Bratislava 11. júna (TASR) - Nasadenie a "easy" atmosféra bratislavského koncertu Faith No More trvala v Aegon aréne NTC takmer navlas presne hodinu a pol. Pred rokom tam legendárni Yes, o hudobnú generáciu starší, odohrali o hodinu viac. Pravda, im ani nič iné nezostávalo, lebo prišli s projektom troch albumov a rozsiahlych kompozičných plôch. To produkcia Faith No More je zameraná viac na vnímanie dynamiky a jednoduchšej melodiky. Tvrdý rock si zväčša nerobí hlavu z precizovania harmónií.

Kto nesledoval reálie súčasného turné slávnej americkej kapely, možno v dvoch prídavkových blokoch čakal medzi piatimi kusmi vypaľovačku Digging The Grave a hitovicu Small Victory, ale ináč musel byť spokojný každý skalný fanúšik. A čo je podstatné - na svoje si prišli aj prípadní zvedavci. Solídne ozvučenie ako nevyhnutná podmienka a štruktúry tvorby kalifornského zoskupenia, to je výborná platforma kvalitnej zábavy. Hutné gitarové až metalové rify a dunivé "basfunkové" linky, nič objavné, ale s čitateľnou a pritom nekonvenčnou melódiou. Dostatok nápadov. A k tomu ohurujúca nadstavba v podaní spevu Mikea Pattona. Charizmatická postava, muž s alternatívnym hudobným vedomím, ktorý keby sa vrhol do stredného prúdu, stal by sa zákonite megahviezdou šoubiznisu. Patton je stelesnená symbióza speváckej vášne, noblesy, rockovej agresivity a jazzy-soulového precítenia.



Termíny robia oštaru, ale určite je na škodu veci, že dva dni po sebe hrajú na jednom mieste Limp Bizkit a Faith No More. Aj keď ťažko zrátať "styčných" fanúšikov, určite je ich dosť na to, aby večierok Pattona a spol. halu nie takmer naplnil ale úplne preplnil. Je ťažké tiež odhadnúť prípadný risk so zníženým vstupného vo väčších arénach, lebo to by musel byť pre mimobratislavských fanúšikov lákadlom aj deň v týždni, teda piatok alebo sobota. Tak či onak, Faith No More patrí medzi kapely (a tých slávnych nie je až tak veľmi veľa), ktorých produkcia je kompatibilná s alternatívnym i s férovým komerčným éterom.

Pred (na deň presne) 22 rokmi v dnes už zaniknutom bratislavskom amfiteátri spieval textár Patton len štyri piesne, na ktorých má ako autor podiel aj hudobne. Teraz ich bolo trinásť, z nich takmer polovica pochádza z nového albumu Sol Invictus, vydaného po 18 rokoch od predchádzajúcej štúdiovky. Jednou z nich - veľmi neslušnou - koncert medzi kvetináčovou dekoráciou presvedčiví americkí muzikanti odpichli, ale publikum do varu dostala až druhá v poradí, svieža From Out To Nowhere. Skladba Epic, veľký hit skupiny, uzavrela prvú polhodinu ako večné zrkadlo tvorby Faith No More. Mike Patton čoraz viac komunikoval s publikom a predtým, ako si on a jeho "kumpáni" podali "V.I.P" tribúnu, skvele zorganizoval masovú akciu počas tiež veľmi úspešnej nahrávky Midlife Crises. Predposledné znenie refrénu nechal odspievať fanúšikom, potom po krátkej pauze kapela spustila nečakanú retro vsuvku a po nej záver hitovky. Vstúpenie bolo definitívne "odpálené".

Aj keď je Faith No More tvrdá kapela s malým percentom jemnejšieho repertoáru, vrcholom večera bola slávna cover verzia z autorskej dielne Lionela Richieho (z čias The Commodores). Paradoxne po Easy "nastala" azda jediná slabá chvíľa večera zasadením piesenky Last Cup Of Sorrow, úžasného a majestátneho opusu, ktorý ale akoby znel trochu pod tónom. Darmo, tri minúty zasnenia v "I'm Easy Like a Sunday Morning" si okamžite pýtali skôr riadne prefackanie. Ak sa totiž odmyslia ruchy v hale, kultová Easy zaznela takmer tak čisto, ako si ju veľká časť národa fixovala z notoricky známej tv-reklamy.