Kto sa rozhodol stráviť predĺžený prvomájový víkend v Poľsku, možno ho prekvapilo množstvo všadeprítomných vlajok. Nie len na všetkých úradoch, školách a verejných inštitúciách, ale aj na autobusoch, električkách a na mnohých domoch a balkónoch bytoviek. Ak ste to nestihli, uvidíte nabudúce, takýto pohľad je tu bežný. Poliakom sa totiž darí odpolitizovať svoju vlajku.

Nebolo to tak pritom vždy. Komunisti sa snažili vyvesovanie vlajky medzi 1. a 9. májom potláčať, aby si ľudia nepripomínali 3. máj, kedy v roku 1791 Poľsko ako prvé v Európe a druhé na svete po USA prijalo ústavu. Z toho, čo mi povedali Poliaci, tak ešte aj nejakú dobu po páde komunizmu bolo vyvesenie vlajky na dome vnímané ako čosi zvláštne a budilo to podozrenie. Situácia sa však postupne začala meniť a okolo vstupu Poľska do EÚ vznikla spolu s diskusiou o integrácii diskusia o zachovaní národnej identity, ktorý vyústila okrem iného do zavedenia štátneho Sviatku vlajky, ktorý bol ustanovený na 2. máj.

Vlajka musí podľa zákona najmenej 18-krát za rok počas sviatkov viať na všetkých verejných budovách a k nim sa už tradične pridáva široká verejnosť, či firmy. K vyveseniu vlajky často svojich obyvateľov vyzývajú aj mestá a na ich sociálnych sieťach nájdete informácie ako ju správne vyvesiť, aký je rozdiel medzi vlajkou a zástavou a podobne. Takýmto spôsobom inštitúcie vedú ľudí k tomu, že vlajka nie je akýmsi vlastníctvom štátu, rezervovaným na formálne príležitosti, ale symbolom celého poľského spoločenstva.

Že sa im to darí, ukazujú aj výskumy sociológov. Podľa prieskumu Centra pre výskum verejnej mienky z roku 2016 až 74 % percent Poliakov niekedy vyvesilo vlajku na svojom dome pri príležitosti štátnych, alebo iných sviatkov a 44 % opýtaných to robí pravidelne. Pocit častej hrdosti na svoju poľskosť medzi rokmi 2010 až 2016 vzrástol zo 60 % na 74 % a podľa prieskumu z roku 2018 sa za patriotov považuje 81 % Poliakov.

Nájsť podobné prieskumy na Slovensku je zložitejšie, ale z toho, k čomu som sa dopátral vyplýva, že národnú hrdosť podľa prieskumu SAV v roku 2014 pociľovalo takmer 89 % Slovákov a 65 % Slovákov bolo podľa prieskumu Inštitútu pre verejné otázky v roku 2017 hrdých na svoju vlasť. Zdá sa teda, že čísla o vnútornom pocite národnej hrdosti sa oproti tým poľským až tak nelíšia. Prečo sa potom v porovnaní s Poľskom len zriedkavo prejavuje navonok?

Poliakom sa postupne darí vytvárať situáciu, v ktorej je vyvesenie vlajky prirodzené gesto. Človek tým nič nevysvetľuje, nezaraďuje sa do žiadnej špecifickej skupiny, len dáva najavo, že patrí k spoločenstvu. Práve takáto nízka bariéra pri verejnej prezentácii národných symbolov ako bežného prejavu spolupatričnosti a nie politického gesta je možno niečo, čo nám na Slovensku (mimo športových udalostí) chýba.

Spoločenská súdržnosť nevzniká len z veľkých príbehov a deklarácií. Často vzniká aj z množstva drobných, opakovaných prejavov, ktoré ľudia vnímajú okolo seba. Vlajky na domoch vytvárajú pocit, že štát nie je len abstraktná entita, ale konkrétne spoločenstvo.

Zdá sa teda, že nejde o to, že by sme boli menej hrdí na svoju vlasť, než Poliaci, ale skôr o to, že nám chýbajú spôsoby, ako tú hrdosť jednoducho a bez rozpakov prejaviť navonok. Možno by pritom stačilo aj málo - napríklad vyvesiť si vlajku aspoň pri jednom sviatku v roku. Aj takéto drobné gestá totiž postupne formujú to, ako sa vnímame a pôsobíme ako spoločnosť.