< sekcia Import

M. Machata: Zdraví ľudia sa častokrát zaoberajú zbytočnosťami

Marek Machata Foto: archív Mareka Machatu

Prečítajte si rozhovor s prezidentom Asociácie organizácii zdravotne postihnutých občanov SR Marekom Machatom.

Bratislava 16. októbra (Teraz.sk) – Okrem množstva aktivít v sociálnej oblasti je aj držiteľom Krištáľového krídla za rok 2017 v kategórii Filantropia. Sám hovorí, že všetko podstatné tkvie v osobnostnej výbave každého z nás. Prečítajte si rozhovor s prezidentom Asociácie organizácii zdravotne postihnutých občanov SR Marekom Machatom.

Pri výpočte vášho množstva aktivít sa bežnému jedincovi zakrúti hlava. Ako však spolu súvisí vaša práca poradenského psychológa a kouča s činnosťou člena Rady vlády SR pre mimovládne a neziskové organizácie?
Aj napriek tomu, že ide o dve odlišné polia pôsobnosti, súvisí to spolu. Ako psychológ som začal pracovať na Úrade práce, sociálnych vecí a rodiny na referáte poradensko-psychologických služieb (kedysi to boli predmanželské a manželské poradne). Počas tejto práce som sa najprv dostal do Rady ministra školstva ako nominant neziskových organizácií, s ktorými som spolupracoval a o niekoľko rokov neskôr do Rady vlády SR pre mimovládne a neziskové organizácie a do Výboru pre osoby so zdravotným postihnutím. Vďaka tomu, že sa mi podarilo vyštudovať tri odbory a pôsobil som v troch oblastiach – v neziskových organizáciách, v poradenstve a v divadle, stál som vždy na troch nohách. A to trvá v podstate stále.

Bez pochýb je to obdivuhodné. Stíhate to všetko vôbec? Ktorá z týchto oblastí má u vás prioritu?
Bez problémov stíham všetky aktivity, pretože nikde nemám striktne stanovené, že tam musím sedieť od pol ôsmej ráno do pol piatej večer. No aktuálne má u mňa prioritu politika, pretože som aj poslancom Bratislavského samosprávneho kraja, a to mi zaberá najviac času. Potom sú to neziskové organizácie a obhajovanie záujmov občanov s ťažkým zdravotným postihnutím.

Na jednej strane pôsobíte v štruktúrach poradných orgánov vlády SR a na druhej strane sa vám darí získavať finančné zdroje z privátneho sektora pre činnosť dvoch občianskych združení Imobilio a Šport bez bariér. Prečo ste sa rozhodli budovať vzdelávacie a rehabilitačné centrum Imobilio na Dlhých dieloch v Bratislave bez prispenia štátu?
V občianskom združení Imobilio, ktoré finišuje stavbu spomínaného centra sme sa dohodli, že nijaké štátne a ani žiadne peniaze z fondov EÚ až do otvorenia tohto zariadenia nechceme. Projekt je financovaný z troch zdrojov : súkromných, firemných a z nadácií, čiže z peňazí tretieho sektora. V nijakom prípade totiž nechcem, aby na nás poukazovali, že v rámci štátnych funkcií zneužívam svoje postavenie, hoci je to predovšetkým a jedine na budovanie verejnoprospešných projektov a nie pre náš vlastný prospech a úžitok.

Marek Machata
Foto: archív Mareka Machatu


V akom štádiu je budovanie spomínaného centra?
Ešte v tomto roku by sme chceli stihnúť technickú kolaudáciu. To znamená, že všetky zariadenia vo vnútri už musia spĺňať požadované technické normy. A v závislosti od počasia by sme možno stihli do Vianoc dokončiť a skolaudovať aj fasádu. Na pomery neziskových organizácií sme to stihli rekordne rýchlo. Počas siedmych rokov. Väčší pohyb pri budovaní je tam posledné dva-tri roky. Budova má štyri poschodia a je to veľmi rozsiahly objekt. Najdôležitejšie a zároveň najkomplikovanejšie pre nás bolo a je zaplatiť ľudí, ktorí sa na budovaní tohto centra podieľajú. Riešime to formou dobrovoľníkov z rôznych firiem a organizácií. Veľmi nás teší, že sa k nám jednotlivé partie dobrovoľníkov znova vracajú, pretože vidia, že stavba napreduje a veľmi ich to budovanie baví. Samozrejme, že to robia pod odborným dozorom profesionálov.


Zohnať v dnešných neutešených časoch dobrovoľníkov musí byť veľmi náročné. Alebo sa mýlim?
V podstate ide o jedinú stavbu svojho druhu v rámci Slovenska. A hoci máme samozrejme aj facebookovú stránku a veľa priaznivcov, všetko ide aj ústnym podaním. V mnohom nám pomáha Nadácia Pontis, ktorá má vybudovaný dobrovoľnícky program.

Ako bude centrum fungovať? Hovoríte, že ide o vzdelávacie a rehabilitačné zariadenie...
Centrum Imobilio bude má štyri poschodia. Na dolných poschodiach budú vzdelávacie a prednáškové miestnosti. Samozrejme, so zariadeniami a pomôckami pre ľudí so zdravotným postihnutím zraku a sluchu tak, aby mali prístup k internetu, ku knižkám, budú tam rôzne čítacie lupy a podobne. Na prvom poschodí bude rehabilitačné zariadenie s rôznymi prístrojmi a pomôckami, ktoré budú obsluhovať vyškolení fyzioterapeuti. A ďalšie priestory budú určené pre neziskové organizácie a naše občianske združenie, no a každý, kto aj príde iba na návštevu, si tu nájde aj svoj pracovný priestor s počítačom. Predovšetkým chceme, aby v týchto priestoroch robili ľudia na svojich start upoch v rámci svojich zdravotných postihnutí. Aby sa mohli uplatniť v spoločnosti a zároveň pracovať na niečom, čo je užitočné aj pre druhých.

Vaše znevýhodnenie, či presnejšie diagnóza je detská mozgová obrna s poškodením oboch rúk a nôh. Životný príbeh, ktorý sa skutočne nerozbehol optimisticky...fatálna chyba lekárov pri pôrode...
Ja si v podstate ani iný život nepamätám, pretože odo dňa jedna svojho života som bol zdravotne postihnutý. Dnes by sa pravdepodobne takýto pôrod riešil cisárskym rezom a k takémuto handicapu by pravdepodobne nedošlo. No tým nechcem povedať, že by som to tým lekárom zazlieval. Skrátka môj život bol od narodenia taký a ja som sa s tým odmalička naučil žiť.

Skrátka ste nikdy nezostali rezignovane sedieť v kúte a neľutovali ste sa. Kto vám najviac pomohol sa s tým všetkým zžiť?
V podstate som mal šťastie, že som sa narodil do rodiny, ktorá ma vždy povzbudzovala a hnala do toho nerezignovať. Skrátka, že sa musím veľa učiť, veľa študovať, že nesmiem byť lenivý a musím sa vedieť o seba postarať.

Zariadenie na Mokrohájskej ulici bol v podstate taký inkubátor, z ktorého keď sme vyšli von, zistili sme, že tá pravá konkurencia je práve tam vonku. Takže som sa pustil do toho normálne sa presadiť medzi zdravými ľuďmi. Všetko je to dané mojou vnútornou osobnostnou výbavou. Vôbec by som nedokázal byť dlho nečinný a sedieť len tak doma. Pre moju dušu by to bolo veľmi kontraproduktívne. Hovorím, že som veľmi lenivý, čo je napokon aj pravda, a práve preto musím mať veľmi veľa projektov, aby som sám seba hnal. Ak by som totiž nemal toľko aktivít a projektov, ani zďaleka by som toľko práce neurobil.


Jednou z vašich mnohých aktivít je koučing. Kedy ste s ním začali?
V priebehu obdobia, keď som pracoval v psychologickej poradni, prišla za mnou spolužiačka z vysokej školy a dala mi ponuku ísť na kurz koučingu. Vtedy som už mal za sebou prax v oblasti mediácie. Poradenstvo face to face už takmer nevykonávam, lebo na to už nemám čas a ani energiu. Skôr sa venujem motivačným prednáškam pre firmy a školy a rôzne iné organizácie.

Dokonca ste chodievali napríklad aj medzi ľudí po ťažkých úrazoch, ktorí rehabilitovali v Kováčovej. Určite je veľmi náročné predovšetkým v rámci psychického stavu vrátiť ich naspäť do života. Čo ste im hovorili, čím ste ich povzbudili a ukázali cestu z toho von?
Hoci sa týmto ľuďom radikálne zmenil život doslova zo dňa na deň, musia vidieť nejakú perspektívu. Ako príklad poviem príbeh chlapíka, ktorý sa pred úrazom živil ako murár. Tak sme hľadali riešenie a jedno z prvých bolo, že by si mal dokončiť školu, aby sa mohol uplatniť ďalej. V každom skrátka musíte vycítiť jeho potenciál aj po takom ťažkom úraze a naviesť ho v rámci toho na ďalšiu cestu. Život sa pre toho murára predsa neskončil tým, že utrpel ťažký úraz. Veľa však záleží na povahe človeka, ktorú mal pred úrazom. Ak bol niekto negativistický už predtým, veľmi ťažko ho po fatálnom úraze prerobíte na človeka s pozitívnym myslením.

Aký je rozdiel v motivovaní ľudí bez fyzického, či mentálneho handicapu a v motivovaní ľudí s rôznym zdravotným postihnutím?
Ľuďom po ťažkom úraze ukazujete, aká by mohla byť ich budúcnosť. No a tým zdravým, ktorí sedia v rôznych firmách zas ukazujete, aká je ich prítomnosť a najmä to, že sa častokrát zaoberajú vecami, ktoré by vôbec nemuseli riešiť a zbytočne nimi seba sami brzdia. Trápiť sa nad malichernosťami je zbytočné. Rovnako ako sa zbytočne trápiť nad konfliktom, ktorý má jednoduché riešenie. Častokrát mám pocit, že z mojich prednášok práve títo zdraví ľudia odchádzajú ako po spovedi a že sa im ľahšie funguje. Spočíva to určite aj v tom, že im sám slúžim ako živý príklad. A to je to najlepšie.

Prakticky sa rozdávate na všetky možné strany. No kde a ako si vy dobíjate potrebnú energiu?
Predovšetkým musím čím ďalej tým viac spať. Baterky si dobíjam prostredníctvom mojej osobnej viery v Boha. Je to pre mňa veľmi dôležitá súčasť života. No a napokon je veľmi dôležité vedieť, ktorých ľudí si pri sebe pre ďalší život necháte, pretože sa navzájom máte radi a ktorých odstrihnete, pretože vás ťahajú k zemi a robia vám zle. Takže som sa postupom času a vďaka životným skúsenostiam naučil hovoriť : ,,Nie.“

Naozaj sa vám to pri vašich povahových vlastnostiach darí? Povedať nie a ,,odstrihnúť“ zlých ľudí?
...dobrá otázka....no darí sa mi to ako kedy, ale už je to oveľa lepšie ako v minulosti. Už totiž dokážem vystihnúť, keď sa ma niekto snaží využiť alebo zneužiť. No ale ak sa zamilujete, tak tam sa to ,,odstrihnúť“ naozaj nedá.

Marek Machata
Foto: archív Mareka Machatu


Pôsobíte ako ako člen Rady Vlády SR pre mimovládne neziskové organizácie a ako člen Výboru pre osoby so zdravotným postihnutím, ktoré sú poradnými orgánmi Vlády Slovenskej Republiky. Ako sa vám darí na tomto poli? V čom sú aktuálne problémy ľudí so zdravotným postihnutím a štát to nedostatočne (a ak vôbec) rieši?
Moje pôsobenie v tomto sektore by som nazval určitou formou advokácie pre ľudí s ťažkým zdravotným postihnutím. Napríklad vstupujeme do legislatívnych procesov a navrhujeme rôzne zmeny a opatrenia. Napokon aj to posledné zvýšenie odmien pre asistentov a opatrovateľov vzniklo z tlaku celého spektra neziskových organizácií na konkrétnych poslancov a parlament SR. Musím povedať, že situácia je lepšia ako pred desiatimi rokmi. Zároveň si však myslím, keďže zo všetkých strán počúvame, že našej ekonomike sa darí a v rezorte zdravotníctva a sociálnych vecí je rekordne veľa peňazí, že tieto financie netečú efektívnym spôsobom tam, kde a komu majú. Napríklad doplatky na zdravotnícke pomôcky sú také isté ako boli pred desiatimi rokmi. Pričom sa zvyšovali platy, ceny a ľudia dostanú napríklad na invalidný vozík približne takú istú výšku doplatku ako pred spomínanými desiatimi rokmi.

Ako štátnemu aparátu tieto potrebné úpravy a zmeny argumentujete? Dokážu vás brať aspoň trocha vážne?
Treba im vysvetliť, že je to stále iba doplatok. V skutočnosti aj vy sa podieľate na cene toho invalidného vozíka. Rovnako aj firma, ktorá vám ho predá, potrebuje z niečoho prežiť. To znamená, že štát sa v súčasnosti tvári akoby vám dával celú tú sumu a vy s ňou musíte vydržať napríklad sedem rokov. Lenže situácia sa v ekonomike za také obdobie rapídne mení. Tiež to vysvetľujem aj tak, aby dali postihnutým potrebné auto a za pár desiatok tisíc kilometrov sa ten príspevok vráti štátu na spotrebnej dani za pohonné hmoty. No a toto je optika, ktorou sa štát na danú problematiku vôbec nepozerá.

Ktoré ďalšie podstatné argumenty štátu ešte zdôrazňujete?
Podstatné je, aby ľudí s ťažkým zdravotným postihnutím zamestnávali, zapojili ich do života. Vtedy začne aj odvádzať ďalšie dane a iné odvody, bude mať aj vyššiu spotrebu. Ak by štát prijal filozofiu, že čím viac ľudí so zdravotným postihnutím sa podarí začleniť do bežného života, o to menej bude mať výdavkov na rôzne kompenzácie voči nim. Lenže u nás je tento sociálno-ekonomický systém nastavený od samého začiatku úplne opačne. Odbiť to len tak drobným dôchodkom a kompenzáciou je veľmi krátkozraké.

Takmer som zabudol na vaše druhé občianske združenie Šport bez bariér. V rámci neho sa vám podarilo začleniť športovcov s ťažkým zdravotným postihnutím medzi tých zdravých.
Šport bez bariér sme založili ešte ako mladí chalani. Ja ako absolvent školy na Mokrohájskej ulici v Bratislave a jeden učiteľ a vychovávateľ. Napadlo nám, že by sme tomuto „ústavu“ mohli naozaj aspoň niečo vrátiť. V podstate sme vybudovali a sprevádzkovali prvé bezbariérové fitnescentrum na Slovensku. Vtedajší Krajský úrad Bratislava nám v danom DSS našťastie neskôr poskytol priestory za vtedajšiu symbolickú korunu. Za tie roky sme tam investovali veľa finančných prostriedkov a bolo to naše prvé dieťa.

Začali sme s tým rokoch 2003 – 2006. Najprv sme chceli byť na Patrónke, kde sme mali prenajatú halu, no pýtali si od nás príšerne vysoké nájomné. A z dvoch platov začínajúcich pedagógov a môjho skromného vreckového to skutočne nešlo donekonečna utiahnuť. Na Mokrohájskej to fungovalo od roku 2003 do roku 2014. No aj tam sme prestali byť žiadaní a kvôli vysokému komerčnému nájomnému sme sa museli vysťahovať. Neboli sme však schopní to nájomné platiť, pretože nám dali podmienku, že od našich klientov nesmieme vyberať poplatky za vstupné. Každý nám hovoril, že sa nám tento projekt nikdy nepodarí spustiť, pretože je finančne veľmi nákladný. A my sme mali radosť z toho, že sa nám to podarilo, hoci sme na tom vôbec nikdy nezarábali.

Celý Šport bez bariér zahŕňal aj individuálnu podporu talentov. Dokonca sme ako stredoeurópsky unikát vybudovali florbalový tím, v ktorom spolu hrali zdravé decká s tými zdravotne postihnutými. Dokonca boli začlenení do slovenskej florbalovej ligy.