Quantcast
Spravodajský portál Tlačovej agentúry Slovenskej republiky
Pondelok 4. marec 2024Meniny má Kazimír
< sekcia Dvesto rokov J. M. Hurbana

Posledná Hurbanova návšteva v Martine v r.1887 má vzácny fotodokument

Jozef Miloslav Hurban. Foto: TASR - Radovan Stoklasa

Vedomie blízkosti konca svojho života Jozef Miloslav Ľudovít Hurban nepriamo potvrdil aj tým, že pristúpil na fotografovanie a trpezlivo posediačky prečkal celú tortúru dobového fotografovania.

Bratislava 1. februára (Teraz.sk) - „A keby boli Slovákom povolili hoci len nejaký celonárodný včelársky spolok, ešte aj tam by bol vyšľahol duch slovenského povedomia.“ Toto napísal spisovateľ Ján Hrušovský vo svojej spomienkovej knihe Starý Martin v živote a ľuďoch. A bola to pravda.

Hoci prozaik túto knihu vydal v roku 1947, v súvislosti s uvedeným citátom mal na mysli aj výstavu slovenských výšiviek, ktorá sa uskutočnila začiatkom augusta 1887 v paulinyovskom dome v Martine a ktorú zorganizoval ženský spolok Živena z podnetu Ambra Pietra. „V čase útlmu politického života a neustávajúceho tlaku proti prejavom národného života sa poslanie výstavy spájalo s cieľom verejne dokumentovať, že Slováci ostali aj z hľadiska atribútov kultúry svojbytným národným celkom, a preto je nenáležité akékoľvek spochybňovanie ich národnej identity. (...) Expozíciu výšiviek tvorilo 1676 exponátov od 580 majiteľov, ako aj kresby, náčrty a fotografie. Boli v nej zastúpené výtvory vyšívačiek zo všetkých krajov, kde žili Slováci. Autorky najlepších prác získali osobitné diplomy. Výstava sa stretla s mimoriadnym ohlasom a dala podnet na rozmnožovanie zbierok Živeny, ktoré sa dostali potom do fondov Muzeálnej slovenskej spoločnosti,“ uvádza 1. diel Kroniky Slovenska.

Cieľ, zmysel a význam podujatia vo svojej dobe pochopil aj Jozef Miloslav Hurban. Preto sa na slávnostnom otvorení výstavy osobne zúčastnil, a to napriek už intenzívne sa hlásiacemu veku. Pochopil aj to, že termín uskutočnenia výstavy nie náhodou pripadol na začiatok augusta (3.8.), ktorý sa predtým vyše desaťročia spájal s Augustovými slávnosťami Matice slovenskej. A nebol by to Jozef Miloslav, keby zostalo len pri jeho pasívnej účasti. Všetci čakali od neho aj slávnostný príhovor. Preto si zarečnil. Energicky a schuti. Tak ako v najlepších chlapských rokoch.

„Tento duch národa ubytovaný v slovenskej rodine zostal nedotknutý politikou, vojnami, vzburami a miatežníkmi, prevratmi a všelijakými tyranstvami. Výšivka strojnoľahkoprstá, drobnohľadnooká ticho vyvodí v celých okresoch svojou mravčou usilovnosťou, tvorivou obraznosťou, čistotou stehov, okrúhlosťou tvarou a svedomitou trpezlivosťou pri zložitých a v sebe pozvíjaných formách. A prostriedky umenia sú veľmi prosté: olovko, hodvábna niť a ihla. (...) Tu je náš slovenský národ zastúpený umením slovenských dievčat a žien, tu delegácia národa hovoriaca krásou foriem, vytvorená ženskými rukami. Takéto myšlienky tkvejú v mojej duši nad výstavkou slovenských výšiviek. A keby už naozaj nebola stopa po slovenskom národe a rozmliaždené by bolo celé bytie Slovenska, tu z tohto domu a jeho veže, tu z tohto krásneho pavilóna spevom budú kričať slová básnikove: Ešte Slováci žijú a budú žiť vždy so slávou...“

Možno to bude znieť prekvapujúco, ale Hurban sa na toto vystúpenie pripravil aj písomne. Hovoril – ako vždy - z hlavy, ale mal to aj na písme. Vďaka tomu sa nám text jeho vystúpenia zachoval. Pripravil si ho už 20. júla 1887 v Hlbokom a podpísal sa takto: „Dr. J. M. Ľ. Hurban, čestný mešťan turč.-sv.-martinský a mošovský“.

Tá príprava na vystúpenie nebola náhodná. Hurban už tušil, že plamienok na sviečke jeho života je čoraz slabší. A celkom určite vedel, že toto je jeho posledná návšteva Turčianskeho Svätého Martina. Iste aj preto si do autorského podpisu zakomponoval iniciálu „Ľ“. Znamenala prihlásenie sa k svojmu druhému krstnému menu – Ľudovít. Nemáme vedomosť o tom, že by tak bol urobil aj v iných prípadoch. Teraz tak spravil. Akoby toto vystúpenie považoval za svoj ideový testament.

Vedomie blízkosti konca svojho života Jozef Miloslav Ľudovít Hurban nepriamo potvrdil aj tým, že ochotne pristúpil na fotografovanie a trpezlivo posediačky prečkal celú tortúru dobového fotografovania. A jeho potomkovia si vari až teraz naplno uvedomili otcovu nástojčivosť, keď ich žiadal, aby do Martina, ak ich neskláti choroba, za každú cenu prišli. Tak vznikla fotografia a pre nás dnes vzácny obrazový dokument, na ktorom vidíme okrem manželov Hurbanovcov ich potomkov - štyroch synov, dve vnučky, vnuka a dve nevesty. A Hurban? Tomáš Winkler jeho pózu opísal takto: „Hurban sedí na stoličke, ruky má voľne položené na kolenách. Vedľa neho sedí manželka, naokolo stoja synovia a vnuci. V Hurbanovej tvári sa zračí pokoj, vyrovnanosť so svetom, s vlastným osudom. Ale jeho oči svedčia o prežitej bolesti a utrpení.“

Po návrate do Hlbokého sa s plnou vervou pustil do organizačných príprav osláv stého výročia postavenia a vysvätenia hlbockého evanjelického kostola, ktoré pripadalo na tento rok. No nešlo mu len o kostol, o vynovenie veže, renováciu interiéru a reštauráciu zvonov. Išlo mu aj o rozšírenie školy a zmodernizovanie jej priestorov. No nad výsledkom tejto horlivej činnosti mu už nebolo dovolené dlhodobejšie sa pokochať.