Quantcast
Spravodajský portál Tlačovej agentúry Slovenskej republiky
Piatok 24. máj 2024Meniny má Ela
< sekcia Import

PRED 20 ROKMI JEĽCIN PRIZNAL: Sny sa nesplnili. A nahradil ho PUTIN

Úradujúci ruský prezident Vladimir Putin (vľavo) sa zhovára s bývalým ruským prezidentom Borisom Jeľcinom 1. februára 2000 v Moskve po tom, ako prišiel Jeľcinovi zablahoželať k jeho narodeninám. Foto: TASR/AP

Pamätný Jeľcinov prejav odznel 31. decembra 1999.

Tá správa prišla v posledný deň roku 1999 úplne neočakávane. Presne napoludnie prerušili televízne stanice vysielanie a na obrazovkách sa objavil 68-ročný ruský prezident Boris Jeľcin, ktorý prekvapenému národu zvestoval, že na najvyššiu funkciu v štáte rezignuje. Svoje právomoci odovzdal dovtedy nie príliš známemu 47-ročnému Vladimirovi Putinovi, ktorý od tých čias úplne ovláda ruskú politiku. Od odovzdania moci v Kremli uplynie v utorok 31. decembra 20 rokov.

“Obraciam sa k vám s novoročným prejavom. To ale nie je všetko. Dnes sa vám naposledy prihováram ako prezident. V posledný deň odchádzajúceho storočia podávam demisiu," povedal Jeľcin. "Chcem vás poprosiť o odpustenie za to, že mnohé naše sny sa nesplnili,“ dodal so slzou v oku.

Prvý ruský, demokraticky zvolený prezident odišiel tak, ako do politiky vstúpil a pohyboval sa v nej – prekvapujúco a impulzívne. Boris Jeľcin bol rozporuplným politikom. Mnoho Rusov ho pôvodne vnímalo ako hrdinu, ktorý definitívne skoncoval s ruskou komunistickou minulosťou počas druhej “októbrovej“ revolúcie. V októbri 1993 došlo totiž v Moskve k najkrvavejším pouličným zrážkam od roku 1917 s takmer dvoma stovkami obetí. Stúpenci prokomunistických hnutí a “rozdivočení politickí dobrodruhovia“, ako sa hovorilo vo výzve ruskej vlády, sa postavili proti prezidentovi Jeľcinovi.

Boris Jeľcin označil obdobie svojho prezidentovania v rokoch 1991 až 1999 za ťažké, pričom za najväčší úspech považoval práve pád komunistického režimu a vytvorenie nového demokratického štátu. Mnohí Rusi ho ale obviňujú zo zodpovednosti za ekonomický chaos a rozsiahle zbedačovanie, ktoré sprevádzalo začiatkom deväťdesiatych rokov prechod k demokracii a voľnému trhu. Anarchia a nedostatok poriadku vari najvýstižnejšie charakterizujú toto obdobie v Rusku. Veľmi dobre si ho pamätám, pretože v prvej polovici deväťdesiatych rokov som pôsobil v Moskve ako zahraničný spravodajca Slovenského rozhlasu a rozklad základov štátu som zažíval v priamom prenose.

Na archívnej snímke z návštevy Slovenska 26. augusta 1993 v Bratislave s bývalým prezidentom SR Michalom Kováčom (vľavo) bývalý prezident Ruskej federácie Boris Jeľcin.
Foto: TASR - archív


V moskovských obchodoch zo začiatku nebolo úplne nič, pravda keď nerátam zívajúce a do “blba“ hľadiace predavačky. Neskôr sa začali obchody zapĺňať všakovakým tovarom, ale ceny ako keby sa zbláznili. Spomínam si, ako ma v roku 1992 oslovila zdrvená dôchodkyňa s penziou 250 rubľov a pýtala sa, či tie papuče stoja skutočne 172,- rubľov? Musel som ju sklamať. Stáli! V lete roku 1992 bol v Rusku taký nedostatok peňazí v hotovosti, že predávajúci namiesto drobných vydávali napríklad gombíky a zápalky, alebo namiesto výplaty dostávali zamestnanci výrobky, ktoré ich závod produkoval – teda kuchynský riad, posteľnú bielizeň a podobne...

Ekonomická terapia šokom uvrhla milióny obyvateľov krajiny do chudoby a posledné roky výkonu prezidentskej funkcie Borisa Jeľcina poznamenal chaos, krvavá vojna v Čečensku a stále pribúdajúce správy o jeho zlom zdravotnom stave a alkoholizme.

V čase, keď obyvatelia Ruskej federácie mali pocit, že v 90. rokoch bola ich krajina rozkradnutá a prepadla sa do priepasti korupcie, nastupuje na scénu Vladimir Putin. “Zistil som, že je to spoľahlivý človek, ktorý si je dobre vedomý toho, za čo ponesie zodpovednosť. Som si istý, že zistíte, že je to veľmi fundovaný partner,“ povedal v septembri 1999 o svojom nástupcovi prezident Jeľcin v telefonickom rozhovore so svojim americkým kolegom Billom Clintonom.

Putin prišiel do Moskvy v roku 1996 z Petrohradu, kde pôsobil ako zástupca starostu Anatolija Sobčaka. Po prehre Sobčaka vo voľbách gubernátora dokonca uvažoval, že bude robiť taxikára. Prišla však pozvánka z Moskvy a jeho hviezdna kariéra začala závratne stúpať. V roku 1997 sa stal zástupcom riaditeľa prezidentskej kancelárie. O rok neskôr sa ako bývalý rozviedčik postavil na čelo ruskej tajnej služby FSB, nástupníckej organizácie KGB a v auguste 1999 ho Boris Jeľcin vymenoval za premiéra.

Po rezignácii Jeľcina z postu hlavy štátu 31. decembra 1999 sa stal Putin až do prezidentských volieb úradujúcim prezidentom. Vo voľbách, ktoré sa konali v marci 2000 získal 52,94 percent hlasov a nastúpil do svojho prvého funkčného obdobia. Podľa vlastných slov Boris Jeľcin hľadal svojho nástupcu štyri mesiace, posúdil 20 kandidátov až našiel Putina. I keď si ho za svojho nástupcu vybral práve Boris Jeľcin – spoločnosť ho nespájala s Jeľcinovým bezmocným režimom. Rusi našli v Putinovi ideálneho vodcu, pretože podľa nich dokáže tvrdo obhajovať záujmy svojej krajiny v zahraničí a z Ruska urobil po rokoch chaosu a úpadku stabilizovanú veľmoc.

Čo sa týka zahraničnej politiky Putin prišiel k moci s predstavou, že so Západom chce úzko spolupracovať. Cenil si členstvo Ruska v elitnom klube najvyspelejších krajín sveta G8, z ktorého sa po vylúčení Ruska v apríli 2014 stala opäť už “len“ Veľká sedmička - G7.

Na začiatku svojho pôsobenia v Kremli prejavoval empatiu voči Washingtonu. Po teroristických útokoch z 11. septembra 2001 deklarovala Moskva svoju podporu antiteroristickej operácii a zmierila sa s americkou prítomnosťou v regiónoch Strednej Ázie a južného Kaukazu, ktoré považuje Rusko za sféry svojho vplyvu. Putin počítal vtedy s tým, že Západ uzná Rusko za svojho spojenca a že bude rešpektovať jeho sféru záujmov. Túto sféru mu však nik nechcel uznať.

To, že Rusko bude obhajovať svoje geopolitické záujmy Vladimir Putin jasne formuloval na bezpečnostnej konferencii v Mníchove. Kľúčovou tézou jeho prejavu, ktorý predniesol 10. februára 2007 sa stalo odmietnutie jednopolárneho modelu sveta, ktorý je podľa neho pre “súčasný svet nielenže neprijateľný, ale v skutočnosti nemožný“. Už v ten samý deň obvinila americká delegácia ruského prezidenta z agresívnej rétoriky a novinové titulky zvestovali o “vyhlásení studenej vojny Putinom“.

Vzťahy medzi USA a Ruskom sú aj v súčasnosti na bode mrazu, keď podľa prezidenta Putina dokonca "degradujú a sú stále horšie a horšie". Zároveň ale vyjadril nádej, že “zdravý rozum nakoniec zvíťazí". Rovnako aj vzťahy medzi Európskou úniou a Moskvou sú napäté a to najmä od roku 2014 kvôli anexii Krymu a podpore separatistických skupín na východe Ukrajiny.

Ruskí sociológovia poukazujú na to, že medzi obyvateľmi cítiť trend akoby krajina vstúpila do obdobia stagnácie, rôznych kríz a ekonomickej degradácie, čo má podľa ich názoru napovedať o vyčerpanosti modelu, na ktorom budoval Vladimir Putin svoj režim posledných desať rokov. Napriek poklesu popularity ruského prezidenta jeho činnosť odobruje podľa posledného, novembrového prieskumu nezávislej, mimovládnej sociologickej agentúry Levada centrum 70 percent obyvateľov krajiny. Najviac je proti hlave štátu naladená Moskva. Je to jediná oblasť Ruskej federácie, kde číslo ľudí, ktorí nechcú, aby zostal po roku 2024 pri moci (49 percent) prevyšuje počet tých, ktorí si to želajú (45 percent). Odhadovať, čo sa bude diať potom, keď Vladimirovi Putinovi vyprší v roku 2024 podľa ústavy posledný prezidentský mandát, by bolo teraz len čítaním z krištáľovej gule.