Quantcast
Spravodajský portál Tlačovej agentúry Slovenskej republiky
Piatok 1. marec 2024Meniny má Albín
< sekcia Kultúra

Anton Baláž, autor sfilmovaného románu Tábor padlých žien, má 80 rokov

Anton Baláž, archívna snímka. Foto: TASR Dano Veselský

Anton Baláž patrí k najoceňovanejším slovenským prozaikom. Diela, ktoré napísal, boli sfilmované a preložené do viacerých jazykov.

Lehota pod Vtáčnikom/Bratislava 20. septembra (TASR) – Anton Baláž patrí k najoceňovanejším slovenským prozaikom. Diela, ktoré napísal, boli sfilmované a preložené do viacerých jazykov. Vo svojej tvorbe sa venuje spoločenským témam, v ktorých v dramatickej podobe prináša obraz našej novodobej histórie.

"Svojou profesiou som novinár a literatúra mi umožnila nielen hlbšie preniknúť do reality života, ale písať aj o témach, ktoré boli pre novinárov zakázané," uviedol pre TASR Anton Baláž, ktorý sa v stredu 20. septembra dožíva 80 rokov.

Anton Baláž sa narodil 20. septembra 1943 v Lehote pod Vtáčnikom. Po absolvovaní žurnalistiky na Filozofickej fakulte Univerzity Komenského v Bratislave (1965-1970) sa zamestnal v týždenníku Sloboda. Po novembri 1989 bol šéfredaktorom Slovenského denníka a prvým predsedom Slovenského syndikátu novinárov. Pôsobil ako hovorca Kresťanskodemokratickej únie, pracoval tiež v Kancelárii prezidenta Slovenskej republiky či v Literárnom informačnom centre.

Do literatúry vstúpil v roku 1971 románom Bohovia ročných období. V čase normalizácie však celý náklad zošrotovali. Dielo, ktoré sa okrem iného venovalo téme odvlečenia ľudí do sovietskych gulagov, sa napokon dočkalo vydania až v roku 2003. Obdobie Slovenského národného povstania Anton Baláž zmapoval v románe Sen pivníc (1977) a politicko-spoločenské udalosti v prvých povojnových rokoch v diele Tiene minulosti (1978).

Vo svojej tvorbe reflektuje tienisté stránky histórie slovenského národa. Na otázku TASR, či sa podľa neho Slovensko zo svojej minulosti poučilo, Anton Baláž odpovedal: "Poučenie z histórie môže prísť až vtedy, keď tú históriu poznáme. Ja som vyrastal v dosahu tábora, z ktorého počas vojnového Slovenského štátu deportovali našich židovských spoluobčanov do nemeckých koncentračných táborov, po skončení vojny odtiaľ odsúvali karpatských Nemcov a po nástupe komunistického režimu tu väznili tisícky ľudí, ktorých označili za triednych nepriateľov. Z bezprostredného zažitia aj na základe archívnych materiálov som o tom písal vo svojich románoch. Veril som, že budú slúžiť aj ako varovné poučenie z našej nedávnej histórie."

Aktuálnym spoločenským a ekologickým témam sa venoval v prózach ako Skleníková Venuša (1980) a Tu musíš žiť (1983), ktoré sa neskôr stali aj predlohou pre televízne spracovanie. Drámu Skleníková Venuša nakrútil v roku 1985 Martin Ťapák, režisérom trojdielneho filmu Tu musíš žiť (1986) bol Pavol Haspra.

Z ďalších kníh, ktoré Baláž napísal, možno spomenúť román Kreslo pre dvoch (1986) či súbor voľne spojených noviel Chirurgický dekameron (1989). V próze Hijó, kone Stalinove (1992) satirickým spôsobom zachytil združstevňovanie slovenskej dediny po druhej svetovej vojne.

V roku 1993 sa čitatelia dočkali románu Tábor padlých žien, v ktorom sa autor zaoberal metódami prevýchovy "protispoločenských živlov" v období 50. rokov minulého storočia. Tento tragikomický príbeh sa pod režisérskym vedením Laca Halamu dočkal v roku 1997 aj filmovej podoby. Román vyšiel aj v početných zahraničných prekladoch.

Literárnu kroniku udalostí z autorovho rodiska predstavuje román Kronika šťastných zajtrajškov (1997), psychologický ponor do medziľudských vzťahov charakterizujú prózy Kým žiješ, miluj (1995) alebo Penelopin návrat (1998). Povojnovým osudom židov v bývalom Československu je venované dielo Krajina zabudnutia (2000).

Na odvrátenú tvár Bratislavy, spojenú s drogami, mafiou či prostitúciou, Baláž poukázal v románoch Nežná volavka (2004) a Hriešna Vydrica (2007). V autorskej spolupráci so spisovateľom a publicistom Antonom Balážom vyšla v decembri 2010 kniha Pamäti s podtitulom Môj príbeh občana a prezidenta, ktoré sú osobným svedectvom o životnej ceste, prvého demokratického prezidenta Slovenskej republiky (SR) Michala Kováča.

Za svoj prínos slovenskej literatúre získal Anton Baláž aj viacero ocenení. V roku 2008 mu prezident SR Ivan Gašparovič udelil Rad Ľudovíta Štúra II. triedy. Prémiu Literárneho fondu za pôvodnú literárnu tvorbu za rok 2010 získal za dielo Transporty nádeje. V júni 2013 dostal prémiu Literárneho fondu v kategórii próza za román Prehovor, Ezechiel. Cenu ministerky kultúry SR za celoživotné literárne a publicistické dielo si prevzal v roku 2019.

Na otázku, aké témy spisovateľovi v slovenskej literatúre v súčasnosti chýbajú odpovedal: "Skôr pociťujem, že niektoré témy sú v nej navyše. Prekračujú rámec dobrého literárneho vkusu i mieru ľudskej intimity, viac ako umeleckému prieniku do sveta svojich postáv dávajú prednosť nábehom k bulvárnosti a rôznym marketingovým praktikám, ktoré do dobrej literatúry nepatria."

K novším dielam spisovateľa patrí román Povedz slovo čisté z roku 2017, v ktorom zmapoval osudy Štefana Krčméryho alebo kniha rozhovorov s literárnym vedcom pod názvom Dar a bremeno dvojitej identity s podtitulom Rozhovory s Tiborom Žilkom (2021).

Anton Baláž, ktorý je tiež autorom viacerých úspešných rozhlasových i televíznych hier pre TASR uviedol, že momentálne pracuje na novej knihe: "Na prahu svojej osemdesiatky som sa pustil do pamätí. Nazval som ich Môj príbeh sa ešte nekončí a ich zámerom je vzdať aj poctu mojim generačným druhom ako Dušan Mitana, Ladislav Ballek či Pavel Vilikovský, ktorých literárne i ľudské príbehy už skončili, zároveň aj ukázať, že aj v neslobodnej spoločnosti možno, hoci s trochou autorskej i ľudskej odvahy, prežiť plnohodnotný a tvorivý život."