Komunálne voľby 2026
Všetky správy
Japonské umenie opravy keramiky sa v románe Veroniky Šikulovej prelína s tajomným svetom húb.
Autor OTS
Bratislava 8. septembra (OTS) - Názov nového fragmentárneho románu Veroniky Šikulovej Kincugi odkazuje na tradičnú japonskú techniku opravy rozbitej keramiky pomocou práškového zlata. Vzájomne prepojenými textami sa však nevinie len motív Japonska, ale i svet húb, ktorý prerastá stranami ako rozbujnené mycélium.
Fragmentárne rozprávanie, ktorým prestupuje typická Šikulovej poetika, je rámcované príbehom starnúcich manželov – Filemóna a Baukis. Hoci dvojica dostala mená podľa postáv z gréckej mytológie – starého manželského páru, ktorý aj napriek svojej chudobe pohostil bohov a bohovia sa mu za to odmenili – nie sú to obyvatelia peloponézskeho polostrova.
„Možno som mala začať tým, že Filemón a Baukis neboli Gréci, ale starí manželia z Modry, ktorí len omylom zablúdili do Japonska. Alebo tam nezablúdili, to len ja som sa ráno zobudila a mala som pocit, že tie ich vrásky pripomínajú mapu ostrova Honšú.
Píšem knižku pomaly, lebo ma vyrušujú muchy a úvahy o písaní. Filemón v Tokiu hľadá rýdziky, čo je, samozrejme, nezmysel, lebo v Japonsku majú japonské huby macutake, ktoré voňajú ako mokrý pes zmiešaný so škoricou. Baukis mu hovorí, že je starý blázon, a ja jej rozumiem. Aj ja som blázon, keď si myslím, že sa dajú spojiť antickí bohovia, mykológia a šintoizmus v jednej knižke.“
Veronika Šikulová hovorí, že Kincugi je exkurziou do suterénu. Hoci v japonských katalógoch znie tento pojem vznešene, tu u nás podľa nej ide o obyčajné plátanie dier. Praskliny sa nik nepokúša maskovať lakom; naopak, sú zaliate zlatom, aby ich bolo poriadne vidieť. A pod tým všetkým, niekde pod podlahou, v hline a tme, si podhubie s koreňmi šepká veci, ktoré my hore, v čistých izbách, už dávno nedokážeme vysloviť.
Veronika Šikulová sa narodila 15. marca 1967 v Modre. Vyštudovala žurnalistiku na Filozofickej fakulte UK v Bratislave. Pôsobila ako novinárka, v súčasnosti je zamestnaná v Malokarpatskej knižnici v Pezinku. Debutovala zbierkou kratučkých próz Odtiene (1997) reedícia, za ktorú dostala Cenu Ivana Kraska. Po nej nasledovali Z obloka (1999, reedícia) a Mesačná dúha. Svojim, ale aj iným deťom venovala veselú knižku To mlieko má horúčku. Vo Vydavateľstve SLOVART jej vyšli knihy Domček jedným ťahom (2009), Miesta v sieti (2011), knižka krátkych textov Diera do svetra (2012), Medzerový plod (2014), za ktorý získala ocenenie Anasoft Litera, Petrichor (2016), zbierka Odtiene, Z obloka (2017), neromán Tremolo ostinato (2020), zbierka poviedok Líštičky majú rady teplo (2022), vernisáž fotografií Záhradky (Vyvolávanie) (2023), román Nedeľné popoludnie na ostrove La Grande Jatte (2025) a knihy pre deti Pozor, bodkovaný pes! (2021), Zelená pošta (2022) a Svet je kvet. Má dve deti.
Žije a tvorí v Modre za zelenou (dnes už modrou) bránou.
Fragmentárne rozprávanie, ktorým prestupuje typická Šikulovej poetika, je rámcované príbehom starnúcich manželov – Filemóna a Baukis. Hoci dvojica dostala mená podľa postáv z gréckej mytológie – starého manželského páru, ktorý aj napriek svojej chudobe pohostil bohov a bohovia sa mu za to odmenili – nie sú to obyvatelia peloponézskeho polostrova.
„Možno som mala začať tým, že Filemón a Baukis neboli Gréci, ale starí manželia z Modry, ktorí len omylom zablúdili do Japonska. Alebo tam nezablúdili, to len ja som sa ráno zobudila a mala som pocit, že tie ich vrásky pripomínajú mapu ostrova Honšú.
Píšem knižku pomaly, lebo ma vyrušujú muchy a úvahy o písaní. Filemón v Tokiu hľadá rýdziky, čo je, samozrejme, nezmysel, lebo v Japonsku majú japonské huby macutake, ktoré voňajú ako mokrý pes zmiešaný so škoricou. Baukis mu hovorí, že je starý blázon, a ja jej rozumiem. Aj ja som blázon, keď si myslím, že sa dajú spojiť antickí bohovia, mykológia a šintoizmus v jednej knižke.“
Veronika Šikulová hovorí, že Kincugi je exkurziou do suterénu. Hoci v japonských katalógoch znie tento pojem vznešene, tu u nás podľa nej ide o obyčajné plátanie dier. Praskliny sa nik nepokúša maskovať lakom; naopak, sú zaliate zlatom, aby ich bolo poriadne vidieť. A pod tým všetkým, niekde pod podlahou, v hline a tme, si podhubie s koreňmi šepká veci, ktoré my hore, v čistých izbách, už dávno nedokážeme vysloviť.
O autorke
Veronika Šikulová sa narodila 15. marca 1967 v Modre. Vyštudovala žurnalistiku na Filozofickej fakulte UK v Bratislave. Pôsobila ako novinárka, v súčasnosti je zamestnaná v Malokarpatskej knižnici v Pezinku. Debutovala zbierkou kratučkých próz Odtiene (1997) reedícia, za ktorú dostala Cenu Ivana Kraska. Po nej nasledovali Z obloka (1999, reedícia) a Mesačná dúha. Svojim, ale aj iným deťom venovala veselú knižku To mlieko má horúčku. Vo Vydavateľstve SLOVART jej vyšli knihy Domček jedným ťahom (2009), Miesta v sieti (2011), knižka krátkych textov Diera do svetra (2012), Medzerový plod (2014), za ktorý získala ocenenie Anasoft Litera, Petrichor (2016), zbierka Odtiene, Z obloka (2017), neromán Tremolo ostinato (2020), zbierka poviedok Líštičky majú rady teplo (2022), vernisáž fotografií Záhradky (Vyvolávanie) (2023), román Nedeľné popoludnie na ostrove La Grande Jatte (2025) a knihy pre deti Pozor, bodkovaný pes! (2021), Zelená pošta (2022) a Svet je kvet. Má dve deti.
Žije a tvorí v Modre za zelenou (dnes už modrou) bránou.
