< sekcia Import

EVA MLÁDEKOVÁ: Vkus čitateľa sa mení každých päť rokov

Na snímke riaditeľka vydavateľstva Tatran Eva Mládeková s najnovším vydaním Prostonárodných slovenských rozprávok Pavla Dobšinského 24. septembra 2017 v Bratislave. Foto: TASR/Martin Baumann

Vydavateľstvu Tatran, ktoré oslavuje 70. výročie založenie, zasvätila skoro celý život, pracuje v ňom takmer polstoročie.

Bratislava 24. septembra (TASR) - Eva Mládeková miluje knihy od detstva, od čias, keď ju očarili rozprávky z Tisíc a jednej noci alebo Prostonárodné slovenské povesti Pavla Dobšinského. Vydavateľstvu Tatran, ktoré oslavuje 70. výročie založenie, zasvätila skoro celý život, pracuje v ňom takmer polstoročie. "Ak chce vydavateľstvo prežiť a byť úspešné, musí brať ohľad aj na vkus a záujmy čitateľa, ktoré sa menia dosť výrazným spôsobom každých päť rokov," povedala vydavateľka, ktorá sa spolu so synom Matúšom rozhodla prinášať v rodinnom vydavateľstve "knihy pre hodnotnejší život". "Vydali sme napríklad Chatrč, bestseller Williama Paula Younga, ktorý sa na Slovensku stretol aj s tvrdou kritikou, podaktorí vidia v knihe mentalitu New Age. Z osobných rozhovorov však viem, že mnohým ľuďom pomohla v ťažkých životných situáciách. Pre knihu sa rozhodnem, keď viem, že môže niekomu niečo povedať, posolstvo je pre mňa dôležité," prezradila v rozhovore v rámci multimediálneho projektu TASR Osobnosti: tváre, myšlienky.





-Váš život je spojený s knihami takmer polstoročie, v jubilujúcom vydavateľstve Tatran pracujete viac ako 45 rokov, čo musí byť pre mladých ľudí, ktorí zvyknú meniť zamestnanie každé dva roky, neuveriteľné číslo. Čo alebo kto vás pritiahol ku knihám?-



Prvá rozprávkarka bola moja mama, ktorá nám s bratom čítala po večeroch knihu Broučci Jana Karafiáta. Ešte aj teraz pri tej spomienke počujem jej vrúcny hlas, ktorý dokresľoval dokonalý svet svätojánskych mušiek. Nemôžem obísť ani rozprávky Tisíc a jednej noci, Dobšinského Prostonárodné slovenské rozprávky, Nevedkove dobrodružstvá od N. Nosova, milovala som Ľuda Ondrejova a jeho Zbojnícku mladosť a Africký zápisník. A aj Robinsonku Marie Majerovej, ktorá bola hrdinkou všetkých tínedžeriek.





-Predpokladám, že vysoká škola pre editorstvo a vydavateľskú činnosť neexistovala, aké štúdium ste absolvovali?-



S nadšením som čítala antické báje a zabávala som sa na bohoch, ktorí zasahovali smrteľníkom do života, no predovšetkým som obdivovala grécku kultúru. A tak som sa rozhodla pre štúdium latinčiny - nemčiny na Filozofickej fakulte Univerzity Komenského. Po skončení vysokej školy som sa rozhodovala, či zostať na katedre nemčiny a venovať sa nemeckému romantizmu, alebo nastúpiť do Tatranu, kde som sa mala venovať latinskej a gréckej literatúre. Jednoznačne zvíťazilo vydavateľstvo. Prácu vo vydavateľstve som si predstavovala ako nekonečné, príjemné čítanie kníh v pracovnom čase, nastúpilo však únavné redigovanie, samozrejme, spojené s radosťou z práce a dobrého textu.





-Môžete porovnať vydavateľskú činnosť pred rokom 1989 a dnes?-



Bolo to celkom iné ako dnes. Vtedy sa kniha robila rok, mali ste množstvo času na to, aby ste sa ňou mohli zaoberať - porovnávať s originálom. Od roku 1960 sa na Slovensku rodila úžasná prekladová škola, z ktorej čerpali aj pôvodní spisovatelia. Napriek tomu, že tu bolo obdobie, keď ste isté veci nemohli vydávať, život vo vydavateľstvách bol veľmi intenzívny. Vo vydavateľstve pracovalo 20 až 30 redaktorov, ktorí medzi sebou komunikovali, cibrili jazyk. Porovnávať vydavateľstvo kedysi a dnes je veľmi ťažké, vlastne je to neporovnateľné.





-Tatran má 70 rokov, vydavateľstvo má za sebou určitý vývoj, vzostupy aj pády. Aké boli jeho začiatky?-



Vydavateľstvo vo svojich začiatkoch vydávalo skôr popularizačnú, populárno-náučnú, osvetovú literatúru od zdravotníckej až po právnickú. Neskôr sa Tatran premenoval na Slovenské vydavateľstvo krásnej literatúry a jeho hlavnou náplňou bolo vydávanie slovenskej a svetovej klasickej beletrie. Vtedy sa začal prekladať Stendhal, Balzac, Hemingway. Boli to roky nástupu klasickej literatúry, ktorú dovtedy žiadne vydavateľstvo neprinášalo. Slovenský spisovateľ sa venoval skôr pôvodnej literatúre, Tatran klasickej. Prekladal sa Thomas Mann, Dostojevskij, Tolstého Vojna a mier. V Tatrane sa začala vytvárať veľmi silná škola rusistov, takisto tu pracoval Jozef Felix, ktorý spolu s Viliamom Turčánym preložil Danteho, začal sa prekladať Goethe. Z latinčiny a gréčtiny bolo preložených okolo 50 diel, napríklad kompletné dielo Platóna. Vydavateľstvo v tých časoch zaručene formovalo celkovú kultúru. Dôležité bolo tiež vytvorenie Zlatého fondu slovenskej literatúry a Zlatého fondu svetovej literatúry.





-Dnes by ste asi s vydávaním Hviezdoslava, Kukučína či Hronského u čitateľov neuspeli, sotva by sa dostavil komerčný úspech...-



Máte pravdu, klasika je teraz absolútne pasé. Situácia je iná, klasiku číta iba úzky okruh záujemcov. Dlhoročná skúsenosť ma naučila, že čitateľský vkus sa mení, každých päť rokov prichádzajú nové pohľady a objavujú sa nové témy. Ak chcete prežiť, musíte sa prispôsobovať aj čitateľskému vkusu, lebo inak nebudete mať dostatok finančných prostriedkov, aby ste mohli ísť do projektov, ktoré vás bavia.





-Tatran prešiel rôznymi zmenami, aj názvy vydavateľstva sa menili, ktoré zmeny boli rozhodujúce?-



Najhoršie bolo vyrovnať sa po revolúcii s prebytkom pracovných síl, začala vznikať konkurencia, prestal záujem o klasickú a slovenskú literatúru. Bolo to veľmi ťažké obdobie, museli sme zmeniť celý edičný plán, prispôsobiť sa dobe. Pokračovali sme vo svetovej literatúre, bestselleroch, takisto sme ešte pokračovali v Zlatom fonde slovenskej literatúry, vydali sme Hviezdoslava, Hollého, Matušku, Šikulu, ale o tieto publikácie nebol záujem. Upustili sme od toho. Začala som spolupracovať so synom Matúšom. Stanovili sme si, že budeme vydávať "knihy pre hodnotnejší život". Vydali sme napríklad Chatrč, bestseller Williama Paula Younga, ktorý sa na Slovensku stretol aj s tvrdou kritikou, podaktorí vidia v knihe mentalitu New Age. Z osobných rozhovorov však viem, že mnohým ľuďom pomohla v ťažkých životných situáciách. Pre knihu sa rozhodnem, keď viem, že môže niekomu niečo povedať, posolstvo je pre mňa dôležité.





-Ako vnímate súčasnú slovenskú literatúru?-



Snažím sa čítať všetko, predovšetkým diela nominované v súťaži Anasoft litera. Málokedy nájdem text, ktorý by ma zaujal tak, že si poviem - tento človek pochopil dobu a posunul ju ďalej. Sú to osobné životné zážitky a postrehy autorov. Fajn, je to zaujímavé, odráža to trochu dobu, ale keď ste si prečítali Bednára, Mináčovu Generáciu, tak vám bolo všetko jasné. Aj Jarošovu Tisícročnú včelu, hoci neviem, či ju bude niekto čítať o sto rokov. Po páde totality sme mali predstavu, že príde slobodná doba a všetci začnú písať a bude to úžasné. No, až také úžasné to v pôvodnej literatúre nie je.





-Ako väčšina vydavateľstiev tiež vyhľadávate zaujímavých slovenských autorov. Ktorí spisovatelia vás presvedčili o svojich kvalitách a patria ku kmeňovým autorom Tatranu?-



Podarilo sa nám preraziť Ondrom Štefánikom a Marošom Hečkom. Musím spomenúť Teréziu Šímovú, prekvapil Marek Boško, ktorý minulý rok v Knižnej revue vyhral 2. miesto za debut Vtáčkar, je to veľmi presvedčivý dobrodružný román z prostredia Brazílie. Zo žánrovej literatúry ešte spomeniem autora, ktorý píše pod pseudonymom Peter Kijaba. V Kontraktorovi približuje svoje skúsenosti z francúzskej cudzineckej légie.





-Prezradíte, koľko rukopisov dostávate a čo rozhodne o tom, že knihu vydáte?-



Do Tatranu chodí týždenne sedem až desať rukopisov. Vždy prečítam prvých desať strán a na základe toho sa rozhodnem. Nie je možné, aby ste prečítali všetky rukopisy. Ale ak ma niečo zaujme, prečítam text až do konca.





-Stalo sa vám, že ste odmietli knihu mladého autora alebo autorky, ktorú neskôr s úspechom vydala konkurencia?-



Keď prišiel rukopis Kataríny Holetzovej Smrť prekliatych, rozhodovala som sa, či jej román vydáme alebo nie. Výborne napísaný zaujímavý príbeh. V tom čase sme pripravovali dve slovenské detektívky, preto som sa nerozhodla pre vydanie. Autorka vyšla vo vydavateľstve Marenčin PT, a pokiaľ viem, mala veľmi úspešnú odozvu, čomu som sa potešila. Často, keď sa mi autor páči a nevydáme ho, nech už sú naše dôvody akékoľvek, navrhnem mu vydavateľstvo, ktoré by mohlo mať záujem o jeho rukopis.





-Tatran má 70 rokov, koľko knižných titulov za toto obdobie priniesol?-



Vyšlo asi 5200 titulov.





-Povedali ste, že vkus čitateľa sa mení každý päť rokov. Aké témy ho v súčasnosti priťahujú, o čom dnes ľudia radi čítajú?-



Som prekvapená, ako sa začínajú zaujímať o vesmír. Vydali sme Carla Rovelliho Sedem krátkych prednášok o fyzike, je to svetový fenomén. Astrofyzika je v kurze, ľudia sa začínajú zaujímať, čo sa deje mimo Zeme. Predtým nebolo bežné, že by ste medzi bestsellermi našli knižky o fyzike. Medzi nové témy patrí takisto ľudský rod či povaha. Máme autora Petra Wohllebena s knihou Tajný život stromov, ktorý zaujal tým, že začal o stromoch písať ako o ľuďoch, dal im ľudské vlastnosti. Veľmi dôležitý je tiež štýl písania. Keď nájdete štýl, ktorý zaujme čitateľa, ste kráľom knižného trhu. Ak môžem predbiehať, chystáme od neho na Vianoce ilustrovanú knižku o stromoch aj pre deti.





-A čo hovoríte na filmy, ktoré vznikli na základe knižných predlôh? Vydali ste Sklený zámok od Jeannette Wallsovej, film, ktorý podľa tej knihy natočili, je v zozname najočakávanejších snímok roku 2017...-



Akonáhle príde film, kniha sa vždy vráti k čitateľom, samozrejme s filmovou obálkou. Takisto sa vrátila Chatrč i Sklený zámok, momentálne čakáme na rozhodnutie distribúcie, či pôjde do kín u nás alebo nie. Film vždy podporí predaj knihy, zaručene môžete ísť do dotlače, reedície atď. Pamätám si na neskutočný úspech knihy Twilight, keď prišiel do kín film. Twilight nám umožnil to, že sme sa začali orientovať na vážnejšiu literatúru a mohli vydávať slovenských autorov.





-A priznáte sa aj k takým publikáciám, ktoré patria do kategórie vydavateľský omyl?-



Ale áno, napríklad pre mňa absolútne hodnotná kniha Juliana Barnesa sa nepredáva, fantastická francúzska autorka Iréne Némirovsky napísala výbornú knihu Francúzska suita o druhej svetovej vojne, vzťahoch medzi Nemcami a Francúzmi, a tiež sa nepredáva. Sú veci, o ktorých si myslíte, že sú úžasným literárnym počinom, a tie knižky nejdú.





-A nie je problém v slabej propagácii? Možno ľudia, ktorí by si tieto kúsky radi prečítali, o nich nevedia...-



Nie, čitateľ, ktorý chce, si tú knihu na Martinuse nájde. Ide o to, že je veľký pretlak kníh a všetko sa zrýchlilo. Môj syn je veľmi skúsený predajca, povedal mi - mama, životnosť knihy je tri mesiace. Keď sa za tri mesiace nechytí, je v podstate pochovaná. Najhoršie je to, že do kníhkupectiev prichádza toľko kníh, že novinka je vystavená dva týždne a potom zapadne.





-Vaše rodinné vydavateľstvo sa určite môže pochváliť aj knihou, ktorá poteší nielen čitateľské duše, ale aj oči...-



Takou je napríklad Kniha Jóbova, ktorú preložil Karol Gábriš a prebásnil ešte dr. Turčány, ilustrácie sú dielom Igora Piačku. V luxusnom vydaní sme pripravili aj Konfucia. Sú to nádherné vydania, keď sa vydaria, prinášajú obrovský estetický zážitok.





-Čo ste pripravili pre čitateľov k výročiu vydavateľstva?-



Luxusné kompletné trojzväzkové vydanie Prostonárodných slovenských rozprávok viazaných v koži. Signovaných výtlačkov je 500. V tomto vydaní sme v roku 1958 prvýkrát zozbierali všetky Dobšinského rozprávky, ktoré upravil Eugen Pauliny. Bolo to presne 100 rokov po tom, ako ich Dobšinský sám začal vydávať. Toto vydanie charakterizovalo Tatran, pretože Dobšinského rozprávky v reedícii vychádzali až do roku 1993. Síce už boli pripravené na ďalšie vydanie, ale po revolúcii sa veľké edičné činy utlmili.





-Máte vo svojich vydavateľských plánoch doteraz nezrealizovaný sen?-



Veľmi rada by som dokončila vydanie románu Francoisa Rabelaisa Gargantua a Pantagruel, prvá časť už bola preložená pred rokmi. To sú veci, ktoré chcem robiť, ale musím na to nájsť vhodného prekladateľa, aby sa vedel vžiť do atmosféry a pretlmočil dielo moderným jazykom príťažlivým aj pre súčasného čitateľa. Vydavateľských snov je viac, ale nedajú sa všetky splniť hneď a teraz. Mojím snom je nájsť dobrých slovenských spisovateľov súčasných a nových, ktorým by som pomohla k zviditeľneniu.





-Ktoré dielo je pre vás 'knižnou bibliou'?



Nadchli ma životy antických bohov a zvláštne charakteristiky osôb a prirovnania v Homérovej Iliade a Odyssee a pokiaľ ide o teoretickú literatúru, Mukařovského Studie estetiky. Možno sa budete čudovať, ale v mladosti to bol Kukučínov Dom v stráni. Vtedy sa človek mohol dostať jedine do Juhoslávie, tam som si uvedomila, ako Kukučín vedel priblížiť tú atmosféru, horúčosť a lopotu na viniciach. Z modernej literatúry ma jednoznačne ovplyvnil nositeľ Nobelovej ceny Heinrich Böll a jeho Dom bez strážcov a tiež Rakúšan Peter Handke, ktorého som prekladala.





-Máte obľúbenú románovú postavu, ktorá vás motivuje, inšpiruje, o ktorej radi čítate aj v súčasnosti?-



V živote som sa nevrátila k žiadnej knihe, nechala som to len v spomienkach, pretože keď sa ku knihe vrátite, už ju čítate z iného hľadiska, ste omnoho starší, máte iné skúsenosti. Napríklad nechápem, čo som videla na knihách Francoise Saganovej. Čítala som ju s nesmiernym nadšením, prinášala nový a zázračný pohľad na život pre vtedajšiu generáciu. A teraz, keď som po nej siahla opäť, hovorím si - toto je o čom?!





-A akú knihu máte teraz na nočnom stolíku?-



Rakúskeho autora Franzobela, ktorého mi poslali na posúdenie z viedenského vydavateľstva Paul Zsolnay a ešte dvoch finalistov z Anasoft litery, ktorých nemám dočítaných - Juraja Bindzára a Ivanu Gibovú.





-Fandíte e-knihám?-



Nie, pretože som po operácii očí, inak by som k nim mala iný postoj. Myslím si, že raz prídu, neubránime sa e-knihám a mladí budú čítať iba e-booky.





-S kým sa najradšej rozprávate o knihách?-



S redaktormi i prekladateľmi, s Ankou Šikulovou a Katkou Juskovou, vedieme nekonečne dlhé rozhovory o knihách, rada sa bavím o knihách aj s kolegami z iných vydavateľstiev. No dlhé päťhodinové rozhovory vediem s Dadom Nagyom, rada počúvam o knihách, ktoré ho oslovili. Na rozhovor o literatúre musíte mať partnera. Rada si tiež čítam kritiky o knihách, samozrejme, s niektorými bytostne nesúhlasím, ale na základe zlej kritiky si hneď bežím kúpiť knižku, aby som sa presvedčila, či kritik má pravdu.





-Vydavateľstvá na seba upozorňujú aj tým, že propagujú svojich autorov na knižných prezentáciách, autogramiády spisovateľov sú medzi čitateľmi veľmi obľúbené. Plánujete pozvať na Slovensko niektorého z vašich zahraničných autorov?-



Už sme ich napozývali plno, napríklad sme veľmi chceli autorku Twilightu Stephenie Meyerovú, to bola veľká hviezda. Takisto sme chceli Younga a Wohllebena, no nepodarilo sa. Slovensko je pre nich malý trh a niektorí autori sú veľmi nároční. Zatiaľ sme v tomto neuspeli.





-Mám pocit, že sa knihám skutočne venujete 24 hodín denne, ako si od nich oddýchnete?-



Mám štyri vnúčatá, ktoré milujem. Vypnem jedine, keď mám vnúča, vtedy je pre mňa všetko ostatné vedľajšie a venujem sa len vnúčatám. Stále mám takú predstavu, ako ich privediem ku knihám a čítaniu... Chcela som 6-ročnú vnučku naučiť po nemecky, že budeme spolu konverzovať v nemčine. No kde! Skončili sme pri Gutten Tag a Was ist das.





-Medzi autorov, ktorých vydávate, patrí aj Gogo. Vnučka možno zmení názor, keď príde na to, že jej stará mama vydáva knihy najsledovanejšieho slovenského youtubera a vlogera. Pokiaľ sa teda zaradí k jeho priaznivcom...-



Redakcia Goga bola pre mňa jednou z najväčších výziev. Predovšetkým pre generačný rozdiel a absolútnu neznalosť sveta, v ktorom sa pohybuje. Svet youtuberov má svoje špecifiká, keď som čítala jeho text, stále som behala k počítaču, nájsť si slová, ktoré som počula po prvý raz, napríklad hejtovať. Keď sme sa stretli osobne, veľmi sme si porozumeli. Pred dvoma rokmi celý svet zachvátila vlna youtuberov, vychádzali im knihy od Ameriky po Japonsko. Vydanie Goga bolo nesmierne úspešné, mnohí tínedžeri sa s ním stotožnili, najmä s jeho cestou k úspechu, ktorá bola aj pre mňa veľmi podnetným čítaním. Na vianočný trh pripravujeme pokračovanie Gogovho príbehu.





-Tento týždeň dostalo vaše vydavateľstvo pekný darček k narodeninám v podobe ceny Anasoft litera pre vášho autora Ondreja Štefánika, získal ju za knihu Som Paula. Verdikt poroty súťaže ste sa dozvedeli 19. septembra, presne v deň 70. výročia založenia Tatranu. S akými myšlienkami ste ho prijali?-



Zásah osudu? Väčšiu radosť si neviem predstaviť. Toto ocenenie ma potešilo aj preto, že autora, o ktorom sme si mysleli, že je vynikajúci a má pred sebou sľubnú budúcnosť, ocenila aj akademická, veľmi prísna porota. Takáto náhoda a riadenie osudu vás utvrdí v tom, že to, čo robíte, má význam a najmä vás povzbudí do ďalšej práce.