Bratislava 13. marca (TASR) - Po vydaní manifestu, v ktorom cisár Ferdinand V. odsúdil ozbrojené vystúpenie slovenského ľudu, medzi dobrovoľníkmi zavládlo veľké sklamanie. Bolo jasné, že treba ustúpiť a kde inde, ak nie na moravskú stranu. Preto hľadali najkratšiu cestu k slovensko-moravským hraniciam. Najschodnejšou sa ukázala cesta cez Starú Turú. Lenže mesto bolo treba najskôr dobyť, lebo bolo okupované niekoľkými stotinami cisárskych vojsk a tzv. národných gárd. No skutočnosť, že mesto je okupované, museli zobrať na vedomie aj jeho obyvatelia.

Dobrovoľnícke oddiely sa vydali na pochod z Brezovej pod Bradlom do Starej Turej ráno 27. septembra 1848. Mali už za sebou viaceré bojové skúsenosti a spolu so sedliakmi ich bolo vyše 2500. Tak sa stalo, že Starú Turú za niekoľko hodín dobyli a cisárske vojská z mesta vyhnali. Tí však na úteku podpaľovali sedliacke chalupy a domy chudobnejších mešťanov a ukradli i viaceré cennosti.

Jedným z najväčších bojových motívov vo vojne je pomsta. Keď dobrovoľníci vošli do horiacich ulíc Starej Turej, zobudila sa v nich pomstychtivosť a začali podpaľovať a rabovať tiež. Tentoraz domy zámožnejších a maďarónsky orientovaných mešťanov.

Tento nepekný pohľad na horiacu Starú Turú hlboko otriasol Ľudovítom Štúrom. Svedčia o tom slová, ktoré povedal českému priateľovi Josefovi Václavovi Fričovi v ten istý deň večer, keď ustúpili do osady Poriadie nad Myjavou: „Všetkému je koniec, neuvidíme už dňa slovenskej slobody.“

Táto akože „veľká morálna škvrna“ na slovenskom ľude, ktorú vykonali jeho bojovníci za slobodu, sa dodnes pripomína prakticky vo všetkých historických štúdiách a článkoch. Nie je to však celkom tak, preto treba vysloviť aj iný názor. Odsudzujúci podtón týchto hodnotení treba zmierniť pochopením dobovej situácie. Ako ukázali vojnové strety v nasledujúcich dvoch storočiach, motív pomsty v radoch bojujúcich strán je prítomný vždy a všade. A to sa týka aj dávnej bitky o Starú Turú. Neboli to naši dobrovoľníci, čo začali podpaľovať a rabovať. Oni už vkročili do horiaceho mesta, a keď videli tú skazu, začali sa mstiť na tých, čo ju vlastne vyvolali. Navyše už vedeli o postoji rakúskeho cisára k ich boju a vnímali ho ako zradu. No a podvedome tušili, že teraz nastane obdobie prenasledovania.

V Starej Turej niet pomníka, čo by pripomínal tieto udalosti. Všetky bojové vzopätia našich predkov v podbradlianskom kraji počas prvej dobrovoľníckej výpravy pripomína monumentálny pamätník nad osadou Poriadie neďaleko Myjavy. Terasovitá aleja s dospelými tujami po stranách nás zavedie k veľkej, metaforicky poňatej plastike stĺpa rozčesnutého bleskom. Autorom je sochár Štefan Belohradský.

No neďaleko od tohto „oslavného“ pamätníka, konkrétne za mestom Senica v poli pred majerom Horné Suroviny, stojí rovnako mohutný, ale pietny pomník slovenským dobrovoľníkom, predovšetkým tým, čo nezahynuli v boji, ale boli popravení zákernou rukou štatariálnych súdov. Stalo sa to, čo tušili bojovníci o Starú Turú.

Na kamennom podstavci mohutného pylónu je napísané: „Večná pamiatka v národe - česť ich chrabrosti a vernosti. Obetou života národu svietia.“ Najviac je to adresované týmto martýrom Slovenského povstania 1848-49: Martin Bartoň, richtár z neďalekej obce Čáčov a Hurbanov dôverník, Vojtech Bemert, tajomník veliteľského štábu, Pavol Svatík, mlynár z Koválova a Moravan František Kapitán. Autorom pomníka, ktorý bol odhalený v roku 1948, je sochár Ladislav Ľudovít Polák z Piešťan.

Legenda hovorí, že miesto popravy bolo vybraté tak, aby vraj naň dovidel aj Jozef Miloslav Hurban z Hlbokého.