FOTOGRAFIE Z ARCHÍVU
Všetky správy
Prázdne miesto po zosnulom je počas Vianoc viditeľnejšie a bolestivejšie práve preto, lebo kontrast medzi tým, čo bolo, a tým, čo je, je neprehliadnuteľný.
Autor TASR
Prešov 25. decembra (TASR) - Sviatky prirodzene zosilňujú vzťahovú a spomienkovú rovinu prežívania, preto sú prvé Vianoce po strate blízkeho extrémne náročné. Ako pre TASR uviedla Stanislava Knut z Ligy za duševné zdravie, ide o obdobie, ktoré je silno prepojené s rituálmi, tradíciami a opakujúcimi sa momentmi spoločného bytia.
Ako povedala, prázdne miesto po zosnulom je počas Vianoc viditeľnejšie a bolestivejšie práve preto, lebo kontrast medzi tým, čo bolo, a tým, čo je, je neprehliadnuteľný.
„Sviatky v nás zároveň aktivujú očakávanie radosti a blízkosti, ktoré sú po strate narušené, čo môže viesť k pocitu, že vlastné prežívanie je v rozpore s tým, čo by sa malo cítiť. Zármutok sa počas sviatkov môže prejavovať nielen psychicky, ale aj fyzicky. Psychicky ide často o intenzívny smútok, plačlivosť, podráždenosť, pocity prázdnoty, viny alebo beznádeje, ale aj o zníženú schopnosť prežívať radosť či záujem o bežné aktivity. Fyzicky sa smútok môže prejaviť únavou, poruchami spánku, zmenami chuti do jedla, tlakom na hrudi, bolesťami hlavy alebo zvýšenou náchylnosťou na ochorenia,“ uviedla Knut.
Podľa nej je úplne v poriadku, ak sa človek na Vianoce neteší alebo ich nechce sláviť. „Smútenie má vlastné tempo a logiku, ktorá sa nedá prispôsobiť kalendáru. Povinná účasť na sviatočnom veselí môže pre smútiaceho človeka predstavovať ďalšie zranenie. Rešpektovanie vlastných hraníc, potreby ticha či zjednodušenia sviatkov je prejavom starostlivosti o seba, nie slabosti alebo neúcty k tradíciám,“ skonštatovala Knut.
Ako pokračovala, okolie často reaguje dobre mienenými vetami, ktoré však môžu byť zraňujúce, napríklad snahou povzbudiť, urýchliť smútenie alebo relativizovať bolesť. „V takýchto situáciách má človek právo reagovať stručne, nastaviť hranicu alebo jednoducho odmietnuť rozhovor. Nie je povinnosťou smútiaceho edukovať svoje okolie alebo chrániť ho pred nepríjemnými emóciami. Ochrana vlastného prežívania je v tomto období prioritou,“ vysvetlila Knut.
Pri rozhovoroch o strate s deťmi je kľúčová otvorenosť primeraná veku a schopnosť pomenovať emócie. To platí, či sú alebo nie sú sviatky. Deti podľa Knut vnímajú, že sa niečo zmenilo, a mlčanie ich často vedie k fantáziám, ktoré môžu byť desivejšie než realita.
„Je dôležité uistiť ich, že smútok je prirodzený, že rôzni ľudia ho prežívajú rôzne a že aj počas sviatkov je v poriadku cítiť smútok aj radosť súčasne. S deťmi môžu rodičia napísať list, zapáliť sviečku alebo si krátko zaspomínať na zosnulého,“ povedala Knut.
Keď je smútok a utrpenie dlhodobo nemenné alebo sa prehlbuje, výrazne narúša fungovanie, vedie k pocitom beznádeje, strate zmyslu, výraznej izolácii alebo myšlienkam na smrť, vtedy je potrebné zbystriť pozornosť. Vtedy je najlepším riešením vyhľadať odbornú pomoc. Nie je to znakom zlyhania v smútení, ale prejavom starostlivosti o vlastné duševné zdravie. Aj na Slovensku už existujú organizácie, ktoré poskytujú podporu ľuďom, rodinám a deťom po strate blízkych.
Ako povedala, prázdne miesto po zosnulom je počas Vianoc viditeľnejšie a bolestivejšie práve preto, lebo kontrast medzi tým, čo bolo, a tým, čo je, je neprehliadnuteľný.
„Sviatky v nás zároveň aktivujú očakávanie radosti a blízkosti, ktoré sú po strate narušené, čo môže viesť k pocitu, že vlastné prežívanie je v rozpore s tým, čo by sa malo cítiť. Zármutok sa počas sviatkov môže prejavovať nielen psychicky, ale aj fyzicky. Psychicky ide často o intenzívny smútok, plačlivosť, podráždenosť, pocity prázdnoty, viny alebo beznádeje, ale aj o zníženú schopnosť prežívať radosť či záujem o bežné aktivity. Fyzicky sa smútok môže prejaviť únavou, poruchami spánku, zmenami chuti do jedla, tlakom na hrudi, bolesťami hlavy alebo zvýšenou náchylnosťou na ochorenia,“ uviedla Knut.
Podľa nej je úplne v poriadku, ak sa človek na Vianoce neteší alebo ich nechce sláviť. „Smútenie má vlastné tempo a logiku, ktorá sa nedá prispôsobiť kalendáru. Povinná účasť na sviatočnom veselí môže pre smútiaceho človeka predstavovať ďalšie zranenie. Rešpektovanie vlastných hraníc, potreby ticha či zjednodušenia sviatkov je prejavom starostlivosti o seba, nie slabosti alebo neúcty k tradíciám,“ skonštatovala Knut.
Ako pokračovala, okolie často reaguje dobre mienenými vetami, ktoré však môžu byť zraňujúce, napríklad snahou povzbudiť, urýchliť smútenie alebo relativizovať bolesť. „V takýchto situáciách má človek právo reagovať stručne, nastaviť hranicu alebo jednoducho odmietnuť rozhovor. Nie je povinnosťou smútiaceho edukovať svoje okolie alebo chrániť ho pred nepríjemnými emóciami. Ochrana vlastného prežívania je v tomto období prioritou,“ vysvetlila Knut.
Pri rozhovoroch o strate s deťmi je kľúčová otvorenosť primeraná veku a schopnosť pomenovať emócie. To platí, či sú alebo nie sú sviatky. Deti podľa Knut vnímajú, že sa niečo zmenilo, a mlčanie ich často vedie k fantáziám, ktoré môžu byť desivejšie než realita.
„Je dôležité uistiť ich, že smútok je prirodzený, že rôzni ľudia ho prežívajú rôzne a že aj počas sviatkov je v poriadku cítiť smútok aj radosť súčasne. S deťmi môžu rodičia napísať list, zapáliť sviečku alebo si krátko zaspomínať na zosnulého,“ povedala Knut.
Keď je smútok a utrpenie dlhodobo nemenné alebo sa prehlbuje, výrazne narúša fungovanie, vedie k pocitom beznádeje, strate zmyslu, výraznej izolácii alebo myšlienkam na smrť, vtedy je potrebné zbystriť pozornosť. Vtedy je najlepším riešením vyhľadať odbornú pomoc. Nie je to znakom zlyhania v smútení, ale prejavom starostlivosti o vlastné duševné zdravie. Aj na Slovensku už existujú organizácie, ktoré poskytujú podporu ľuďom, rodinám a deťom po strate blízkych.
