< sekcia Import

T. KULIDAKIS KOMENTUJE RUSKO-UKRAJINSKÝ SPOR: Vojenské dobrodružstvo

Thomas Kulidakis Foto: Teraz.sk/Thomas Kulidakis

Komentár uverejňujeme so súhlasom Českého rozhlasu Plus.

Rusko-ukrajinský incident v Kerčskom prieplave zdôraznil prostý fakt, že aj viac ako štyri roky od anexie Krymu je riešenie vzťahov medzi oboma krajinami v nedohľadne. V podstate bolo iba otázkou času, kým jedna strana stratí nervy a príde k priamemu nepriateľskému stretu.

V prípade Azovského mora platí, že ide o vyústenie dôležitej námornej trasy, ktorou putujú obrovské objemy tovaru, obilia a nerastných surovín cez Čierne more. Ide teda o strategickú dopravnú tepnu, o ktorú ani jedna zo strán nechce prísť.

Aj preto obidve krajiny uzatvorili v roku 2003 dohodu, na základe ktorej prieliv aj more môžu využívať rovnakým dielom. Sloboda morskej plavby a navigácie sa vzťahuje tiež na plavidlá tretích krajín v súlade s Dohovorom OSN o morskom práve.


Výsledok provokácií


Situáciu ale zásadne zmenilo rozhodnutie Moskvy napraviť silou veľkomyseľnosť vládcu Nikitu Chruščova, ktorý Krym v roku 1954 daroval Ukrajine. Bolo to v čase, kedy nikoho nenapadlo, že sa Sovietsky zväz raz rozpadne a Kyjev bude spravovať vlastné územie. Ruské vojenské zabratie Krymu bol ale predovšetkým porušením záväzku z roku 1994. V tzv. budapešťskom memorande sa Kremeľ spoločne so Spojenými štátmi a Veľkou Britániou zaviazal garantovať územnú celistvosť Ukrajiny, ktorá sa výmenou zbavila jadrových zbraní zdedených po sovietskej ére.

Keď sa Rusko rozhodlo nerešpektovať svoje sľuby a porušiť medzinárodné právo, prišlo tiež k narušeniu ustanovení, ktoré sa týkali plavby po mori. Od zabratia Krymu si vyhradzuje právo samostatne kontrolovať Azovské more a priliehajúci prieliv. De iure mu to síce neumožňuje medzinárodné neuznanie pripojenia Krymu k Rusku, de facto ale silu na vynucovanie vlastným pravidiel má.

Každopádne je však dobre, že zabavenie troch ukrajinských lodí s použitím streľby už odsúdila väčšina medzinárodného spoločenstva. Aspoň čo sa týka Európskej únie, Severoatlantickej aliancie a Rady bezpečnosti OSN. Narušovanie slobody plavby, teritoriálnych vôd alebo námorného práva za pomocí zbraní, by sa nemalo tolerovať žiadnej krajine, nech je akokoľvek mocná. To ale nič nemení na fakte, že stret je výsledkom neustálych provokácií oboch strán, pri ktorých je ťažko určiť vinníka.


Hodnoverné dôkazy


V prípade Azovského mora totiž platí, že v marci tohto roka zadržala rybársku loď plávajúcu z Krymu Ukrajina. Rusko reagovalo zavedením inšpekcií s odôvodnením možného teroristického ohrozenia zo strany Kyjeva alebo krymských Tatárov. Ukrajina tiež hrozí sankciami všetkým lodiam plaviacim sa do krymských prístavov, rovnako ako Rusko hrozí nečakanými inšpekciami. Vzájomné znepríjemňovanie situácie, ruská stavba mosta na Kryme a všetko ostatné, je súčasťou ekonomickej a politickej vojny, ktoré vedú obidve krajiny.

Pre nás, pozorujúce a nezúčastnené strany je teda zásadné trvať na niekoľkých veciach. Po prvé, tvrdo trestať akékoľvek porušenie platného medzinárodného práva, týkajúceho sa teritoriálnej celistvosti. Po druhé, zaistiť, aby sloboda plavby po mori v súlade s platnými dohovormi nebola nikým narušovaná. Po tretie, pokúsiť sa obom stranám k nejakému druhu zmierenia, ktoré bude rešpektovať stav de facto aj de iure. Po štvrté, uistiť sa, že naša reakcia berie do úvahy aj vnútropolitické okolnosti.

Zahraničné vojenské dobrodružstvo totiž hrá do kariet tak prezidentovi Porošenkovi pred prezidentskými voľbami, ako aj ruskému prezidentovi Putinovi, ktorého popularita doma klesá. Rusko mohlo reagovať miernejšie, ukrajinský remorkér nemuseli sprevádzať dve vojenské lode. Dúfajme, že ani jedna zo strán nedovolí ďalšiu eskaláciu násilia. V tom im môžeme pomôcť aj my, po tom, ako predložia hodnoverné dôkazy o svojej verzii udalosti.