FOTOGRAFIE Z ARCHÍVU
Všetky správy
„V tomto príbehu nie je žiadna pozitívna postava,“ tvrdí autorka Spáleniska Jana Shemesh.
Autor OTS
Bratislava 22. novembra (OTS) - Aj preto sa pohrala s názvom, ktorý na obálke hovorí jasnou rečou.
Po nás potopa.
Spálenisko.
K.O.
Všetci v tomto príbehu klamú, podvádzajú, taja svoju minulosť, manipulujú, niektorí dokonca aj vraždia. Pre peniaze, politickú moc, nové územia, ale aj rasizmus, žiarlivosť, nenaplnenú lásku, fanatizmus, problematické detstvo a vlastnú nevyrovnanosť.
Tento príbeh sa odohráva v Izraeli v nedávnej minulosti, ale mohol by sa odohrávať kdekoľvek a kedykoľvek.
Spálenisko je rozprávanie o ľuďoch, ktorí nerobia žiadne hrdinské činy, len chcú prežiť. Spúšťajú tak reťaz udalostí s fatálnymi dôsledkami a sami sa stávajú ich obeťami. Bojujú medzi sebou aj so svojimi démonmi, ale nevíťazí nikto.
Zostáva len spálená zem.
Doslova aj symbolicky.
Podieľal sa na podniku zvanom osady, pre ktorý teroristi zabili jej vnuka. Jej najmilovanejšieho vnuka Šaia. Šai mal iba tri roky, keď ho uniesli. Chceli, aby výmenou za chlapca rabín verejne sľúbil, že prestane zaberať palestínsku zem. Policajti ich presvedčili, že Šaia vyslobodia. Oslobodzovacia akcia sa však skončila úplne zle. Únoscovia ho uškrtili, predtým ako ich všetkých vystrieľali. Lea sa zrútila, myseľ jej zasiahla nenávisť, nežila pre nič iné len pre pomstu. Rabín musel pykať. Bola to jeho nenažratosť, jeho falošné proroctvá, jeho túžba po moci, čo zabili Šaia.
Nemohla ho zasiahnuť priamo, preto sa rozhodla zastaviť jeho podnikanie. Vedela, že hoci ona je špiónka, špehujú aj ju, že vedia o každom jej kroku. Musela si nájsť spojenca medzi tými, čo ju riadili.
Nebolo tajomstvom, že v izraelských tajných službách pôsobili aj ľudia, ktorí nesúhlasil s osadníckou politikou, mysleli si, že ochrana osád neprimerane vyčerpáva bezpečnostné zložky a židovskí náboženskí fanatici sú rovnakou hrozbou ako teroristi. Lea využila všetku svoju intuíciu, inteligenciu a kontakty, aby takého našla. Potom už išlo všetko ľahko.
Jana Shemesh je publicistka a blogerka. Ostatných desať rokov žije v Izraeli, odkiaľ prispieva do slovenských médií textami o politike aj spoločenských fenoménoch.
Vo vydavateľstve Ikar jej vyšli tri knihy: životopisne ladená Smrť si neškrtne o živote s onkologickým ochorením a Dobrá krajina a jej voľné pokračovanie Kľúč k minulosti. Najnovší román sa volá SpálenisK.O. a hovorí o tom, že hriechy naozaj ani dym neprekryje. Zostávajú, pretrvávajú, sú v nás a nesieme si ich po celý život. Ovplyvňujú naše vzťahy, konanie i rozhodovanie.
Hriechy ani dážď nezmyje.
Po nás potopa.
Spálenisko.
K.O.
Všetci v tomto príbehu klamú, podvádzajú, taja svoju minulosť, manipulujú, niektorí dokonca aj vraždia. Pre peniaze, politickú moc, nové územia, ale aj rasizmus, žiarlivosť, nenaplnenú lásku, fanatizmus, problematické detstvo a vlastnú nevyrovnanosť.
Tento príbeh sa odohráva v Izraeli v nedávnej minulosti, ale mohol by sa odohrávať kdekoľvek a kedykoľvek.
Spálenisko je rozprávanie o ľuďoch, ktorí nerobia žiadne hrdinské činy, len chcú prežiť. Spúšťajú tak reťaz udalostí s fatálnymi dôsledkami a sami sa stávajú ich obeťami. Bojujú medzi sebou aj so svojimi démonmi, ale nevíťazí nikto.
Zostáva len spálená zem.
Doslova aj symbolicky.
Podieľal sa na podniku zvanom osady, pre ktorý teroristi zabili jej vnuka. Jej najmilovanejšieho vnuka Šaia. Šai mal iba tri roky, keď ho uniesli. Chceli, aby výmenou za chlapca rabín verejne sľúbil, že prestane zaberať palestínsku zem. Policajti ich presvedčili, že Šaia vyslobodia. Oslobodzovacia akcia sa však skončila úplne zle. Únoscovia ho uškrtili, predtým ako ich všetkých vystrieľali. Lea sa zrútila, myseľ jej zasiahla nenávisť, nežila pre nič iné len pre pomstu. Rabín musel pykať. Bola to jeho nenažratosť, jeho falošné proroctvá, jeho túžba po moci, čo zabili Šaia.
Nemohla ho zasiahnuť priamo, preto sa rozhodla zastaviť jeho podnikanie. Vedela, že hoci ona je špiónka, špehujú aj ju, že vedia o každom jej kroku. Musela si nájsť spojenca medzi tými, čo ju riadili.
Nebolo tajomstvom, že v izraelských tajných službách pôsobili aj ľudia, ktorí nesúhlasil s osadníckou politikou, mysleli si, že ochrana osád neprimerane vyčerpáva bezpečnostné zložky a židovskí náboženskí fanatici sú rovnakou hrozbou ako teroristi. Lea využila všetku svoju intuíciu, inteligenciu a kontakty, aby takého našla. Potom už išlo všetko ľahko.
Jana Shemesh je publicistka a blogerka. Ostatných desať rokov žije v Izraeli, odkiaľ prispieva do slovenských médií textami o politike aj spoločenských fenoménoch.
Vo vydavateľstve Ikar jej vyšli tri knihy: životopisne ladená Smrť si neškrtne o živote s onkologickým ochorením a Dobrá krajina a jej voľné pokračovanie Kľúč k minulosti. Najnovší román sa volá SpálenisK.O. a hovorí o tom, že hriechy naozaj ani dym neprekryje. Zostávajú, pretrvávajú, sú v nás a nesieme si ich po celý život. Ovplyvňujú naše vzťahy, konanie i rozhodovanie.
Hriechy ani dážď nezmyje.
Začítajte sa do novinka SpálenisK.O. od Jany Shemesh
Neta ležala v posteli na ženskej klinike. Dedo povedal, že nemajú čas čakať. Umelé oplodnenie je najistejšie. Už nie je najmladšia. Cítila sa ako pokusný králik. Celá procedúra jej bola nepríjemná, Dudi pri nej nebol, lebo mal povinnosti v osade. Predstavovala si, že tak ako ona sa musí cítiť žena po znásilnení.
Ľutovala, že sa dala na toto nahovoriť. Pochybovala o tom už ráno cestou v aute, keď ju dedo doviezol na kliniku. No nevládala mu odporovať. Zase by ho sklamala a to bolo horšie ako ten ponižujúci zákrok.
Ešteže jej vybavili samostatnú izbu. Mohla sa tam v tichosti vyrevať. Strávi tu noc a na druhý deň pôjde do osady za Dudim. Tak veľmi ako pochybovala o tom dieťati, pochybovala aj o Dudim. Posledné dni sa k nej správal zvláštne, stále vysedával v Jeruzaleme. V osade sa hovorilo, že pôjde do politiky, že rabín Holtzman z neho urobí najprv poslanca, a ak Boh dá, tak aj ministra.
Ženy v osade sa na Netu pozerali so závisťou. Ona mala šancu sa niekam posunúť, presťahovať sa do Jeruzalema. Uznávali však aj to, že ony nepochádzajú z takej slávnej dynastie. Báli sa preto k nej priblížiť a ona veľmi trpela. Opäť bola sama, tak ako v kibuci. A bola si istá, že to dieťa, ktoré možno vzíde z tej procedúry, jej samotu prekonať nepomôže.
Neta ležala v posteli na ženskej klinike. Dedo povedal, že nemajú čas čakať. Umelé oplodnenie je najistejšie. Už nie je najmladšia. Cítila sa ako pokusný králik. Celá procedúra jej bola nepríjemná, Dudi pri nej nebol, lebo mal povinnosti v osade. Predstavovala si, že tak ako ona sa musí cítiť žena po znásilnení.
Ľutovala, že sa dala na toto nahovoriť. Pochybovala o tom už ráno cestou v aute, keď ju dedo doviezol na kliniku. No nevládala mu odporovať. Zase by ho sklamala a to bolo horšie ako ten ponižujúci zákrok.
Ešteže jej vybavili samostatnú izbu. Mohla sa tam v tichosti vyrevať. Strávi tu noc a na druhý deň pôjde do osady za Dudim. Tak veľmi ako pochybovala o tom dieťati, pochybovala aj o Dudim. Posledné dni sa k nej správal zvláštne, stále vysedával v Jeruzaleme. V osade sa hovorilo, že pôjde do politiky, že rabín Holtzman z neho urobí najprv poslanca, a ak Boh dá, tak aj ministra.
Ženy v osade sa na Netu pozerali so závisťou. Ona mala šancu sa niekam posunúť, presťahovať sa do Jeruzalema. Uznávali však aj to, že ony nepochádzajú z takej slávnej dynastie. Báli sa preto k nej priblížiť a ona veľmi trpela. Opäť bola sama, tak ako v kibuci. A bola si istá, že to dieťa, ktoré možno vzíde z tej procedúry, jej samotu prekonať nepomôže.
