Švedlár 8. septembra (TASR) – Obec Švedlár v okrese Gelnica je od 1. júna 2015 v nútenej správe. Ako pre TASR povedal súčasný starosta Vladimír Končík, na obec to má veľmi zlý dopad - môže riešiť len to najnutnejšie. Podľa neho ale nebola iná možnosť zachrány obce pred následkami predchádzajúcich volebných období.

„Mali sme havarijný stav strechy materskej školy, na obecnom úrade boli rozpadnuté komíny. Dosť veľká čiastka sa použila na ich likvidáciu a obnovu. V rómskej materskej škole sme museli vymeniť okná, lebo mali už asi 40 rokov a vietor ich otváral. Tieto veci nám správca nútenej správy dovolil,“ uviedol starosta.

Ako povedal, Švedlárčanov najviac trápi čistiareň odpadových vôd a cesty. „Máme postavenú čistiareň odpadových vôd, no ani jeden meter kanalizácie. Sčasti je už aj rozkradnutá. Hovorí sa o ekológii a životnom prostredí, no my šmýkame na jednom mieste,“ dodal. Podľa jeho slov je potrebné opraviť aj miestne komunikácie. „Sú zdevastované. Ale je škoda robiť cesty, keď nemáme kanalizáciu. Cestný kryt by sa mal robiť v nadväznosti na prípojky,“ vysvetlil Končík.

Podľa neho sa v obci objavuje aj vandalizmus. „Z hľadiska bezpečnosti by sa nám zišlo aj nové verejné osvetlenie. Keď mladým začína nočný život, robia nám paseku na dome smútku, po námestí, kdekade. Bolo prijaté aj všeobecne záväzné nariadenie o zákaze používania alkoholických nápojov 50 metrov od inštitúcií. Občianske hliadky by sa nám zišli ako soľ,“ povedal s tým, že ich zriadenie aktuálne nie je možné práve preto, že obec je v nútenej správe a nemôže čerpať dotácie. Týka sa to aj finančných prostriedkov z Úradu práce, sociálnych vecí a rodiny SR.

„Mali sme komunitné centrum, ktoré slúžilo Rómom. Napríklad tu tkali, šili a vyrábali sme aj svoju zámkovú dlažbu. Máme ju napríklad na cintoríne, v škole, na námestí, na autobusových zastávkach. Možno ho ešte rozbehneme, ale teraz nefunguje, lebo nemá za čo,“ uzavrel.

Zavedenie nútenej správy bolo najmä dôsledkom exekúcie na majetok obce vo výške viac než jeden milión eur. Ako na webovej stránke obce uvádza nútený správca Švedlára, napriek tomu, že obec nemôže žiadať ani poskytovať rôzne dotácie, zákon jej poskytuje ochranu pred veriteľmi a bez nej by obec prakticky prestala fungovať a plniť svoje úlohy.

V evanjelickom kostole si pravidelne pripomínajú nemeckých predkov

Jednou z významných dominánt obce Švedlár v okrese Gelnica je aj evanjelický kostol. Jeho výstavba trvala tri roky a bol dokončený 2. októbra 1787. Ako pre TASR povedal miestny farár Vladimír Schvarc, postavili ho nemeckí predkovia, ktorým bol odobratý. Zbor veriacich si ich pripomína dodnes.

Na obyvateľstvo mala dramatický vplyv najmä druhá svetová vojna a vysťahovanie časti obyvateľov nemeckej národnosti. „Chceme si udržať pamiatku na našich predkov a zachovať banícku tradíciu, ale udržiavame aj tú nemeckú, ktorú sa snažíme ešte oživovať. Každú druhú nedeľu v mesiaci spievame nemecké piesne, vyznávame nemecké vyznanie a snažíme sa akosi prihlásiť k dávnej minulosti,“ spresnil Schvarc.

Podľa jeho slov, keď pôvodní nemeckí obyvatelia odchádzali preč, zborový farár vo Švedlári zostal spolu s asi jednou tretinou veriacich. „Časť vzácností si zobrali a časť si rozdelili. Zostali tu knihy a matriky. Zborové náčinie zakopali pod lavicou. Kostol bol vykradnutý, ale všetko bolo takto odložené, o čom farár samozrejme vedel,“ vysvetlil s tým, že sa aj zachovalo.

Ako Schvarc povedal, kostol má okolo 1000 miest na sedenie a veriacich podporovali najmä cechy, ktoré mali vyčlenené jednotlivé časti chóru. „Rozdelili sa na banícky, poľnohospodársky cech, cech mládeže a mäsiarsky,“ uviedol.



V interiéri kostola sa nachádzajú banícke patronátne lavice z druhej polovice 18. storočia, aj špeciálne upravená lavica. „Bolo to spoločné miesto takzvaného 'bruderfathera' - vedúceho baníckeho bratstva a vedúceho cirkevného spoločenstva z radu neordinovaných, čo je akoby terajší dozorca,“ povedal Schvarc.

Vysvetlil tiež, že v hornej časti oltára sa nachádza znak, ktorý nie je veľmi rozšírený. „Je tam písmeno 'J' a rímska dvojka, čo je vďačnosť Jozefovi II. za Tolerančný patent,“ dodal s tým, že vďačnosť vyjadruje aj erb znázornený na lavici.

„Zbor je v súčasnosti veľmi maličký, má okolo 220 veriacich. Snažili sme sa pracovať aj s mládežou. Problém je v tom, že keď dosiahnu 15 rokov, odchádzajú ďalej do školy, často do Košíc. Väčšinou sú preč celý týždeň. Máme dobré kontakty, ale niekedy sa im nechce a oddychujú. Je to aj strednou generáciou, všetci chcú zarobiť a musia odísť,“ povedal Schvarc. Ako hovorí, počas sviatkov, kedy prichádzajú naspäť do Švedlára, je kostol plnší ako inokedy.

Evanjelický kostol vo Švedlári je zapísaný v Registri nehnuteľných národných kultúrnych pamiatok.

Najstarší furman je súčasťou mnohých osláv, tradícia podľa neho vymiera

V obci Švedlár žije 68-ročný Pavol Brettschneider, ktorý sa od svojich pätnástich rokov venuje koňom. Ako pre TASR povedal, do hory už nechodí, no je súčasťou mnohých osláv. Obyvatelia hovoria, že je najstarším furmanom. Poznajú ho aj v okolitých dedinách. Podľa neho ale tradícia vymiera.

„Furmani ešte fungujú, ale je ich už pomenej. Tu v štátnych lesoch ich bolo kedysi možno 70, dnes možno na celom Slovensku toľko nie je. Mladí to nechcú robiť, vyžaduje si to starostlivosť. Je potrebné vstať ráno o štvrtej, nakŕmiť, očistiť, zapriahnuť. Večer to isté,“ povedal Brettschneider.

„Kedysi sa aj pole obrábalo, každý svoju roľu. Keď už mali furmani doma porobené, v zime chodili do lesa na zárobok. Niekedy bolo ich úlohou orať a siať na poli, v jeseni sa bralo zrno. V poslednej dobe chodia do lesa a sťahujú drevo ku hlavnej ceste,“ vysvetlil.



Okrem voza má Brettschneider starostlivo uložený aj koč, ktorý používa na svadby, rôzne oslavy či furmanské preteky. Z nich má desiatky ocenení. „Mladí nepozerajú na autá, ale na koč a na kone,“ povedal.

Ako pripomenul, jeho rodina sa v minulosti orientovala na hospodárstvo. „To je už asi dedičné. Neviem, či by som bez toho vedel byť. Už mi to nie je zapotreby, ale kým vládzem, nevzdám sa toho,“ uviedol Brettschneider.

„Sú aj dediny, kde majú mladých furmanov, tí to preberajú po otcovi, ale na tejto doline málokto, veľmi málo. Keď ja to zanechám, už nebude mať kto ani faklárov voziť,“ vysvetlil s tým, že ide o tradíciu, kedy počas cirkevných sviatkov, resp. počas takzvaného odpustu, vybraní chlapci nosia pri sebe vyzdobenú palicu. „Každá dedina má každý rok inú farbu. Voláme to fakle. Sú symbolom toho, že kostol je zasvätený svätej Margite Antiochijskej,“ ozrejmil s tým, že sú zdobené aj ľaliami znázorňujúcimi panenstvo a červený karafiát symbolizuje to, že bola "mučenicou".

Dychovka postupne zaniká, snažia sa ju udržať

Dychová hudba Švedlarčanka má v obci dlhodobú tradíciu. Jej fungovanie už ale roky negatívne ovplyvňuje odchod mladých ľudí za štúdiom a prácou, priblížil pre TASR kapelník Samuel Klamarčík.

Ako sa uvádza v monografii Švedlár, v rokoch 1922-1924 odchádzajú z obce mladí baníci za prácou do maďarskej Tatabányi, kde sa zoznamujú s dychovou hudbou a učia sa ovládať jej nástroje. Po návrate zakladajú v obci prvú dychovú hudbu.

„Boli tu predtým dve dychovky, ale hráči museli odísť za prácou a dychovky zanikli,“ spresnil Klamarčík s tým, že niekoľko rokov vo Švedlári nefungovala žiadna. „V 80. rokoch, bola brigáda pri kosení, na ktorej sa stretla partia chlapov. Rozprávali sa o tom, že by bolo dobré založiť dychovku a zachovať tradíciu,“ povedal. Napokon vznikla v júli 1984.

Skonštatoval, že udržať ju je náročné. „Záujem mladej generácie je malý. Ďalší problém je so zamestnaním. Pomaly v nej nemá kto hrať. Je tu ešte zopár starších muzikantov, ale tí sú dosť vyťažení. Fungujeme tak, že si požičiavame hráčov z Mníška nad Hnilcom, Prakoviec, zo Spišskej Novej Vsi a niekedy až z Popradu,“ vysvetlil Klamarčík.

Podľa jeho slov Švedlarčanka svojho času hrávala na svadbách, pohreboch, zábavách i na prvomájových sprievodoch v Gelnici. „Doteraz dodržiavame aspoň tradíciu v rámci takzvaného odpustu v obci. Vtedy sa snažíme skombinovať a dať dokopy hráčov, aby sa aspoň toto udržalo,“ uviedol.

„Na začiatku mala dychovka zhruba 25 až 30 členov, postupne sa to znižovalo. V 90. rokoch zostala základná zostava, to je asi 15 hráčov. Neskôr to začalo upadať tak, že v obci sme zostali len traja muzikanti,“ spresnil Klamarčík.

Ako povedal, spolu so Základnou umeleckou školou v Prakovciach sa snažili omladiť tamojšie dychovky. „Tí ktorí sú doma a chodia do okolitých základných škôl o dychovku ešte celkom majú záujem, ale len čo odídu na stredné a vysoké školy, mladá generácia sa z doliny stráca,“ uzavrel.