Londýn 11. augusta (TASR) - Rus Sergej Kirdjapkin získal na OH v Londýne zlatú medailu v chôdzi na 50 kilometrov. Tridsaťdvaročný dvojnásobný svetový šampión dosiahol časom 3:35:59 h nový olympijský rekord.

Striebro si vybojoval Austrálčan Jared Tallent, ktorý za víťazom zaostal o 54 sekúnd, bronz putuje do Číny zásluhou S'tchien-fenga (+1:17 min). Slovenský reprezentant Matej Tóth obsadil 8. priečku vo svojom druhom najlepšom osobnom čase 3:41:24 h a splnil svoj cieľ, ktorým bolo skončiť v najlepšej desiatke. Druhý slovenský zástupca Miloš Bátovský finišoval na 48. mieste časom 4:09:32 h.

Slovenský reprezentant Matej Tóth obsadil 8. priečku vo svojom druhom najlepšom osobnom čase 3:41:24 h a splnil svoj cieľ, ktorým bolo skončiť v najlepšej desiatke. Druhý slovenský zástupca Miloš Bátovský finišoval na 48. mieste časom 4:09:32 h.

Krásna päťdesiatka

"Krásna päťdesiatka, užíval som si, kontroloval rytmus," s vyžmýkanou, no šťastnou tvárou sa Matej Tóth podelil s dojmami. "Prišli aj krízy, po 34. km to ružovo nevyzeralo, trochu som zneistel, lebo pocity naznačovali, že ma čaká trápenie. Našťastie som spomalil, snažil som sa nájsť iné tempo, aby som komfortne pokračoval ďalej. Pomohla mi aj rada od trénera, sily som ešte ušetril a o chvíľu som sa na trati opäť našiel. Na 46. km som čelil ďalšiemu záchvevu, akejsi krízičke, ale našťastie som ju rozdýchal. Povedal som si, teraz, alebo nikdy, veď je to olympiáda. Už aj konkurencia spomalila, bojoval som o každú sekundu."

Miloš Bátovský ledva kráčal, keď smeroval do stanu. "Snažil som sa netrpieť, prísť do cieľa. Na 35. km ma kríza dohnala, prinútila k výraznému zvoľneniu. Tepová frekvencia sa upokojila, možno sa vyhnala aj atmosférou, a ja som potreboval znovu nájsť aeróbne tempo. Päťdesiatka je ťažká, ak nejde, vytrápite sa, no už som zažil aj ťažšie. Klíma až taká náročná nebola, napriek teplu. V Pekingu som sa najviac na olympiáde mlel z posledného, teraz stojím na vlastných, cítim sa lepšie. Aténska olympiáda bola pre mňa najvydarenejšia umiestením a časom. A čo bude ďalej, v tejto chvíli naozaj neviem."

Nástrahy počasia

Tempo pekelné, v ústach sucho, hlava horúca, telo sa zaváralo ako ovocie pod viečkami v hrnci starých mám. Chodec Matej Tóth nástrahy počasia i búšenie do frekvencie krokov vydržal so cťou. Možno trochu zľavil z túžob, no okolnostiam sa mazácky prispôsobil, organizmu rozkázal a sťaby generál ho prinútil k poslušnosti. Prvý dojem z ôsmeho miesta ošiaľ radosti nevzbudil, pri druhom dojme superlatívom nebolo konca kraja.

"Ja by som sa na horšie ako na šieste miesto pred olympiádou netipoval. Už na štarte nebolo chladno, dôležité bolo ľadovať si hlavu, zachladzovať organizmus, len aby som vydržal. Teplo nás prekvapilo, aj keď podľa predpovedí sa čakalo. Rátal som s tým, doma pred odletom mi bola horúčava neustále v pätách. Bojoval som s prehriatím, čelil mu a podarilo sa. Pri ideálnom počasí, nepochybujem, by som zašiel aj národný rekord."

V dobrom slova zmysle by bol Maťo blázon, keby sa nechal strhnúť vábničkou súpera. "Ja si pôjdem to svoje, kašlem na vás, takto som si hovoril. Mal som trochu ťažší krok, nie ideálny, tepy občas zastrašili frekvenciou, preto som sa chlácholil a brzdil. Máš čas, nedaj sa vyprovokovať. Na 20. kilometri som sa rozchodil a od desiateho až po 35-ty bolo super na okruhu pochodovať. Druhý najlepší výkon v kariére ma nakoniec obdaroval, vlastné pocity mi vždy zavelili, choď rýchlejšie, alebo spomaľ, nikto mi do toho nezašomral, nikomu som sa neprispôsobal."

Pochodoval na hrane a sám priznal, že každá sekunda zrýchlenia by ho zabila. "Na výkon som pred štartom nemyslel, možno 3:43 som tipoval. Po dvoch kilometroch som sa presvedčil, že budem musieť pridať, ak mám uspieť. Vedúcu skupinku som si nevšímal, keď si trúfajú, prosím. Boj o medailu som si nepripúšťal, len som túžil po čo najlepšom umiestení. Nezožieral som sa, nerátal, nekalkuloval. Hukot v dave bol emotívny, vyháňal pulz aj o päť úderov nad únosnú hranicu. Snažil som sa od toho odbremeniť, akoby som len televíziu nezaujato sledoval. Hľadal som trochu pokoja na trati, na otočke bol asi najvýraznejší, no v závere ľudia burcovali, Slováci hlasivkami nešetrili. Snažil som sa všetkých dostupných pred štartom ovplyvniť, aby do mňa nehučali do 30-teho kilometra, potom sa už môžu vykričať. Diváci boli fantastickí, vytvorili úžasnú atmosféru."

Matej Tóth šliapal tak, aby sa postupne prepracoval do top desiatky, väčšie ambície si ťažko mohol pred oči prestierať. "Nakopol som tempo, no len úplne symbolicky, a potom réžiu zobrali do rúk iní borci. Túto päťdesiatku by som náročnosťou zaradil na druhé miesto, hneď po berlínskej na majstrovstvách sveta. Tam som sa z krízy nevymotal, teraz s väčšou skúsenosťou som sa lepšie odreagoval. Rozumnejšie sa posudzovať bolo najdôležitejšie. Ani jednu sekundu nebanujem, reguloval som sa, síce na hrane, ale podarilo sa."

Matej Tóth doletel do Londýna ako posledný a urobil dobre, nemusel vnímať v 'dedine' oslavy tých, ktorí mali po svojej disciplíne. "Veľmi som fandil na diaľku, vnímal smolu pri bronzoch, ktoré považujem za fantastický úspech. Atletika nám nevychádzala, boli sme smutnejší a ja som sa pokúšal výsledkom rozveseliť. Aj Lucka Klocová ma ôsmym miestom potešila, odrazu slovenská atletika zdvihla hlavu a ja som pomohol ju vzpriamenú udržať."