< sekcia Kultúra

Charizmatický a sugestívny umelec Ján Jamnický zomrel pred 40 rokmi

Ján Jamnický Foto: Reprofoto TASR

Zomrel 4. augusta 1972 pri jednom zo svojich výstupov na obľúbené tatranské končiare. Dožil sa 66 rokov.

Poprad/Bratislava 4. augusta (TASR) – S hercom, režisérom, scenáristom a pedagógom Jánom Jamnickým sú spojené napríklad filmy ako Varúj!, Vlčie diery alebo Rozsudok. V sobotu 4. augusta uplynie 40 rokov od jeho úmrtia.

Na pozadí životného príbehu tejto všestrannej divadelnej osobnosti sa v celej šírke zrkadlí spoločensko-politická realita takmer štyroch desaťročí minulého storočia a aj história moderného slovenského divadelníctva. Detské roky prežil Ján Jamnický v časoch monarchie, štúdiá a divadelné začiatky sa vzťahujú na medzivojnovú atmosféru ČSR, umelecké meno a vysokú prestíž si svojimi pozoruhodnými inscenáciami vydobyl počas vojnovej Slovenskej republiky, po jej zániku prišiel komunistický režim v obnovenej ČSR. Jeho nie jednoduchá ani bezproblémová osobnosť neplávala hladko vtedajšími režijnými vodami, keď tvoriví ľudia stáli pred skúškami odolnosti vlastného svedomia, presvedčenia a občianskeho postoja k súvekej realite.

Ján Jamnický sa narodil 20. mája 1908 v Jasenovej, v rodine evanjelického farára a profesora teológie na vysokej škole, v rodine, kde boli samozrejmosťou vysoké kultúrne, ľudské a spoločenské návyky a hodnoty. Na štúdiách medicíny sa zoznámil so svojou budúcou ženou, herečkou Vilmou Březinovou, ktorá ho priviedla k divadlu. A tak medicínu vymenil za štúdium herectva na bratislavskej Hudobnej a dramatickej akadémii a popri nej vyštudoval aj právo.

Po štúdiách nastúpil v roku 1932 do Slovenského národného divadla (SND), kde stvárnil mnoho postáv. Bol vyhľadávaným predstaviteľom hrdinských a intelektuálne náročných postáv, napríklad Trofimov z Višňového sadu, lord Graham z Vejára lady Windermerovej, Saint Just z Dantonovej smrti. Jedným z Jamnického najväčších hereckých triumfov bola úloha Kreonta.

Kritika oslavovala jeho javiskovú reč i pohybovú kultúru. Oceňovala jeho dôslednú snahu hľadať hĺbkovú psychologickú motiváciu postáv. Divákov zaujala jeho vysoká štíhla postava, výrazná tvár a oči, čisto znejúca slovenčina, úsporný javiskový pohyb s dôrazom na výrazné gesto.

V SND pôsobil aj ako dramaturg, prekladal zahraničné divadelné hry, bol i režisérom. Pre SND pripravil 25 inscenácií a postupom času sa už herectvu venoval len sporadicky. Ako prvý akcentoval na javisku symboliku vyjadrovania ľudských osudov. Jeho osobné a tvorivé peripetie sa prelínajú s menami viacerých popredných protagonistov našej divadelnej kultúry (a kultúry vôbec) ako napríklad Janko Borodáč, Andrej Bagar, Emil Belluš, Ferdinand Hoffmann, Martin Gregor, Vilma Jamnická, Jozef Felix, Ján Sedlák či Zoltán Rampák.

Po skončení druhej svetovej vojny sa Jamnický k režijnej práci už nevrátil. Hrával v televíznych filmoch a inscenáciách, pôsobil ako recitátor. Uznanie zo strany kultúrnej verejnosti si získal bravúrnou interpretáciou modernej i ľudovej poézie. Jeho spôsob prednesu v mnohom ovplyvnil ďalších slovenských interpretov poézie. Zdôrazňoval hudobnú stránku a melodickosť slovenskej reči a vytvoril novú javiskovú reč. Mal nezvyčajný básnický talent a zásluhy na poli divadelnej moderny.

Ján Jamnický sa od začiatku zaoberal divadlom i po teoretickej stránke. Pripravil koncepciu divadelného zákona a podieľal sa aj na príprave zákona o poštátnení Slovenského národného divadla. Patril k členom prípravného výboru pre založenie Vysokej školy múzických umení (VŠMU) v Bratislave. Po oslobodení v roku 1945 bol tri roky zamestnaný ako režisér a scenárista Československého filmu. Pôsobil aj ako pedagóg na VŠMU a na pražskej bábkarskej katedre Divadelnej akadémie múzických umení.

Zomrel 4. augusta 1972 pri jednom zo svojich výstupov na obľúbené tatranské končiare. Príčina smrti ostala záhadou. ani lekári nedokázali určiť, či ňou bola smrť podchladením alebo čin človeka, ktorý sa pre ňu rozhodol dobrovoľne. Dožil sa 66 rokov.

Jeho nezvyčajný talent a zásluhy na divadelnom poli ocenili v roku 1970 titulom Národný umelec a v roku 1991 in memoriam vyznamenaním radu Tomáša G. Masaryka III. triedy.

Kus jeho života bol spojený s divadelnou a filmovou herečkou Vilmou Jamnickou, ktorú zvláštny a fascinujúci Ján veľmi upútal. Spolužitie veselej, nadanej a vynikajúcej herečky s mimoriadne charizmatickým a sugestívnym umelcom s temnými očami, mužom s večne hľadajúcou dušou, so sklonom k mystike bol časom milovania, rozchodov, čakania a znova stretávania, nových lások a popri tom krásnej umeleckej činnosti.