Bratislava 21. decembra (TASR) – Počas služby vybaví operátor tiesňovej linky 155 niekedy až 60 prípadov. Nejeden z nich sa mu vryje do pamäte, no asistencia pri záchrane života asi najviac. „Najväčšiu radosť nám spravia tie prípady, ktoré sa končia šťastne,“ v relácii TASR TV Zdravie to konštatoval Hlavný operátor Operačného strediska záchrannej zdravotnej služby SR Viliam Sládek.

„Telefonovali ľudia, že na ulici niekto skolaboval. Nebáli sa, pristúpili k nemu a hneď volali na tiesňovú linku. Ten človek ležal na zemi a chrčal. Kým prišla záchranka, inštruoval som ich, aby mu zákonom hlavy uvoľnili dýchacie cesty a keď sa sám nerozdýchal, tak aby mu stláčali hrudník,“ priblížil operátor. Na miesto čoskoro dorazili aj mestskí policajti, ktorí priviezli defibrilátor. „Po príchode záchrannej zdravotnej služby bol pacient zresuscitovaný,“ dodal.

Pozrite si diskusiu s V. Sládekom v televíznom formáte


Po prijatí telefonátu na tiesňovú linku 155 musí podľa neho operátor rýchlo vyhodnotiť situáciu. Často sa stáva, že ľudia, ktorí volajú, sú vo veľkom strese, neovládajú svoje emócie a kričia. „Vtedy potrebujeme volajúceho upokojiť, aby sme od neho získali potrebné informácie o pacientovi, lebo on je tou osobou, ktorej potrebujeme pomôcť,“ konštatoval.

Keď operátor prijme telefonát, volajúci mu povie dôvod, prečo volá. Potom operátor zisťuje základné údaje, adresu udalosti a informácie o pacientovi, kvôli ktorému je tiesňové volanie vykonávané. „Zisťujeme základné životné funkcie, vedomie, dýchanie, krvný obeh, prítomnosť úrazu, krvácania alebo bolesti a na základe toho rozhodujeme, aká pomoc je pre pacienta najvhodnejšia. Či má byť vyslaná záchranná zdravotná služba, alebo volajúcemu poradíme, čo má robiť a nasmerujeme ho na urgentný príjem, k svojmu lekárovi, alebo užiť lieky,“ vysvetlil Sládek.

Iná situácia nastáva pri udalostiach s hromadným postihnutím osôb, napríklad pri veľkých nehodách. Vtedy podľa odborníka spolupracujú všetky záchranné zložky. Každá zložka má svojho veliteľa, sú odlíšení vestami. „Štandardne to funguje tak, že z posádky záchrannej zdravotnej služby, ktorá dorazí na miesto ako prvá, sa jeden člen stáva veliteľom zdravotníckeho zásahu a má na sebe bielu vestu,“ priblížil Sládek.

Nasleduje triedenie pacientov. Záchranári tiež zvyknú priamo na mieste vytvoriť tzv. „Hniezdo zranených“, kde je postihnutým poskytnutá nevyhnutná zdravotná starostlivosť pred transportom do nemocnice. Podobne majú svoje úlohy pri takýchto udalostiach rozdelené aj hasiči a policajti. „Velitelia na mieste udalosti medzi sebou komunikujú a riešia všetko potrebné. Napríklad, kde bude parkovanie pre ambulancie, kde sú príjazdové a odjazdové trasy, určia miesto, kde bude pristávať vrtuľník,“ priblížil. Všetko musí fungovať presne a správne, aby nedošlo k ohrozeniu zdravia pacienta oneskorením potrebnej zdravotnej starostlivosti.

Vypočujte si rozhovor s V. Sládekom vo forme PODCASTU


Záchranári si svoju prácu často "nosia" aj domov a podvedome nikdy „nevypnú“. Sládek prezradil, že jemu sa to stáva najmä pri deťoch. „Stále vidíte riziká. A tak to máme aj doma. Či už na korčule alebo bicykel, bez prilby a chráničov ani na krok,“ povedal. Niektorí záchranári si podľa neho pri rôznych stretnutiach automaticky všímajú napríklad aj to, aké "žily" majú ľudia na rukách, keby bolo treba zaviesť intravenóznu kanylu. „Neprestávane byť v strehu, aj keď nie sme v robote,“ uzavrel.