Bratislava 12. novembra (TASR) - Dve deci tušu je názov dokumentárneho filmu českej herečky, výtvarníčky a režisérky Ester Geislerovej. Vydáva sa v ňom po stopách svojho predčasne zosnulého otca Petra Geislera, japonológa, novinára, kaligrafa, fotografa, prekladateľa a tlmočníka. „Nie je len o otcovi, je o živote, detstve, o spomienkach a o krehkostiach,“ hovorí režisérka intímneho a osobitého dokumentu.

Film vyskladaný z rozhovorov, rodinných archívov či spomienok produkovala režisérkina sestra Aňa Geislerová, spolu s Ondřejom Trojanom. „Celý proces tohto filmu mi pomohol dozrieť, rada hovorím, že aj zosnulý otec vás môže nejakým spôsobom formovať,“ tvrdí Ester Geislerová, ktorá svojmu otcovi dáva prívlastky ako talentovaný, inteligentný, vtipný, krásny, vznešený, krehký, slabý. Jej sestra Aňa dodáva, že ich „neznámy“ otec bol zároveň aj smutný, záhadný a nečitateľný.

Myšlienka nakrútiť film o rozporuplnom otcovi sa zrodila, keď po jeho smrti v roku 2009 začali sestry Geislerové uvažovať o výstave venovanej zosnulému otcovi. Ester pre chystanú výstavu v pražskom DOXe nakrúcala videá, v ktorých objavovala otcov vnútorný svet prostredníctvom ľudí, ktorí ho poznali. Aj cez spomienky blízkych, študentov i kolegov, z listov, prekladov, básní, novinových článkov a fotografií sa dozvedá o otcovej krehkej povahe, profesijných úspechoch, nespornom umeleckom talente a výnimočných jazykových schopnostiach, ale tiež o zlyhaniach a probléme s alkoholom.

Obraz Petra Geislera dopĺňajú jeho kaligrafie, nakrúcalo sa aj v Japonsku, ktorého kultúru študoval a miloval. V Japonsku síce strávil len niekoľko mesiacov, dokonale však prenikol do jazyka jeho obyvateľov i spôsobu myslenia. „Otec viac ako 30 rokov pracoval pre japonský denník Yomiuri Shimbun. Bol v tej dobe prvý alebo po dlhú dobu jediný Európan, ktorý dostal stále miesto v najväčších japonských novinách, ktoré stále existujú,“ povedala pre TASR Aňa Geislerová o otcovi, ktorý písal svoje články v japonskom jazyku na takej úrovni, že ich editori nemuseli upravovať. „Ukázalo sa, že mal obrovský fanklub, v čase, keď nebol internet, na jeho článok prichádzali desaťtisíce listov, ľudia sa k tomu potrebovali vyjadriť. Bol veľmi dobrý, a o tom vôbec nikdy nehovoril,“ dodáva producentka dokumentárneho portrétu.

Ocenia ho aj milovníci výtvarného umenia, prípadne tí, ktorí by sa radi zoznámili s umením kaligrafie a jeho základmi. „Postupne sa ukázalo, že otec bol majiteľom mnohých a mnohých talentov i zásluh. Napríklad mu bolo ponúknuté, aby robil ambasádora v Japonsku, odmietol to. Bol až prehnane skromný, nevedel sám seba doceniť,“ poznamenala Aňa Geislerová.

Česko-slovenský dokument Dve deci tušu po premiére na MFF v Karlových Varoch, uvedení na MFF Cinematik a festivale Jeden svet priniesla do slovenských kín 5. novembra Asociácia slovenských filmových klubov (ASFK).