Quantcast
Spravodajský portál Tlačovej agentúry Slovenskej republiky
Utorok 25. jún 2024Meniny má Olívia a Tadeáš
< sekcia Knihy

Sto rokov v jednom dome, sto rokov túžby po väčšom živote

Foto: Slovart

„Pravda je to, čomu veríš,“ odvetila profesorka Malá s vedomím, že presne to je definícia pravdy, ktorá stopercentne dokáže ohroziť život.

Bratislava 12. septembra (OTS) - V najnovšej próze Vandy Rozenbergovej Storočie sú ľudia ako stupnice. Alebo rovno ako skladby. Niektoré hlučné a rázne, ďalšie clivé a ťahavé, iné kakofonické a iritujúce. V Storočí im autorka nedáva charakterové nálepky. To len súhrny opisov ich konania a nazerania na život, interakciu s druhými, ale aj vzťah k čisteniu spoločných priestorov domu či tichému týraniu rodinných príslušníkov z nich robí stupnice durové či molové.

„Pravda je to, čomu veríš,“ odvetila profesorka Malá s vedomím, že presne to je definícia pravdy, ktorá stopercentne dokáže ohroziť život.

Niektorých hrdinov románu Storočie poznáme. Sú našimi sestrami, tetami, babkami, otcami alebo manželmi. Odkiaľ ich pozná Vanda Rozenbergová, nevedno. Azda to bude tým, že sme si všetci v čomsi podobní, že archetypy sa vyskytujú v každých podobných Zdochliaroch, aj v tých, v ktorých žijeme my. A každá rodina má svoje temné zákutia plné plesní, ale aj tie celkom banálne, tie, čo napokon vytvoria život, nad ktorým blahosklonne pokývame v závere hlavami – veď nebol zlý.

„Antonov otec aj jazdil na motokárach, aj pil celý život alkoholické nápoje. Tieto dva koníčky sa vôbec nevylučujú, naopak, obe činnosti sa prelínali ako vlny, žiadna nepredbehla predchádzajúcu a celé ich detstvo bol otec alebo opitý, alebo na pretekoch. Ak tie preteky vyhral, dochádzalo k prieniku oboch dejov.“

Na začiatku minulého storočia v obci Zdochliare Vilmos Singer postavil dom. Ubytoval v ňom rodičov Ušatých so synom Egonom, no ich životy zakrátko zmenila španielska chrípka. O sto rokov neskôr dom stále stojí a bez ohľadu na novú hrozbu, jeho obyvatelia nie sú a nikdy neboli nakazení radosťou zo života, láskou k blížnemu, ani zdravým rozumom. Okrem Denisa, Elenky a Bubeníka. A ešte Egona. Egon síce zomrel, no možno nie.

„Anton si ešte pamätá, že na prízemí bola kedysi Lekáreň Spevák. A Singer je Spevák. Niektorí ľudia mali mená, ktorých sa v okamihu museli zriecť, inak by neprežili, to dnes každý vie. Singer to neurobil narýchlo, kdeže. Meno si zmenil 28. júla 1933, konvertoval na kresťanstvo a zároveň sa stal Spevákom, ale ktovie, ako to bolo naozaj. „Rozhodne vedel rozhýbať veci. Nie ako ja,“ dumá Anton. Singer na výlete v Benátkach stretol Romana Guardiniho, ktorý naňho zaútočil otázkami, odkiaľ je, ako to tam vyzerá, kto sú jeho susedia, prečo raňajkujú len meltu a prečo deti umierajú v tichu, zatiaľ čo ich rodičia kričia. Singerovo židovstvo ho údajne už odmala napĺňalo obavami a spätne začal vnímať, koľko chudoby sa v Zdochliaroch zmestí na meter štvorcový. Na výlete v Benátkach, priamo na mori, sa rozhodol, že to urobí. Fáza jeho obrátenia sa začala v aprílovom slnku na Námestí svätého Marka a skončila sa v júli, keď sa stal Spevákom a kresťanom. Na fotografii, ktorú Anton skúmal, stojí Vilmos Singer vo dverách a spoza neho vykúka malý chlapec, Antonov dedo. Anton sa mu zadíval na topánky. „Vykolorujem to tak, aby sa na fotografii leskli.“

Storočím sa tiahne pach pandémie, života, aj smrti pred ňou aj po nej. Zoznamujeme sa s Antonom Ušatým, s despotickým inžinierom Mrkvom a submisívnou inžinierkou Mrkvovou, s pevnou Agátou, s Elenkou, Bubeníkom a s jeho mamou, s pánom lekárnikom Singerom, neskôr Spevákom, aj s otcovým otcom, ktorý mal nad hrobom kvetmi ozdobenú motokáru. Séria bizarných rodinných a životných momentov sa v románe navzájom prepletá a vytvára obraz jednotlivca, rodiny, domu, spoločnosti, storočia...

„Nie som blázon. A keby aj. To len večery a noci sú ťažké. Dni sú verejné, dni sú ako naaranžovaný výklad, dni patria ľuďom, prechádzkam, nakupovaniu, pitiu kávy, účtovníctvu, sledovaniu pretekov v jachtingu, upratovaniu, šitiu oblečenia pre iných. Dni nesmiem tráviť inak ako užitočne, to som si myslela – a včera som tu zaspala. Ráno som to len zobrala do ruky a pokračovala v brnkaní. Je to mocnejšie ako filharmonicky orchester. Ozaj – nechceš moju divadelnú abonentku? Nebudem chodiť nikam. Už budem len tu. Stále. Navždy. Táto malá doska nechce nič. Ani kávu, ani pochopenie, ani veselé príbehy. Nič. Len mäkký dotyk. Všetko sa neustále mení. Žila som na dedine aj v meste, chodila som do roboty a bola som aj bez nej, vyštudovala som, čo ma nebavilo, a urobila som si kadernícky kurz, chcela som si otvoriť salón, napokon som sa toho vzdala a pracovala som v knižnici, okrem toho som celý život piekla iným na svadby a naučila som štrikovať pol ulice, neplakala som, keď som mala, smiala som sa nasilu, bola som tá, čo chcela byť nájdená, a nie tá, čo jednostaj prosí – deti, muža. Jeho cesty znamenali veľa peňazí, ale bol k nám štedrý. Chudla som a priberala, v tme som vás ťahala na sánkach do škôlky, hádzala som halušky aj grilovala hovädzie stejky, mali ste teplé večere a mali ste aj kus suchého rožka. A teraz nebudem robiť nič. Som stará žena. Toto sú moje korene, tento dom, záhrada, lavička. Takto si tu budem brnkať a miestami zaspím.“

Napísanie diela podporil z verejných zdrojov formou štipendia Fond na podporu umenia.

O autorke:
Vanda Rozenbergová sa narodila roku 1971 v Bojniciach. Vyštudovala žurnalistiku na Filozofickej fakulte UK v Bratislave. Pracovala ako bibliografka v Hornonitrianskej knižnici v Prievidzi. Je trojnásobnou finalistkou súťaže Poviedka (2001, 2005, 2006). Knižne debutovala zbierkou poviedok Vedľajšie účinky chovu drobných hlodavcov (2011). Po nej nasledoval román Moje more (2012). Vo Vydavateľstve SLOVART jej vyšli romány Slobodu bažantom (2015), Muž z jamy a deti z lásky (2017), Tri smrtky sa plavia (2018) a všetky tri boli v desiatke ceny Anasoft litera. V roku 2021 jej vyšla kniha Zjedol som Lautreca, ktorú aj sama ilustrovala. Do knižnej podoby prepísala rozprávky Websterovci a Websterovci 2 a 3.