Bratislava 2. novembra (OTS) - Naši rodičia v nás zostávajú aj po smrti. V spomienkach, slovách, gestách či pohľade na svet, ktorý sme od nich nevedomky prevzali. Často si ich prítomnosť uvedomujeme až s odstupom času, keď v sebe začíname rozpoznávať niečo z nich. Aj o tom píše Elena Hidvéghyová-Yung vo svojej novinke Keď anjeli skladajú plachty.

V predchádzajúcej knihe Mesačný starec mi zviazal nohy s čínskym mužom skúmala autorka na pozadí vlastného života, či existuje niečo ako osudové predurčenie. Novinka Keď anjeli skladajú plachty je opäť autobiografická. Elena Hidvéghyová-Yung tentoraz zachytáva posledné chvíle života svojej matky, ktorú sprevádzala až do posledného výdychu. Zároveň sa vracia do minulosti a prostredníctvom spomienok na detstvo, výchovu a spoločné zážitky postupne skladá obraz ženy, s ktorou ju spájal blízky, no nie vždy jednoduchý vzťah. Nesnaží sa matku idealizovať ani zamlčiavať vzájomné rozpory. Približuje ju takú, aká bola – s jej povahou, zvykmi, názormi aj drobnými zvláštnosťami, ktoré si človek často naplno uvedomí až vtedy, keď ten druhý odíde.

Pri spomínaní na matku sa autorka nevyhnutne vracia aj k sebe samej. Všíma si, ako sa rodičia postupne stávajú súčasťou nás samotných – v našom správaní, vyjadrovaní či reakciách, ktoré nám ich niekedy nečakane pripomenú.

Hoci kniha Keď anjeli skladajú plachty sa dotýka bolestnej skúsenosti s odchodom blízkeho človeka, nie je len rozprávaním o smútku a strate. Autorka v nej v prvom rade vzdáva hold živou a vzťahu s matkou. Prostredníctvom spomienok, osobných úvah a návratov do minulosti zároveň otvára témy spirituality, lásky či zmyslovosti.

O autorke

Elena Hidvéghyová-Yung študovala čínsky jazyk a kultúru na Filozofickej fakulte UK v Bratislave, počas štúdia strávila dva roky v Číne na Pekinskej univerzite. Po ukončení štúdia pôsobila v Kabinete orientalistiky SAV, kde sa venovala čínskej dekadentnej literatúre v porovnaní s európskou dekadenciou a jej špecifickou koncepciou ženy – femme fatale. Postgraduálne študovala čínsku literatúru na East China Normal University v Šanghaji. Od roku 1997 žije na Slovensku a pracuje ako súdna prekladateľka čínskeho jazyka. Príležitostne sa venuje prekladom zo starej i modernej čínskej literatúry. Vydala básnické zbierky Prasestre (2006), Homme fatal (2008), Materia prima (2014) a román z čínskeho prostredia Dážď slivkových kvetov (2011) a román Mesačný starec mi zviazal nohy s čínskym mužom (2025) za ktorý získala Prémiu Literárneho fondu a Prémiu Klubu nezávislých spisovateľov.