Ako prezident povedal, tak aj urobil a poslal do Košíc návrh na začatie konania o výklad Ústavy. Vyčítať sa z neho dá síce veľa, ale zhrnúť ho možno v skratke – P. Pellegrini žiada ústavný súd o taký výklad, ktorý by mu umožnil urobiť to, čo urobiť môže už dnes. Teda rozhodnúť o tom, že návrhu premiéra na vymenovanie nového ministra životného prostredia nevyhovie.

Treba zopakovať, že takýto postup by bol nepochybne v súlade s Ústavou. Hlavné dôvody netreba opakovať, boli citované z rozhodnutia Ústavného súdu v predchádzajúcom texte. Možno ich iba ľudskou rečou pre aktuálnu situáciu doplniť: ak prezident, ktorého volili poslanci parlamentu, mal právo odmietnuť návrh premiéra, potom ho má prezident, ktorý je volený priamo voličmi, dupľom.

Opak by bol nezmyslom. Len pre úplnosť: prezident M. Kováč odmietol vymenovať I. Lexu za ministra privatizácie opakovane – raz osobitne a druhý raz v rámci výmeny viacerých členov vlády. A potom štátna moc prispela k únosu jeho syna do Rakúska.

Viac ako z vecného hľadiska – ktoré je dané Ústavným súdom – sú v tejto súvislosti zaujímavejšie politické hry jednotlivých aktérov. Prezident P. Pellegrini nemá povinnosť akceptovať návrh premiéra R. Fica, ale má povinnosť o jeho návrhu rozhodnúť. To neurobil. Obrátil sa na súd, pričom dôvodí: „sporné je, či stále platí podstata právnych záverov“, ktoré vyslovil súd v uvedenom spore M. Kováč vs. V. Mečiar v spore o I. Lexu.

Právne závery hovoria nielen o tom, že prezident nie je povinný návrhu premiéra vyhovieť v prípade, keď ide o predčasné odvolanie člena vlády. Ako to je, keď vzniká nová vláda, súd nepovedal, lebo to nebolo predmetom sporu, rovnako ako to nie je predmetom sporu ani teraz. V tejto súvislosti iba konštatoval, že treba postupovať podľa rôznych článkov Ústavy. V prvom prípade podľa čl. 111 a v druhom podľa čl. 116 Ústavy. A v čl. 116 sa odvtedy nezmenila ani čiarka, ani bodka, ani dĺžeň. Možno preto žiada P. Pellegrini o výklad čl. 111, ktorý sa však danej situácie vôbec netýka.

Prezident P. Pellegrini v podaní tvrdí, že druhým účastníkom sporu je premiér R. Fico, pričom sa odvoláva na jeho stanovisko na sociálnych sieťach. Jedným dychom to však zároveň aj popiera, keď uvádza, že „jediným skutočným navrhovateľom konkrétneho kandidáta na člena vlády nie je ani samotný predseda vlády, ale jeho koaličný partner“. „V tomto zmysle vyjadrujem obavy, či je zodpovednosť predsedu vlády za konkrétny personálny návrh reálna a existujúca,“ napísal P. Pellegrini Ústavnému súdu. A nie, nie je to vôbec smiešne.

Jedna vec okrem toho je, koho P. Pellegrini označí za druhého účastníka sporu a iná, či je ním aj naozaj. Na to nestačí vyjadrenie na sociálnych sieťach, to musí v tomto prípade oznámiť súdu samotný R. Fico. Aspoň doteraz to tak bývalo. Ak R. Fico súdu oznámi, že spor s prezidentom neexistuje, nebude splnená ani jedna z hlavných podmienok na to, aby súd vo veci vôbec rozhodoval. Vecne aj politicky však v tejto chvíli spor neexistuje – premiér podal návrh a čaká, kým prezident o ňom rozhodne. Nesporí sa s prezidentom, lebo prezident nerozhodol. Ak by prezident rozhodol, až potom by spor mohol aj reálne vzniknúť. V súčasnej situácii je tak sporné iba jedno – nič.

Z hľadiska povahy veci tak ide viac o politický ako vecný spor. Isto, Ústavný súd sa už nechal do politických sporov zatiahnuť, takže by nešlo o nejaké prekvapenie, ak by sa rozhodol výklad uvedeného ústavného článku podať aj napriek neexistencii sporu.

Kým súd nerozhodne inak, dovtedy stále platí, že prezident má povinnosť sa návrhom premiéra zaoberať, nie je však povinný mu vyhovieť. A tak je to počas výmeny jednotlivých členov vlády aj správne a dobré. Alebo naopak, teda dobré a správne.