Komunálne voľby 2026
Všetky správy
Historik pripomenul aj osobitné postavenie Bardejovských Kúpeľov, ktoré sa po zániku Poľsko-litovskej únie stali jedným z obľúbených miest poľskej šľachty.
Autor TASR
Krakov 5. augusta (TASR) – Poľské snahy o obnovenie štátnosti po rozdelení Poľsko-litovskej únie vytvorili v 19. storočí priestor na intenzívnejšie kontakty so štúrovcami a nepriamo prispeli aj k vzniku Československa. Historik Oliver Zajac zo Slovenskej akadémie vied (SAV) upozorňuje, že sever dnešného Slovenska sa stal zázemím poľských povstaní, pričom vzájomná spolupráca sa prejavovala najmä na regionálnej úrovni. Uviedol to v rozhovore s varšavským spravodajcom TASR.
Podľa Zajaca sa v poľsko-uhorskom pohraničí počas poľských povstaní po zániku vlastného štátu v 18. storočí organizovali finančné zbierky na podporu poľskej veci, pašovali sa zbrane a kone a do bojov sa zapájali aj dobrovoľníci zo slovenského územia. Významnú úlohu zohral aj Šariš, kde v období Barskej konfederácie pôsobili poľské jednotky a v Prešove bol podpísaný akt zosadenia poľského kráľa.
Historik pripomenul aj osobitné postavenie Bardejovských Kúpeľov, ktoré sa po zániku Poľsko-litovskej únie stali jedným z obľúbených miest poľskej šľachty. „Po treťom delení sa v kúpeľoch vo veľkej miere angažovalo jedno z najvýznamnejších kniežat Poľsko-litovskej únie Adam Kazimierz Czartoryski a Bardejovské Kúpele sa stali jedným z najobľúbenejších miest, kam Poliaci vo veľkom prichádzali,“ povedal. Spomína aj zápis z denníka posledného poľského kráľa Stanislava Augusta, ktorý si počas cesty v okolí Bardejova zapísal, že ľudia na tomto území Uhorska hovoria jazykom podobným poľštine.
Historik upozornil, že v prvej polovici 19. storočia sa poľská politická emigrácia pomenovaná po parížskom hoteli Lambert usilovala nadviazať kontakty s rodiacim sa slovenským národným hnutím. Do Uhorska preto vyslala svojho emisára Antona Rietha, ktorý mal nadviazať spojenie najmä s Ľudovítom Štúrom. „Hotel Lambert mal záujem jednak mať informácie o tom, čo sa kde deje, a zároveň spolupracovať s rodiacimi sa národnými hnutiami, lebo práve tie dávali šancu na zásadnú zmenu usporiadania Európy,“ povedal Zajac.
Podľa historika však poľskí emigranti vychádzali z nepresných predstáv o pomeroch v Uhorsku a ich vyslanec situáciu skôr skomplikoval. „Ukázalo sa, že ak aj nejaký záujem o spoluprácu na slovenskej strane bol, poslali tam úplne neschopného agenta,“ uviedol. Dodal, že Štúr bol v tom čase presvedčeným legalistom a lojalistom, ktorého cieľom nebolo vyvolať vojenský konflikt, ale v rámci Uhorska zlepšiť situáciu Slovákov. Práve rozdielne predstavy o budúcnosti podľa neho spôsobili, že pokusy o politickú spoluprácu Poliakov a Slovákov, ktorí sa v povstaní v roku 1848 pridali na stranu Habsburgovcov, nepriniesli výsledok.
Historik zároveň pripomenul, že poľské národné hnutie nepriamo ovplyvnilo aj ďalší vývoj v strednej Európe. „Bez toho, aby v celom 19. storočí existovala poľská otázka a niekde tam v hlavách politikov západnej Európy stále ostával ten výkričník, že máme tu Poliakov, ktorí chcú obnoviť štát a chceli by prekresliť hranice strednej Európy, je veľmi otázne, či by na začiatku 20. storočia niekto reflektoval československý nápad, že ideme prekresľovať hranice strednej Európy,“ uzavrel Zajac.
(spravodajca TASR Slavomír Gregorík)
Podľa Zajaca sa v poľsko-uhorskom pohraničí počas poľských povstaní po zániku vlastného štátu v 18. storočí organizovali finančné zbierky na podporu poľskej veci, pašovali sa zbrane a kone a do bojov sa zapájali aj dobrovoľníci zo slovenského územia. Významnú úlohu zohral aj Šariš, kde v období Barskej konfederácie pôsobili poľské jednotky a v Prešove bol podpísaný akt zosadenia poľského kráľa.
Historik pripomenul aj osobitné postavenie Bardejovských Kúpeľov, ktoré sa po zániku Poľsko-litovskej únie stali jedným z obľúbených miest poľskej šľachty. „Po treťom delení sa v kúpeľoch vo veľkej miere angažovalo jedno z najvýznamnejších kniežat Poľsko-litovskej únie Adam Kazimierz Czartoryski a Bardejovské Kúpele sa stali jedným z najobľúbenejších miest, kam Poliaci vo veľkom prichádzali,“ povedal. Spomína aj zápis z denníka posledného poľského kráľa Stanislava Augusta, ktorý si počas cesty v okolí Bardejova zapísal, že ľudia na tomto území Uhorska hovoria jazykom podobným poľštine.
Historik upozornil, že v prvej polovici 19. storočia sa poľská politická emigrácia pomenovaná po parížskom hoteli Lambert usilovala nadviazať kontakty s rodiacim sa slovenským národným hnutím. Do Uhorska preto vyslala svojho emisára Antona Rietha, ktorý mal nadviazať spojenie najmä s Ľudovítom Štúrom. „Hotel Lambert mal záujem jednak mať informácie o tom, čo sa kde deje, a zároveň spolupracovať s rodiacimi sa národnými hnutiami, lebo práve tie dávali šancu na zásadnú zmenu usporiadania Európy,“ povedal Zajac.
Podľa historika však poľskí emigranti vychádzali z nepresných predstáv o pomeroch v Uhorsku a ich vyslanec situáciu skôr skomplikoval. „Ukázalo sa, že ak aj nejaký záujem o spoluprácu na slovenskej strane bol, poslali tam úplne neschopného agenta,“ uviedol. Dodal, že Štúr bol v tom čase presvedčeným legalistom a lojalistom, ktorého cieľom nebolo vyvolať vojenský konflikt, ale v rámci Uhorska zlepšiť situáciu Slovákov. Práve rozdielne predstavy o budúcnosti podľa neho spôsobili, že pokusy o politickú spoluprácu Poliakov a Slovákov, ktorí sa v povstaní v roku 1848 pridali na stranu Habsburgovcov, nepriniesli výsledok.
Historik zároveň pripomenul, že poľské národné hnutie nepriamo ovplyvnilo aj ďalší vývoj v strednej Európe. „Bez toho, aby v celom 19. storočí existovala poľská otázka a niekde tam v hlavách politikov západnej Európy stále ostával ten výkričník, že máme tu Poliakov, ktorí chcú obnoviť štát a chceli by prekresliť hranice strednej Európy, je veľmi otázne, či by na začiatku 20. storočia niekto reflektoval československý nápad, že ideme prekresľovať hranice strednej Európy,“ uzavrel Zajac.
(spravodajca TASR Slavomír Gregorík)
