< sekcia Kultúra

BOŽIDARA TURZONOVOVÁ: Spočiatku som filmom trochu opovrhovala

Slávnostné uvedenie filmu Penelopa v hlavnej úlohe s herečkou Božidarou Turzonovovou na Medzinárodnom filmovom festivale (MFF) Bratislava 13. novembra 2017 v Bratislave. Na snímke herečka Božidara Turzonovová, ktorá získala ocenenie za dlhoročnú umeleckú tvorbu a zároveň sa stala držiteľkou pamätnej dlaždice na Filmovom chodníku slávy. Foto: TASR - Jakub Kotian

Bolo obdobie, kedy bolo pre mňa herectvo zamestnaním, chvíľami bolo povolaním a inokedy zase poslaním, povedala B. Turzonovová v rozhovore s Petrom Škorňom.

Bratislava 27. septembra (Teraz.sk) - Pre svoj nezameniteľný, výrazný herecký prejav, oddanosť umeniu a maximálnu profesionalitu je považovaná za jednu z prvých dám slovenského divadla. To je aj dôvod, prečo sme v roku 100. výročia Slovenského národného divadla požiadali o rozhovor jednu z najvýraznejších osobností slovenskej kultúry, pedagogičku a herečku širokého výrazového rozsahu. "Spočiatku som filmom trochu opovrhovala, pretože som ho na rozdiel od divadla nepovažovala za „pravé“ umenie. Divadlo bolo pre mňa niečo, čo ide do hĺbky, do podstaty a nekĺže sa po povrchu... Nakoniec som bariéru voči filmu o pár rokov prelomila," vysvetľuje v rozhovore o živote, herectve dnešných aj minulých dní, o kolegoch, ale aj žiakoch Božidara Turzonovová .

Zdedili ste herecké gény po niekom z rodiny? Kto vás podporoval pri ceste za umením?
- Neviem či šlo o herecké gény, no obaja moji rodičia boli „umeniamilovní.“ Obzvlášť otec, ktorý ako celkom slušný tenor trochu „koketoval“ aj so spevom. S bratom a sestrou sme ho odmala počúvali, najmä keď sa holil, vďaka čomu poznám množstvo krásnych árií. Základy lásky k umeniu som teda získala doma, no formovala ma aj škola a pedagógovia. Už v tom čase, priamo na škole, pôsobilo množstvo krúžkov. K umeniu, kultúre a čítanému a prednesenému slovu som si budovala vzťah v rámci Slovenskej tvorivosti mládeže a na hodinách slovenčiny.

Navštevovali ste aj dramatický krúžok v Grasalkovičovom - dnešnom Prezidentskom paláci...
- ... boli sme „palácové deti,“ umelecky som vyrastala v krásnom prostredí. A taktiež aj v Slovenskom rozhlase, kde som pôsobila v Detskej rozhlasovej a dramatickej družine.

W.Shakespeare Romeo a Júlia (1992): Božidara Turzonovova (Dojka), Dušan Tarageľ (Gregor).
Foto: Jana Nemčoková


Čo rozhodlo o vašom ďalšom smerovaní a umeleckej dráhe?
- V mladom veku určite čítanie. Ním som si kultivovala svoju slovnú zásobu, predstavivosť. Obohacovalo ma aj z hľadiska kreativity. Dodnes si pamätám, ako moja mama chodievala k pánovi Hajkovi - do známeho kníhkupectva v Ligapasáži a odtiaľ nám nosila knihy, ktoré sme čítali. Šlo o edície krásnej literatúry, kde mali vzťah k hudbe či umeniu aj ich hlavní hrdinovia. Rada som čítala Romaina Rollanda a aj pomocou neho ma literatúra viac a viac vťahovala do sveta umenia. Televízia prišla až v čase, keď som už študovala na gymnáziu - a to som už mala veľmi veľa načítaného...

Uvažovali ste niekedy nad tým, ktoré z vašich osobných, hereckých a umeleckých predispozícii a vlastností by ste pripísali vašim balkánskym koreňom?
- Neuvažovala. Možno som temperamentná, ale tu ide skôr o taký herecký temperament. Viete, Bratislava bola odjakživa multikultúrna, a tak som mala rovnako temperamentných spolužiakov s maďarskými, ako aj slovenskými koreňmi.

Priatelia vás volajú Dača. Ako toto oslovenie vzniklo?
- Ide o skratku. Moje meno pochádza z mena Dari, Darina, Dara. Ako malá som tak strašne šušlala, že som si meno Dara „vyšušlala“ do písmena „č“ na Dača. Takto ma oslovujú veľmi blízki ľudia, ale podotýkam, že ide o výsostné intímne a familiárne oslovenie.

J.Mrožek Moriak (1963): Božidara Turzonovová (Laura).
Foto: Jozef Vavro


Vráťme sa k vašej umeleckej ceste. Boli ste členkou detskej rozhlasovej družiny a spoločne so Stanislavom Dančiakom, Júliusom Satinským, Františkom Kovárom, Dagmar Krivdovou, Mikulášom Fehérom, Stanislavom Párnickým či Petrom a Pavlom Mikulíkovcami aj členkou dramatického krúžku Domu pionierov a mládeže. Aký mala táto predpríprava vplyv na váš neskorší život s múzami?
- Dnes už takéto zázemia pre deti a mládež buď nie sú, alebo sa postupne vytrácajú. Mne výrazne prospeli. S naštudovanými hrami sme chodievali na súťaže. Pamätám sa, že sme s jednou inscenáciou vyhrali Šrámkův Písek. Do Bratislavy sme sa vracali vlakom, no ten mal z Prahy odchod až o polnoci. Vtedy nás teta Hana Koštiaľová zobrala do dnešného Stavovského, v tom čase Tylovo divadla v Prahe, na hru Arthura Mullera Smrť obchodního cestujíciho. To predstavenie spravilo na nás taký silný dojem, že sme sa nielenže celou cestou domov o ňom rozprávali, ale práve pod jeho vplyvom sa celá naša skupina sa rozhodla, že pôjdeme na VŠMU. A aj keď som uvažovala nad štúdiom dejín umenia na Palackého univerzite v Olomouci, nakoniec som sa zúčastnila prijímacích pohovorov na VŠMU, kde ma aj prijali.

Ste herečkou, s osobitým hlasom, intonáciu, výslovnosťou, či originálnym zapamätateľným verbálnym prejavom. Podobne ako aj vaši hereckí kolegovia Jamrich, Huba, Vašáryová, Maštalír, Pauhofová či nebohý Geišberg. Je to niečo, čo mi možno chýba u mnohých hercoch mladej generácie, pri ktorých neviete podľa farby ich hlasu, intonácie identifikovať, o koho ide.
- Umelecký „výbrus“ v prednese a práci so slovenským jazykom som si budovala už od ľudovej školy. Vďaka tomu som mala neskôr, na vysokej škole, na čom stavať a po absolvovaní štúdia som bola na herecký „chlebík“ pripravená. Nakoniec, prvoradým znakom vyštudovaného herca by mala byť jeho zrozumiteľnosť. Až na nej sa dá následne budovať herecký fortieľ.

Dnes však dôraz na čo najlepší verbálny prejav – a to nielen v prípade hercov, ale aj moderátorov, hlásateľov a pod. – akosi absentuje...
- Bohužiaľ. Kedysi bola otázka spoločenskej prestíže a aj intelektuálnej úrovne „mať“ dobrú slovenčinu. Tým sa líšili kultivovaní ľudia, od tých menej kultivovaných, ktorí sú zvyčajne len malou zárukou kultúrnosti a kultúry ako takej. Pokiaľ teda chceme byť kultúrnym národom, je nevyhnutné, aby sme boli aj kultivovaní – minimálne vo vyjadrovaní sa na verejnosti, v médiách, či spoločenských podujatiach...

J. Uličiansky Kocúr na kolieskových korčuliach - 2008: Božidara Turzonovová.
Foto: Ctibor Bachratý


Napriek tomu, že ste boli na začiatku kariéry považovaná za veľmi talentovanú divadelnú herečku, filmové úlohy sa vám stále akosi vyhýbali. Čím to bolo spôsobené?
- Hneď po škole som nastúpila do divadla a približne vtedy sa začali na Kolibe točiť aj prvé filmy. Spočiatku som filmom trochu opovrhovala, pretože som ho na rozdiel od divadla nepovažovala za „pravé“ umenie. Divadlo bolo pre mňa niečo, čo ide do hĺbky, do podstaty a nekĺže sa po povrchu. Môj vzťah k filmu ovplyvňoval aj fakt, že v zahraničných, najmä talianskych produkciách, účinkovalo mnoho „neherečiek“, ktorým stačilo na rolu vo filme vyhrať nejakú súťaž krásy. A tiež aj moje neúspešné skúšky na obsadenie do úlohy vo filme Nylonový mesiac, podľa predlohy nášho kultového generačného románu z pera Jaroslavy Blažkovej.

To vás tak „podlomil“ jeden neúspešný konkurz?
- Nie, Problém bol v tom, že sa režisér filmu s pomerne veľkým dešpektom vyjadroval na adresu VŠMU a jej absolventov. To som nevnímala pozitívne. Nakoniec som bariéru voči filmu o pár rokov prelomila...

Ako vnímate súčasnú hereckú generáciu – nielen ako herečka, ale aj ako pedagogička? To, že mnohí začínajú najskôr v seriáloch, či filme - a až neskôr sa dostávajú aj na divadelné dosky? Má to podľa vás dnešná herecká generácia jednoduchšie, než mala tá vaša?
- Nemá. Na jednej strane som rada, že sa naučia pracovať pred kamerou, pomerne veľa točia sitkomy a seriály, no tie sú na druhej strane často divákovi podsúvaným, komerčným, pomerne plytkým produktom. Moja herecká generácia a aj generácia po mne, mohla rásť na silných a krásnych úlohách, kvalitne spracovaných predlohách, tak klasických, ako aj moderných. Pomerne veľa času sme trávili ich dramaturgickými rozbormi, snažili sme sa do nich preniknúť čo najhlbšie, čo obohacovalo a cibrilo naše myslenie. Dnes sa herci pri tempe, akým sa realizuje televízna tvorba, nemá ani len čas sa zamyslieť nad textom a replikami, ktoré hovoria do kamery. V tom vidím rozdiel. Mali sme aj pred kamerou prepracovanejšie úlohy, nešlo o šablónovitú rolu, ktorú herec „ťahá“ desiatky častí, pričom jej repliky sú niekedy písané len pár minút pred spustením kamery...

H.M.Enzensberger Ľudomil (1992): Božidara Turzonovová.
Foto: Jana Nemčoková


Ste vnímaná ako herečka širokého výrazového rozsahu. Existuje rola, resp. charakter postavy, ktorý by vám nebol naozaj po chuti, resp., s ktorou ste sa stotožnili len veľmi ťažko? A vôbec - znamená byť dobrým hercom zahrať akýkoľvek výraz role, alebo aj tu existujú určité limity?
- Každému človeku sa niekedy niečo podobné pritrafí a rovnako aj mne. Šlo o rolu, ktorá sa mi absolútne nepáčila, s ktorou som sa nestotožnila. A tak som ju aj tak hrala. Verte mi, že divák to aj cítil. Avšak, herec, ktorý chce byť dobrým hercom, sa musí roly zmocniť ako profesionál, tak, akoby to bola najlepšia rola jeho kariéry, napísaná špeciálne preňho. Jednoducho - diváka to, či sa vám páči rola, alebo nie - nezaujíma. A ani nemá prečo.

Každý máme vo svojom živote svojich súputníkov, ľudí, ktorí nás ovplyvňujú, motivujú a bez ktorých by ten náš osobný, či profesijný svet nebol taký, aký je. Ktorí sú tí vaši?
- Sú to najmä hereckí kolegovia mojej generácie. Mala som šťastie hrať s osobnosťami, ako Karol Machata, Ladislav Chudík, Ctibor Filčík,Štefan Kvietik, Jožo Adamovič a pod., ale aj s mladšou generáciou hercov, napr. aj pod vedením režiséra Petra Mikulíka, ktorý priniesol v šesťdesiatych rokoch na divadelné dosky novú divadelnú tvorbu, nové hry autorov, akými bol Sławomir Mrožek či Edward Albee, Harold Pinter a tým pádom aj nový prístup k rolám.

V čom bol iný?
- Boli to iné roly, než ako keď sme s Karolom Zacharom robili Shakespeara. Prechádzali sme zo žánru do žánru a nerobilo nám to absolútne najmenší problém, postupne sme sa vyhrávali. V tom vidím výhodu a najmä možnosť hereckého „vycizelovania sa“. A čo je podstatné, väčšinou šlo - tak tematicky ako aj obsahovo - o krásne a najmä zmysluplné hry, dramaturgie a roly.

Corneille Cid (1972): Ladislav Chudík (Don Fernando), Božidara Turzonovová (Ximena), Michal Dočolomanský (Don Sancho)
Foto: Archív SND


Spolu s Emíliou Vašáryovou ste považované za prvé dámy slovenského divadla. Myslím, že oprávnene. Hovorí sa, že dvaja kohúti sa na jednom smetisku neznesú. Ako je to, keď v jednom divadle vedľa seba pôsobia dve výnimočné ženské divadelné herečky? Je to „tichá vojna“, napätie či nebodaj aj otázka žiarlivosti na role, hereckých partnerov?
- Nikdy sme neboli dva „kohúty, či skôr sliepky na jednom smetisku.“ S Milkou sme spolužiačky, dobré kolegyne. Od školy sme boli zvyknuté, že sme jedna za druhú alternovali. Nebolo teda kedy a na čo žiarliť. Boli sme tak herecky saturované, bolo také veľké množstvo hier a rolí, v ktorých sme mali možnosť hrať - dokonca vo viacerých aj spoločne - že na nejaké súperenie nebol najmenší dôvod.

V rámci divadla, filmu, či televízie ste prežili nespočetné množstvo charakterov svojich postáv, osudov a životov. Do akej miery vás ovplyvnili? Nehrozí pri takom množstve rozdielnych rolí, umelec stratí svoju pravú identitu a začne žiť život svojich postáv, resp. sa na svet a realitu pozerať ich optikou?
- Opäť sa to týka profesionality umelca. Svojho času som urobila film, ktorý mal silnú spoločenskú odozvu. Neskôr, keď som točila úplne iný, mi hovorili, prečo som vzala rolu danej postavy, že to nemám za potreby. Ja som však profesionálka, nerozlišujem malé a veľké role, hrám všetky a v nich sa snažím rozvinúť a ukázať svoje herectvo. Na druhej strane je pravdou, že niekedy, keď umelec hrá napr. ťažkú, zložitú a komplikovanú rolu despotu, tyrana či vojvodcu, tak tá rola v ňom tlie určitý čas aj po predstavení.

Božidara Turzonovová
Foto: TASR/Martin Palkovič


Neraz sa stáva, že si diváci stotožnia herca s rolou, ktorú hrá. Tak mu často krivdia v ich pohľade naňho, pretože hoci niektorú z takých rolí hrá, nemusí byť automaticky „krivák“, alkoholik, či záletník aj v osobnom, či civilnom živote...
- To sa väčšinou stáva, keď herec svoju rolu uchopí veľmi dobre a dôveryhodne. Diváci si ju tak prirodzene všimnú a osvoja. Negatívne roly sa však väčšinou aj ťažšie hrajú, vyžadujú niekedy aj väčšie nasadenia a samozrejme – aj talent.

Ktoré postavy boli vášmu srdcu blízke? Postavy v klasických, antických hrách, drámach ruskej klasiky, v rolách slovenských či svetových autorov, alebo postavy žien súčasnosti? V ktorej role a polohe ste sa cítila najkomfortnejšie, najviac „doma“?
- Dobrá herečka sa musí cítiť v každej role ako „doma“. Testom mojej profesionality bolo napr. aj to, že mi bolo neraz povedané - na mnou stvárnene rozdielne roly - že v ich prípade šlo o moju životnú rolu. K umeniu teda pristupujem s vedomím, že sa mojou životnou divadelnou rolou stáva každá jedna - od okamihu, ako vstúpim na javisko a začnem ju hrať. Dobrý herec je teda taký, ktorý môže povedať, že má odohraných niekoľko „životných rolí...“

V Slovenskom národnom divadle (SND) sa konal zábavný program pre deti v rámci MDD 1. júna 2013 v Bratislave. Na snímke vľavo herečka Božidara Turzonovová a vpravo herec Vladimír Kobielsky.
Foto: TASR/Martin Baumann


V jednom z rozhovorov ste na margo porovnania divadla a filmu poznamenali, že film je ťažší. Prečo?
- Pri filme sa musíte viac koncentrovať, lebo je „roztiahnutý“ do niekoľkých filmovacích dní, a počas jedného dňa sa točí viacero – častokrát na seba nenadväzujúcich obrazov. Herec tak musí byť koncentrovaný aj mimo „pľac“, aby si udržal vnútorný skript danej role. V divadle je to z tohto hľadiska jednoduchšie: začnete hrať a hráte plynule - až do konca.

Pani Božidara, vo vašom divadelnom repertoári je množstvo titulov, v ktorých ste hrali a dokázali v nich výrazne presadiť váš osobitý herecký prejav. Ktoré sú pre vás obzvlášť nezabudnuteľné, také, že sa k nim vo svojich spomienkach a myšlienkach vraciate aj dnes?
- V pamäti mi predovšetkým utkveli tituly ani nie tak podľa stvárnených postáv, ako skôr podľa pocitov spoločného súzvuku nás hercov s hľadiskom - počas samotných predstavení. Boli to posvätené, ťažko opísateľné okamihy, počas ktorých cítite, že diváci v hľadisku ani nedýchajú. Zažila som to napr. počas predstavení hry Williama Saroyana a jeho drámy Čas tvojho žitia v réžii Jozefa Budského, Tolstého drámy Živá mŕtvola, v ktorej som hrala spolu s Karolom Machatom, Sofoklovej drámy Antigona, či komornej drámy Ivana Vyrypajeva - Ilúzie. Ak platí, že spojnicou medzi nebom a zemou je umenie tak som sa počas týchto hier dotkla hereckého „kumštu.“

Na archívnej snímke z 23. apríla 1972 premiéra hry slovenského autora Ivana Bukovčana "Prvý deň karnevalu" v činohre P.O.Hviezdoslava v Bratislave. Na snímke Božidara Turzonovová v úlohe Márie Iglesie a Štefan Kvietik v úlohe Manuela.
Foto: TASR


Každé obdobie v histórii SND má svoje špecifiká a svoju ťažiskovú hereckú generáciu. V období začiatku 60. rokov, keď ste prichádzali priamo z VŠMU do SND, posilnili jeho umelecké zázemie okrem vás aj herci, ako napr. Jozef Adamovič, Oldo Hlaváček, Michal Dočolomanský, Juraj Slezáček, Marián Labuda, Viera Strnisková, Ivan Mistrík, Leopold Haverl, Stano Dančiak, Pavol Mikulík, Soňa Valentová či aj Emília Vášáryová. Všetko výnimočné osobnosti. Aké to bolo začínať svoju umeleckú kariéru s takýmito rovesníkmi a môcť pôsobiť po boku takých bardov slovenského herectva, akými boli Mária Prechovská, Hana Meličková, Karol Machata, Jozef Kroner, Július Pántik, či František Zvarík?
- Veľmi dobrý, pretože okrem divadla som s nimi pracovala aj v televízii. Ako mladá herečka som si uvedomovala, že takú osobnosť, akým bol napr. Karol Machata nemôžem zdržiavať. Snažila som sa byť na jeho úrovni - čo sa týka profesionálnej prípravy.

Môžete to upresniť?
- Uvedomovala som si jeho úroveň, a tak som sa snažila aj ja, ako mladá herečka sa k nej priblížiť. Nedovolila som si prísť s nenaučeným textom, prípadne niečo neurobiť na maximum. A okrem toho – keď hráte s výnimočným a fascinujúcim hercom, a máte s ním herecký kontakt, „rastiete“ popri ňom aj vy.

Na archívnej snímke z 21. marca 1964 premiéra hry Igora Rusnáka "Líšky, dobrú noc" v Divadle P.O.Hviezdoslava v Bratislave. Na snímke laureát štátnej ceny Jozef Kroner ako farár, Štefan Kvietik ako Karol a Božidara Turzonovová ako Jana.
Foto: TASR


V národnom divadle ste hrali aj s Hanou Meličkovou, Máriou Prechovskou či Oľgou Borodáčovou Országhovou. Nepodlamovali sa vám kolená, nemali ste problémy s tým, či to s nimi na prvej slovenskej divadelnej scéne ako herecká „novicka“ zvládnete?
- Boli to láskavé dámy, veľké umelkyne. Vedela som, že keď s nimi hrám, tvoríme na javisku jeden tím, pre ktorý sú prvoradé jeho roly, to, ako odohráme predstavenie a nie akékoľvek osobné pocity a názory na generačné rozdiely.

Okrem kvalitnej predlohy divadelnej inscenácie je ďalším významných faktorom úspechu a kvality predstavenia aj samotný režisér. Vy ste spolupracovali s Karolom L. Zacharom, Jozefom Budským, Petrom Mikulíkom, Pavlom Hasprom, Jurajom Strniskom, Ľubomírom Vajdičkom, Romanom Polákom, Ondrejom Spišákom či Jozefom Bednárikom. Ktorý z nich mal na váš herecký prejav najsilnejší vplyv a zanechal vo vás akúsi pomyselnú „pečať“?
- Niektorí vami spomínaní režiséri, boli aj mojimi pedagógmi. Všimla som si , že napr. z pána Budského mali obrovský rešpekt aj moji starší hereckí kolegovia. Bola som žiačkou Janka Borodáča, na ktorého hodiny sa nechodilo tesne pred ich začiatkom, ale aj štvrť hodinu pred - taký mal rešpekt. Peter Mikulík bol našim generačným priateľom. Točila som aj s českým režisérom Jirkom Krejčíkom, ktorého sa herci desili, no napriek tomu bola s ním skvelá spolupráca.

Keď sa bavíme o vašich rolách a inscenáciách, aké má v nich miesto najúspešnejší slovenský muzikál Na skle maľované? Pretože práve v ňom ste sa predstavila ako speváčka nezabudnuteľných, smutno emotívnych balád Keď zbojník umieral a Boľavé ľúbenie, sladké omámenie...
- Pôvodne som to nemala robiť ja. Mala to naspievať Eva Kostolányiová, prípadne Jana Kocianová, no nakoniec si pán profesor Zachar vybral mňa. Prerušila som kvôli tomu aj materskú dovolenku a uviedla sa – spoločne s Mišom Dočolomanským aj ako speváčka, nevediac, že to bude mať celé neskutočný úspech.

Na archívnej snímke z 27. januára 1968 premiéra trojdejstvovej veselohry "Strach z pekla" od J. N. Nestroya v réžii zaslúžilého umelca Karola Zachara v Divadle P.O.Hviezdoslava v Bratislave. Na snímke Štefan Kvietik v úlohe von Thurminga, hlavného sudcu a Božidara Turzonovová v úlohe Adely Strombergovej.
Foto: TASR


Spievali ste neskôr aj v iných predstaveniach?
- S Petrom Mikulíkom som robila Malú nočnú hudbu, kde som si aj zaspievala, podobne ako aj v Žobráckej opere, či v Bednárikových nitrianskych predstaveniach Grék Zorba a Adam Šangala.

Na ktoré svoje umelecké obdobie a ktorých kolegov často rada spomínate - a prečo?
- Na toto je ťažká jednoznačná odpoveď, lebo každé má čosi do seba. Nikdy nezabudnem na obdobie mojich pražských filmovačiek, s láskou spomínam aj na Penelopu – film Štefana Uhera. Vlastne, môj celý život je plný nádherných spomienok a umeleckých zážitkov.

Hoci ste dostali priestor aj vo filmoch slovenských tvorcov, podstatne veľkorysejší filmový a herecký priestor ste dostali vo filmoch českých režisérov Jiřího Krejčíka, Otakara Vávru, Petra Weigla, Václava Kašlíka, Milana Cieslara a Jana Svěráka. Čo spôsobilo, že si vás dokázali „nájsť“ a obsadiť do rolí predovšetkým českí filmoví režiséri?
- Martinovi Ťapákovi a Pavlovi Bielikovi som sa ako herečka nehodila. Okrem už spomínaného Štefana Uhera som natočila veľmi pekný film s Martinom Holým - Amok. Neviem, ale to, že si ma vyberali viac českí filmoví režiséri je zrejme spôsobené aj otázkou samotného vkusu a rozhodnutia režiséra...

V roku 1929 sa narodila slovenská herečka Viera Strnisková. Na snímke ako lekárka Magda (vpravo) a Božidara Turzonovová ako Jana v inscenácií "Líšky, dobrú noc".
Foto: TASR/Viliam Přibyl


Vašou nezabudnuteľnou filmovou rolou bola postava českej opernej speváčky Emy Destinovej vo filme Božská Ema. Je to aj z dnešného pohľadu akýsi váš herecký filmový Olymp?
- Nedokážem to takto posúdiť, ale je pravdou, že som sa na tejto role veľmi napracovala. Zrejme je to aj výsledkom veľmi kvalitného scenára od Zdeňka Mahlera a Jiřího Krejčíka. Niečo podobné som zažila v divadle napríklad v hre režiséra Vajdičku - Posledné leto Sarah Bernhardt. Boli to dva ťažké herecké party ,dve „sýte“ postavy dvoch svetoznámych umelkýň.

Ste jednou z mála herečiek svojej generácie, ktorá si získala divákov aj účinkovaním v televíznych seriáloch. Ako vnímate účinkovanie v seriáloch - v porovnaní s divadlom, či filmom?
- Keď ma napr. môj bývalý žiak Andy Kraus obsadil spolu s Jurkom Slezáčekom do seriálu Panelák, prijala som to, lebo som ho poznala a poviem úprimne, dodnes na to spomínam s láskou a vďačnosťou. Aj preto, že sa nám s Jurkom podarila vytvoriť veľmi živá a ve selá dvojica, nad ktorou som sa - keď som si to neskôr pozerala - aj sama zasmiala. Všetko teda záleží od toho akú úroveň má scenár, pretože tak ako môže byť niečo dobré, divácky pozerateľné a neobťažujúce, tak zase iné môže byť povrchné a zlé.

Archívne foto: V Nitre sa odovzdávali 21. septembra 2012 divadelné ocenenia Dosky 2012. Dve ceny získala aj hra Pohania v podaní Činohry Slovenského národného divadla. Dosky 2012 za najlepšiu réžiu získal Marián Amsler a za najlepší ženský herecký výkon sezóny bola ocenená Božidara Turzonovová (na snímke vľavo), ktorá si v Pohanoch zahrala postavu Natálie.
Foto: TASR/Henrich Mišovič


Pre jedných je herectvo poslanie, pre iných zase zamestnanie. Čím je pre vás?
- Ako kedy. Bolo obdobie, kedy bolo pre mňa zamestnaním, chvíľami bolo povolaním a inokedy zase poslaním. Každopádne, herectvo vo svojej podstate by malo byť najmä poslaním.

S manželom – dnes už žiaľ zosnulým hercom, režisérom a pedagógom Jozefom Adamovičom, ste hrali v štyroch filmoch: Most na tú druhú stranu (1961), Hry lásky šálivé (1971), Vivat, Beňovský (1975) a v Odvete (1980). Aké to je hrať po boku manžela? Málo to svoje výhody, alebo to bolo skôr zaväzujúce? Neobávali ste sa porovnávania vášho vzájomného herectva?
- Spoločné účinkovanie sme vnímali ako niečo normálne, čisto profesionálne bez nejakých možných obáv z porovnávania. Obaja sme boli samostatné, neporovnateľné herecké osobnosti.

Ste nielen herečkou, ale aj pedagogičkou. Od roku 1984 ste pôsobili na bratislavskej VŠMU a od roku 1999 aj na Akadémii umení v Banskej Bystrici. Čo rozhodlo, že sa budete venovať aj pedagogickej činnosti, nakoľko v čase nástupu na pedagogickú dráhu ste patrili medzi veľmi vyťažené umelkyne...
- Išlo o prirodzený proces. Bola som – podobne ako viacerí moji kolegovia - oslovená učiť a prijala som to. Snažila som sa prichádzajúcej generácii hercov kontinuálne odovzdať to, čo vštepovali moji pedagógovia mne, čo som sa naučila od režisérov, s ktorými som spolupracovala, od mojich hereckých kolegov. Dvadsaťšesť rokov som učila študentov, medzi ktorých patrili aj Szidi Tobias, Csongor Kassay, Martin Mňahončák, Ingrid Timková, či Táňa Pauhofová. Snažila som sa im vzťah k herectvu vštepovať, povzbudzovať ich v nimi vybranej ceste, lebo herectvo ako také, sa naučiť nedá. Neplatí totiž, že to, čo fungovalo u mňa, musí aj u nich.

Na ktorého, resp. ktorých zo svojich študentov a študentky ste obzvlášť hrdá, resp. ktorí vám navždy ostanú v pamäti?
- Na všetkých. Dokonca jeden z nich, Robert Lučay, hral aj v britskom The Globe Theatre.

Potrebuje taká malá krajina, akou je Slovensko, toľko hereckých škôl a akadémií, také množstvo nových hercov?
- Takto to nemôžete brať. To by ste mohli pokojne povedať, že malé Slovensko nepotrebuje veľa geológov. Je to každého súkromná vec, herecké školy končí mnoho talentovaných absolventov a to, ako sa uchytia, majú len vo svojich rukách. Mnohí z nich si urobia ešte inú školu, alebo pôsobia v úplne inej oblasti a profesii. Navyše - štúdium herectva je proces, počas ktorého kreujete svoju osobnosť, svoje umelecké predpoklady. To, či úspešne a či sa uplatníte aj v ďalšom živote ako herec, to je individuálna záležitosť. Žijeme v slobodnej spoločnosti a každý si môže dnes budovať svoje „miesto pod slnkom“ podľa svojej slobodnej vôle.

Na archívnej snímke herečka Božidara Turzonovová (postava druhej ženy) počas tlačovej konferencie pred premiérou divadelnej hry Ilúzie od Ivana Vyrypajevav v budove Slovenského národného divadla v Bratislave v utorok 21. januára 2014.
Foto: TASR/Martin Baumann


Nielen o vás, ale aj o mnohých vašich generačne blízkych kolegoch sa hovorí ako o profesionáloch, vždy stopercentne pripravených na skúšku, či vystúpenie. Navyše, vy sama ste vnímaná ako herečka, ktorá dokáže stvárniť role sebavedome, bez akéhokoľvek zaváhania či neistoty, tak ako sa to očakáva od herca „starej školy“. V čom to je? V menšej profesionalite, či neistote súčasných hercov?
- Je to otázkou výchovy a postoja k životu, k práci - a to už od momentu návštevy školy. Aj preto som rada, že som mala veľmi starostlivých pedagógov, ktorí, ešte ako predstavitelia starej školy, cieľavedome a systematicky budovali náš vzťah k umeniu a divadlu ako takému.

Čím je podmienené to, aby sa mohlo o hercovi povedať, že je zárukou profesionality a originality? Je to niečo dané, alebo sa to získava postupným hraním, sú na to potrebné talent, predispozície, alebo len vytrvalosť a ctižiadostivosť?
- Všetko, čo ste spomenuli, platí. A ešte niečo navyše - veľmi dôležitým faktorom je aj určité percento šťastia. Ale – podobne, ako aj v Biblii platí, že keď prosíte a klopete, prípadne, keď sa nevzdávate, tak sa výsledok dostaví a pomyselné „dvere“ sa vám jedného dňa otvoria. Vyžaduje si to však obetu, vytrvalosť a lásku k tomu, čo robíte a chcete robiť. Umeniu musíte byť absolútne a bezvýhradne oddaný. Nemôžete byť netrpezliví, chcieť všetko hneď a zaraz.

Nie sú dnes mnohí práve takí?
- Žiaľ, áno. K urýchlenému dosahovaniu cieľov sú nepriamo vedení spôsobom života, úplne inými hodnotami, prísunom bezhraničného množstva informácií a podnetov. Poľský filozof a sociológ Zygmunt Bauman to nazýva tzv. tekutou spoločnosťou. Tá je charakteristická silnou individualizáciou, konzumom, tým že ľudia vidia len samých seba, zdieľajú sami seba, svoje životy a svoje súkromie. Aj preto sa dnes mnohí hneď radi urýchlene vidia niekde, na čo ešte nedozreli. Vedia však, že pokiaľ použijú vhodný a masívny marketing, tak urýchlený záblesk úspechu – hoci len krátkodobý a nestály – dosiahnu. Platí to o o všetkých oblastiach života: práci, živote, emóciách, sexe. Takmer všetko je dnes urýchlené, netrváce, často falošné a povrchné. Vypadáva z toho podstatný a potrebný proces postupného zrodu, tvorby, trpezlivého budovania a kreativity, pretože na akékoľvek vyjadrenie pocitov a emócii dnes stačí položiť prst na emotikon na ploche mobilu, či napísať slovnú skratku – samozrejme - bez samohlások a diakritiky...

Svojho času ste sa vyjadrili, že vy ste vo svojom mladom hereckom veku robili tvorbu, dnes mladí herci majú ťažšie. Ako ste to mysleli? Pokiaľ viem, dnes nie je nikomu zakazované slobodne tvoriť a sa realizovať...
- To nie, no na druhej strane sa nemajú častokrát kde „vyhrať“, prežiť proces hereckej tvorby. Je rozdiel mať herecký angažmán a možnosť pravidelne hrávať a na druhej strane si vytvárať občasné, prípadne malé projekty, hoci mnohé aj neskutočne krásne - ako napr. Bábkové divadlo na Rázcestí, Teátro Tatro a pod.– a potom aj z nich dôstojne vyžiť. Málokto si to uvedomuje, ale herecký a umelecký chlebík je častokrát životom „z ruky do úst.“ Som ale presvedčená, že pokiaľ sa na to niekto dá a v svojej cieľavedomosti vytrvá, tak uspeje.

Nemajú možnosť sa dostatočne „vyhrať“ v seriáloch?
- Nie, lebo v nich ide o komerčný produkt, ktorého prioritou je za čo najmenší čas a náklady dosiahnuť čo najväčší efekt. Je to dosť povrchné a nestačí to na to, aby sa z vás stal nie mediálne populárny - ale v prvom rade kvalitný herec.


BOŽIDARA TURZONOVOVÁ sa narodila v bulharskej Sofii. Pochádza so srbsko-macedónskej rodiny, no od útleho veku vyrastala na Slovensku. S manželom, dnes už zosnulým Jozefom Adamovičom, má dve dcéry. Táto skvelá slovenská herečka a pedagogička za svoje umelecké pôsobenie získala rad ocenení. Je držiteľkou titulu Zaslúžilá umelkyňa, štátneho vyznamenania Pribinov kríž II. triedy a držiteľkou Ceny Jozefa Kronera za celoživotnú tvorbu a laureátkou Krištáľového krídla za rok 1997 v oblasti divadlo a audiovizuálne umenie.

Herecky sa zaskvela vo viacerých divadelných predstaveniach a rolách. Či to bol počas „zlatých šesťdesiatych“ Mrožekov „Moriak“ v réžii vtedy začínajúceho mladého režiséra Petra Mikulíka v roku 1963, alebo trpká sonda do partnerských vzťahov a ľudských charakterov od Edwarda Albeeho „Kto sa bojí Virginie Woolfovej?“ v réžii Pavla Haspru v roku 1965, alebo dramatizácia Dostojevského „Idiota“ z toho istého roku. Známe sú jej účinkovania v Bukovčanovej hre z roku 1969 „Kým kohút nezaspieva“, či v ďalšej dekáde v hrách ako Maškaráda /1970/, Dobrodružstvo pri obžinkoch /1970/, Cid /1972/, Búrka /1972/, v osemdesiatych rokoch v inscenáciách „Nedeľa pre bolesť ako stvorená“ /1981/, „Tri sestry“ /1984/, a neskôr v dielach „Keď tancovala“ /1996/, „Ženský zákon“ /1996/, „Krehká rovnováha“ /1998/, v poprevratovom období v hre „Pomocník“ /2000/, „Posledné leto Sarah Bernhardtovej“ /2004/, „Kvarteto“ /2011/, „Pohania“ /2012/, „Ilúzie“ /2014/, alebo naposledy v hrách „Ruské denníky“ /2019/ a „Divadelný román“ /2020/.

Účinkovala aj v slovenských filmových produkciách ako napr. v dvoch filmoch režiséra Vladislava Pavloviča Most na tú stranu (1961) a filme Senzi mama (1964) a vo filmoch Penelopa (1977), Amok (1977) či Orbis pictus (1997). Popularitu jej priniesli najme filmy českých režisérov a to Hry lásky šálivé (1971), Akce Bororo (1972), Rusalka (1977), Příběh lásky a cti (1977), Tosca (1978), Božská Ema (1979), Anděl s ďáblem v těle (1983), Anděl svádí ďábla (1987), Marta a já (1990), Prameny života (2000), ako aj v poslednom natočenom v Čechách - Vratné lahve (2007).