< sekcia SEKCIA: Knihy

J. Rezník st. prichádza s originálnou zbierkou básní pre deti a žiakov

Na snímke spisovateľ a básnik Jaroslav Rezník st. Foto: TASR/Štefan Puškáš

Zbierka má metaforický názov Slnečný budíček a celkom realistický podnázov Literárne hádanky. Tie tvoria druhú časť zbierky. A práve tá ju robí veľmi originálnou.

Bratislava 24. decembra (TASR) - Vydavateľstvo Matice slovenskej v Martine pripravilo na vianočný trh novú zbierku básní pre deti a žiakov druhého stupňa základných škôl od básnika a spisovateľa Jaroslava Rezníka staršieho. Zbierka má metaforický názov Slnečný budíček a celkom realistický podnázov Literárne hádanky. Tie tvoria druhú časť zbierky. A práve tá ju robí veľmi originálnou.

Obsahuje dvadsať vtipných básničiek - literárnych hádaniek. Na ich konci sa skrývajú mená dvadsiatich významných slovenských spisovateľov a spisovateliek pre deti a mládež, ktorých dielo sa už uzavrelo a ktoré treba uhádnuť. „Na prvý pohľad sa to zdá ťažké“, uvádza text na zadnej strane väzby knižky a pokračuje: „Ale len na prvý pohľad. Vo veršoch básní sú totiž ukryté názvy ich knižiek. Všetkých. Stačí objaviť jednu - dve, najlepšie také, čo ste čítali, a hneď budete vedieť, o kom je tá básnička. A čo všetko ešte ujo spisovateľ alebo teta spisovateľka napísali.“

Poďme si to teda vyskúšať.



Mali sme my rozprávkara

Tam, kde vietor pasie ovce

a kde tróni Biela skala,

tam si obec Slavošovce

pekné domy rozsypala.

A keď raz nad ňu vyšiel oblak

prvých jarných sviežich pár,

v tej dedinke narodil sa

náš najväčší rozprávkar.

Ktovie, kto mu tento milý vienok

už v útlom detstve poradil,

no pravda je prostá, múdra -

celý život s láskou zbieral

tie najväčšie poklady:

hádanky a porekadlá,

piesne, hry a obyčaje,

povery a príslovia,

jedným slovom - naše skvosty,

čo nás svojím umom, vtipom

veľmi krátko, no do hĺbky,

až na dno citu a rozumu

oslovia.



Pravda je však ešte väčšia,

do básne sa nezmestí -

najradšej vždy s druhmi zbieral

rozprávky a povesti.

Iste niektoré poznáte:

Loktibrada, Zlatá priadka,

Janko Hraško, Vintalko,

O troch grošoch, Zlatovláska

aj - Či jesto pravda na svete

a mnohé iné,

čo čítali sme, počuli sme,

videli sme v telke, v kine

a čo dodnes v našom vnútri

svietia krásou

ako živé drahokamy z perlete.



Len to si vezmite, čo je vaše, Slováci!

Povedal nám s čistým srdcom

a s pohľadom do očí:

Tu je dielo, čo stvorili ste,

tu je kniha nevídaná,

kniha mnohých storočí.



Hej, mali sme my rozprávkara,

ešte stále žije v nás,

čo vyniesol na boží svet

sto slovenských právd a krás.



Hej, mali sme my literáta,

čo nám splnil tajný sen,

čo nám hrdosť a cit zrátal

a pre nás je viacej ako

Hans Christian Andersen.



Hej, mali sme my rozprávkara,

čo nám vsypal zlaté zrno

do misky,

čo nám z lásky do sŕdc sfáral

a volal sa

Pavol Eman .....................

Viete doplniť jeho priezvisko?)


Len čo ráno vyzrel z okna

Tam, kde Tatry ako báseň

vydýchnu si zhlboka,

tam, kde oká plies žmurkajú

a kde slnko vyzváňa si

na strmých stenách veľkých brál,

sťa na zlatej, rozprávkovej podkove,

narodil sa veľký básnik,

a my vieme, že to bolo - v Liptove.


Len čo ráno vyzrel z okna,

zo snov spravil prvý krok,

hneď sa pred ním rozprestrela

nie krajina, ale múdra,

čarokrásna,

veľká Kniha rozprávok.

A v zime, keď Liptov zaspal

v snehobielom páperí,

trávil s knihou pri sviečočke

aj Sobotné večery.

Keď sa stalo, že ani Mesiac

na oblohe nesvietil,

čítal knihu zas a znova

v svojej živej pamäti

a najradšej tie rozprávky,

čo sa smiali veselo.

Asi preto, že ľudí vonku,

krásnych ľudí tvrdej práce

aj všeličo bolelo.

Takže -

boli to najmä tieto rozprávky,

čo chodili mu po rozume:

Mechúrik Koščúrik s kamarátmi,

Koza odratá a jež,

Koníček môj, nes ma, nes,

Rozprávočka veselá, ostaň ešte s nami,

zostaň u nás až do zajtra,

ba aj naveky,

tak, ako si bola u nás dnes.


Budeme vždy celkom ticho,

len kocúrik možno občas

troška zívne a nečujne zapradie,

lebo zatiaľ dobre nevie,

čo je Tiché papradie.

A keď včera chlipkal mliečko,

biele ako v teplom máji

sú Lupienky z jabloní,

pod Tatrami jar cválala

ako junák na koni.

Tešili sa z toho plesá,

strmé štíty, úžľabiny,

doliny i Studnička,

aj slovenský Zvieratníček,

v ktorom žijú srnky, svište,

veveričky aj medvede,

sovy, orly, kane, vrany,

aj sýkorka maličká..


To všetko vie rozprávočka,

čo si všetko pamätá...

Pamätá si každé slovo,

každý príbeh, ba aj sníček...

Pre istotu všade nosí

rozprávkový Pamätníček

a s ním chodí

medzi sestry do sveta.

A v kapsičkách i kabelkách

svojej múdrej, tichej duše

Modlitbičky prináša,

čo nám svietia sťa plamienky

z nebeského lampáša.


Svieť, rozprávka, svieť nám stále

ako zlatá podkova,

svieťte, básne, svieťte všetky,

no najdlhšie nech sú pri nás

tie, čo stvoril

veľký básnik z Liptova.

A ten sa volal -

.......................................

(Viete doplniť jeho celé meno? )


Básnik Jaroslav Rezník (1942 Ružomberok) je známy ako vytrvalý popularizátor slovenskej literatúry a jej tvorcov. Okrem dnes už kultových kníh Túry do literatúry (2002, 2012), Po literárnych stopách na Slovensku (1982) a Literární toulky Slovenskem (Albatros, Praha 1989), pripravil aj päť ročníkov Slovenského literárneho kalendára (na roky 1994 -1998), celý rad zborníkov, príležitostných článkov a esejí, ako aj knihu biografických poviedok o detstve M. R. Štefánika Oči plné oblohy. Vydal šesť básnických zbierok pre dospelých, štyri knihy básní pre deti, inscenovali mu päť bábkových hier, odvysielali dva seriály Večerníčkov i celovečernú rozprávku Živé svetlo. Poetickú atmosféru má aj jeho kniha - rozprávka Janko Hraško, Ako to naozaj bolo. Do detských knižiek často vkladá aktivizačné prvky, ako sú rýmotvorné doplňovačky a hádanky. Vo svojej tvorbe presadzuje kontinuitu slovenskej literatúry, jej špecifickosť a originalitu, čo sa prejavuje najmä v žánroch literatúry pre deti a mládež.