< sekcia Import

THOMAS KULIDAKIS KOMENTUJE RUSKO - EURÓPSKE VZŤAHY: Dobre už bolo

Thomas Kulidakis Foto: Teraz.sk/Thomas Kulidakis

Komentár uverejňujeme so súhlasom Českého rozhlasu Plus.

Keď príde na hodnotenie výsledkov ruských prezidentských volieb, z európskych metropol znie zatiaľ prevažne ticho. Takýto druh ticha, ba až flegmatizmu, bije do uší a dobre vystihuje rébus, aký predstavujú vzťahy Európy, alebo ak chcete Európskej únie a Ruska.

Pritom ešte pred necelými desiatimi rokmi vyzerala situácia celkom inak. Európska únia a jej členské štáty rokovali s Ruskom o novej zmluve o strategickom partnerstve.

Posledná zmluva o strategickom partnerstve totiž bola podpísaná v roku 1994, platnosť nadobudla o tri roky neskôr a skončila sa v roku 2007. O novej zmluve sa rokovalo ešte v roku 2009, pričom mala pokrývať oblasti počnúc energetikou, cez obchod a končiac kultúrnou výmenou.

Pamätám si, ako vtedy bruselské rokovacie miestnosti aj kuloáre žili horúčkovitou snahou diplomatov vytvoriť tie najlepšie podmienky. Také, ktoré by vďaka stálym dodávkam pre úniu pomerne lacných a pre Rusko dostatočne výnosných nerastných surovín, európskym štátom uľahčilo existenciu v medzinárodnom systéme vzniknutom po druhej svetovej vojne.

Tí najväčší optimisti vtedy uvažovali, že s ekonomickou silou Európy, vôli na zjednotenie a ruskými zdrojmi, budú Európania sa schopní vyrovnať s akýmikoľvek rivalmi kdekoľvek na svete. Lenže prišla energetická kríza v roku 2009, kedy Rusko zastavilo dodávky plynu na Ukrajinu, ktorý potom aj Európe chýbal.

Situáciu sa podarilo počas českého predsedníctva v Rade Európskej únie zažehnať, ale ďalšia kríza nenechala na seba dlho čakať. Konflikt v Gruzínsku, vzniknutý sčasti tiež chybou vtedajšieho prezidenta Saakašvilliho, ktorý si naivne myslel, že mu štáty únie významne pomôžu, bol prvým náznakom budúcich konfliktných vzťahov.


Spolupráca je výhodnejšia


Neskorší summit Európskej únie a Ruska v máji 2009 na zaistenie energetickej bezpečnosti nebol úspešný a nový podpis zmluvy Start medzi Moskvou a Washingtonom bol iba slabou náplasťou.

Potom prišiel konflikt na Ukrajine, anexia Krymu alebo popretie zmluvy o garantovaní územnej celistvosti Ukrajiny z roku 1994, sankcie únie voči Moskve, zastavenie projektu plynovodu South Stream alebo spory únie o plynovod Nord Stream, čo bolo iba pokračovaním eskalujúcich vzťahov.

Vzťahy Európskej únie a Ruska sú viac ako konfliktné a napäté a s poslednou aférou doposiaľ nevyriešenej otravy bývalého ruského agenta Skripala vo Veľkej Británii, sa napínajú k prasknutiu.

Niet sa teda čo čudovať, že ako prvý z významných politikov sa vyjadril nemecký minister zahraničia Heiko Maas. Podľa neho Rusko „zostane zložitý partner“ a o regulárnosti hlasovania existujú pochybnosti. Švédska šéfka diplomacie označila ruské voľby rovno za „ukážku, ako prezident Putin manipuluje“. Jasajú však európski populisti na čele s Marine Le Penovou, čo hovorí samé za seba.

Po necelých desiatich rokoch sme sa ocitli vo fáze prešľapovania a uvažovania, ako a čo ďalej. Rusko nie je možné ignorovať, na to je veľmi veľké, silné a tiež je príliš blízko. Jeho úloha v udržovaní alebo naopak, prípadnej destabilizácie situácie vo svete, sa ukázala nielen v Sýrii. Rusko ale zároveň požaduje istú formu uznania statusu veľmoci, ktorou v očiach Moskvy je.

Situácia je ale tak patová, v najlepšom prípade sa Vladimír Putin rozhodne pre stabilizáciu a nenápadne ponúkne ústupky, pričom na Európanoch bude ležať tiaž, ako náznaky rozpoznať. Vzájomná spolupráca by bola predsa len pre obe strany výhodnejšia ako vzájomné číhanie.