FOTOGRAFIE Z ARCHÍVU
Všetky správy
Známa prozaička, ktorej najobľúbenejším žánrom je poviedka, si začiatkom minulého roka prevzala Krištáľové krídlo za rok 2015 v kategórii publicistika a literatúra za knihu Medzerový plod (2014).
Autor TASR
Modra/Bratislava 15. marca (TASR) – Veronika Šikulová je poprednou slovenskou spisovateľkou, ktorá sa vyčleňuje z už v podstate neprehľadného radu množstva ženských autoriek v súčasnej próze. Dnes sa dožíva 50 rokov.
Známa prozaička, ktorej najobľúbenejším žánrom je poviedka, si začiatkom minulého roka prevzala Krištáľové krídlo za rok 2015 v kategórii publicistika a literatúra za knihu Medzerový plod (2014). Rovnaké dielo jej vynieslo tiež cenu Anasoft litera 2015, ktorá sa udeľuje za najlepšie pôvodné slovenské prozaické literárne dielo. V roku 2010 získala Cenu Bibliotéky za knihu Domček jedným ťahom (2009).
Veronika Šikulová sa narodila 15. marca 1967 v Modre ako dcéra nezabudnuteľného zjavu slovenskej literatúry Vincenta Šikulu. Vyštudovala žurnalistiku na Filozofickej fakulte Univerzity Komenského (FiF UK) v Bratislave. Pôsobila ako novinárka a popritom sa venovala písaniu próz. Pracovala tiež v Múzeu Ľudovíta Štúra v Modre a v Malokarpatskej knižnici v Pezinku.
Prvé prózy publikovala v literárnej prílohe denníka Smena, v literárnych časopisoch Romboid a Slovenské pohľady. Knižne debutovala zbierkou krátkych próz Odtiene (1997), za ktorú dostala Cenu Ivana Kraska. Po nej nasledovali diela Z obloka (1999) a Mesačná dúha (2003). Deťom venovala veselú knižku To mlieko má horúčku (2006). V diele Domček jedným ťahom (2009) na seba jednotlivé poviedky nadväzujú a možno tvoria príbeh, hoci každá z nich je trochu samostatným príbehom, či úryvkom zo života Veroniky Šikulovej.
V autobiograficky motivovanom románe Miesta v sieti (2011) sa autorka sústreďuje na osudy troch žien jednej rodiny, starej mamy Jolany, jej dcéry Alice a vnučky Verony, ktorá sa pohľadom na ich smutné, no statočné životy snaží vyrovnať so svojimi smútkami a zmätkami a nájsť vďaka nim svoje "miesto v sieťach" a rovnováhu v sebe. Po dvoch románoch uviedla Šikulová do života knižku krátkych prozaických, poetických a zároveň drsných textov Diera do sveta (2012).
V prostredí malebnej Modry sa odohráva dej oceňovanej prózy Medzerový plod (2014), ktorá je intímnou výpoveďou o rodine, zomieraní, manželstve, o deťoch, smútku, starnutí aj o písaní. Nasledujúci poviedkový titul Petrichor (2016) je zase plný vnemov, vôní, nádherných obrazov až básnických opisov krás všedného života. "Nejako sa tým ani netajím, že sú to poviedky z prostredia, v ktorom žijem," povedala pre TASR autorka.
Spisovateľka Veronika Šikulová je okrem vyššie spomenutých ocenení laureátkou Prémie Literárneho fondu za pôvodnú literárnu tvorbu za roky 2009, 2011 a 2014. V rokoch 2010 a 2012 bola finalistkou ceny Anasoft litera.
Známa prozaička, ktorej najobľúbenejším žánrom je poviedka, si začiatkom minulého roka prevzala Krištáľové krídlo za rok 2015 v kategórii publicistika a literatúra za knihu Medzerový plod (2014). Rovnaké dielo jej vynieslo tiež cenu Anasoft litera 2015, ktorá sa udeľuje za najlepšie pôvodné slovenské prozaické literárne dielo. V roku 2010 získala Cenu Bibliotéky za knihu Domček jedným ťahom (2009).
Veronika Šikulová sa narodila 15. marca 1967 v Modre ako dcéra nezabudnuteľného zjavu slovenskej literatúry Vincenta Šikulu. Vyštudovala žurnalistiku na Filozofickej fakulte Univerzity Komenského (FiF UK) v Bratislave. Pôsobila ako novinárka a popritom sa venovala písaniu próz. Pracovala tiež v Múzeu Ľudovíta Štúra v Modre a v Malokarpatskej knižnici v Pezinku.
Prvé prózy publikovala v literárnej prílohe denníka Smena, v literárnych časopisoch Romboid a Slovenské pohľady. Knižne debutovala zbierkou krátkych próz Odtiene (1997), za ktorú dostala Cenu Ivana Kraska. Po nej nasledovali diela Z obloka (1999) a Mesačná dúha (2003). Deťom venovala veselú knižku To mlieko má horúčku (2006). V diele Domček jedným ťahom (2009) na seba jednotlivé poviedky nadväzujú a možno tvoria príbeh, hoci každá z nich je trochu samostatným príbehom, či úryvkom zo života Veroniky Šikulovej.
V autobiograficky motivovanom románe Miesta v sieti (2011) sa autorka sústreďuje na osudy troch žien jednej rodiny, starej mamy Jolany, jej dcéry Alice a vnučky Verony, ktorá sa pohľadom na ich smutné, no statočné životy snaží vyrovnať so svojimi smútkami a zmätkami a nájsť vďaka nim svoje "miesto v sieťach" a rovnováhu v sebe. Po dvoch románoch uviedla Šikulová do života knižku krátkych prozaických, poetických a zároveň drsných textov Diera do sveta (2012).
V prostredí malebnej Modry sa odohráva dej oceňovanej prózy Medzerový plod (2014), ktorá je intímnou výpoveďou o rodine, zomieraní, manželstve, o deťoch, smútku, starnutí aj o písaní. Nasledujúci poviedkový titul Petrichor (2016) je zase plný vnemov, vôní, nádherných obrazov až básnických opisov krás všedného života. "Nejako sa tým ani netajím, že sú to poviedky z prostredia, v ktorom žijem," povedala pre TASR autorka.
Spisovateľka Veronika Šikulová je okrem vyššie spomenutých ocenení laureátkou Prémie Literárneho fondu za pôvodnú literárnu tvorbu za roky 2009, 2011 a 2014. V rokoch 2010 a 2012 bola finalistkou ceny Anasoft litera.
