené deťmi, ktoré nepoznajú svoje skutočné mená ani pôvod. V tomto chaose sa Ester nevzdáva. Cestuje od jedného mesta k druhému, od nemocnice k sirotincu, prezerá si nekonečné rady batoliat. Každé svetlé vlásky ju zasiahnu ako úder, každé modrooké dieťa jej pripomenie stratu.
Anna Stuart vytvára presvedčivý portrét ženy zničenej vojnou, a predsa plnej odhodlania. Ester nie je idealizovaná – je zranená, vyčerpaná, občas stráca vieru. No nikdy sa nezastaví. Jej motiváciou nie je len materská láska, ale aj hlboké presvedčenie, že dieťa má právo na pravdu, korene a bezpečie.
Hoci ide o historickú fikciu, román má tempo takmer ako detektívka. Ester podniká vyčerpávajúce pátranie, pátra po stopách, spája útržky informácií, stretáva sa s úradníkmi, kňazmi, lekármi aj ženami, ktoré tiež stratili deti. Aj keď sú chvíle, keď sa zdá, že nádej je príliš slabá, objavujú sa momenty svetla – náhodné stretnutia, náznaky, možné stopy. Ester si kladie otázky, ktoré dojmú každého čitateľa:
Je moja dcérka ešte nažive?
Spomína si?
A ak áno, bude ma ešte vôbec poznať?
Román vychádza z reálnych príbehov židovských matiek, ktorým nacisti odobrali deti a pridelili ich „vhodným nemeckým rodinám“. Anna Stuart pri písaní konzultovala archívne materiály o povojnových sirotincoch, ktoré často evidovali deti bez identity.
Stratené dcéry sú aj silnou pripomienkou toho, ako ďaleko dokáže zájsť materská láska, a zároveň výpoveďou o tom, ako dlho vie ľudská duša niesť jazvy vojny. Tento román je emotívny, napínavý a mimoriadne výborne napísaný. Osloví milovníkov historických príbehov, čitateľov silných ženských osudov aj tých, ktorí hľadajú knihy s posolstvom a hlbokým ľudským rozmerom.
Stratené dcéry.
Román nás opäť privádza k Ester – žene, ktorá prežila nepredstaviteľné. V roku 1945 prekročila brány Auschwitzu, kam vstúpila ešte ako tehotná. V tábore porodila svetlovlasé dievčatko, ktoré jej bolo okamžite odobraté a darované nemeckej rodine. Keď vojna končí, začína sa pre Ester úplne nový boj – boj o nájdenie vlastného dieťaťa.
Európa je však v troskách. Milióny ľudí hľadajú rodiny, domovy, identitu. Sirotince sú preplnené deťmi, ktoré nepoznajú svoje skutočné mená ani pôvod. V tomto chaose sa Ester nevzdáva. Cestuje od jedného mesta k druhému, od nemocnice k sirotincu, prezerá si nekonečné rady batoliat. Každé svetlé vlásky ju zasiahnu ako úder, každé modrooké dieťa jej pripomenie stratu.
Anna Stuart vytvára presvedčivý portrét ženy zničenej vojnou, a predsa plnej odhodlania. Ester nie je idealizovaná – je zranená, vyčerpaná, občas stráca vieru. No nikdy sa nezastaví. Jej motiváciou nie je len materská láska, ale aj hlboké presvedčenie, že dieťa má právo na pravdu, korene a bezpečie.
Hoci ide o historickú fikciu, román má tempo takmer ako detektívka. Ester podniká vyčerpávajúce pátranie, pátra po stopách, spája útržky informácií, stretáva sa s úradníkmi, kňazmi, lekármi aj ženami, ktoré tiež stratili deti. Aj keď sú chvíle, keď sa zdá, že nádej je príliš slabá, objavujú sa momenty svetla – náhodné stretnutia, náznaky, možné stopy. Ester si kladie otázky, ktoré dojmú každého čitateľa:
Je moja dcérka ešte nažive?
Spomína si?
A ak áno, bude ma ešte vôbec poznať?
Román vychádza z reálnych príbehov židovských matiek, ktorým nacisti odobrali deti a pridelili ich „vhodným nemeckým rodinám“. Anna Stuart pri písaní konzultovala archívne materiály o povojnových sirotincoch, ktoré často evidovali deti bez identity.
Stratené dcéry sú aj silnou pripomienkou toho, ako ďaleko dokáže zájsť materská láska, a zároveň výpoveďou o tom, ako dlho vie ľudská duša niesť jazvy vojny. Tento román je emotívny, napínavý a mimoriadne výborne napísaný. Osloví milovníkov historických príbehov, čitateľov silných ženských osudov aj tých, ktorí hľadajú knihy s posolstvom a hlbokým ľudským rozmerom.
