Bratislava 6. decembra (TASR) - Pre budúce generácie Otakar Nehera zaznamenal krásu slovenskej prírody. Fotografoval krajinárske scenérie, oblôčiky slovenských domov a chalúp obložených narezanými klátikmi, bol majstrom dramatiky slovenských veľhôr a umelcom stvárnenia detailov v prírode.

Je jedným z veľkej trojice zakladateľov modernej slovenskej umeleckej fotografie Martinček-Nehera-Kállay. Svojmu umeleckému koníčku, fotografovaniu, sa Otakar Nehera venoval zhruba od konca 50. rokov 20. storočia. Detstvo prežil v Olomouci, kde sa 25. októbra 1917 narodil a kde bol jeho otec zamestnancom pošty. Na povale rodného domu zvedavý chlapec našiel čosi, čo ho ihneď zaujalo. Ako mu neskôr otec vysvetlil, boli to fotodosky, predchodca niečoho, z čoho vznikla fotografia. Odvtedy sa fotografovanie stalo jeho snom, ktorý nedokázal nikdy potlačiť.

Keď mal Otakar Nehera 13 rokov, otca preložili do Bratislavy. Mladý Nehera sa popri škole v Bratislave venoval hokeju a hral za juniorskú reprezentáciu. Po vzniku samostatného tzv. Slovenského štátu museli jeho rodičia, keďže mali český pôvod, zo Slovenska odísť, rodina sa vrátila späť do Čiech.

V Prahe mladý Nehera začal študovať na vysokej škole, jeho vzdelávacie zámery však Nemci znemožnili zrušením vysokých škôl. Zamestnal sa na hospodárskej správe stavebnín. Sám potom veľa študoval v dostupnej literatúre o prefabrikátoch, stavebných hmotách či betónových konštrukciách.

V máji 1948 ho ministerstvo stavebníctva poslalo na Slovensko ako splnomocnenca pre rozvoj prefabrikácie a ľahkých stavebných hmôt i ako riaditeľa závodu Prefa Sučany.

V tejto funkcii sa zoznámil s osobnosťami blízkeho Martina, medzi inými aj s vynikajúcim fotografom, organizátorom fotografie, jej propagátorom a nezabudnuteľným redaktorom obrazových publikácií vydavateľstva Osveta Eugenom Lazišťanom. Práve Lazišťan spoznal v Neherovi umelecké vlohy a všemožne mu pomáhal a podporoval ho pri plnení si mladíckeho sna. Jeho fotografickému rastu prospelo aj stretnutie s ďalším nestorom slovenskej fotografie Karolom Kállayom. Po ôsmich rokoch pôsobenia odišiel Nehera pracovať na povereníctvo do Bratislavy, kde však dlho nevydržal.

V tom čase už bol členom Zväzu slovenských výtvarných umelcov, čo mu umožňovalo, že aj vo vtedajšom politickom systéme mohol začať pracovať ako voľný umelec, bez pracovného pomeru.

Nastalo obdobie života, keď spolu s manželkou Alenou vlastným autom brázdili Slovensko a zachytávali tie najkrajšie kúty, zátišia. Tak vznikla kultová trilógia umeleckých fotografií o slovenských krajoch a ďalšie publikácie, napríklad vzácny cyklus Tatranskou magistrálou.

Nehera sa prejavil aj ako veľmi zdatný fotograf pohybu a stal sa dlhoročným fotografom Lúčnice, SĽUK-u i Baletu Slovenského národného divadla (SND). Je autorom knihy Portréty slovenských spisovateľov, aj 15 fotografických kníh.

Cez objektív Neherovho života spoznávame jedno storočie. Jeho fotografie krajiny, velebnosti hôr, pohybu, bizarných obrazov celé roky dokázali upútať ľudí niekoľkých generácií. S úctou si naňho spomína aj známy reportér Ján Čomaj v memoárovej knihe o Otakarovi Neherovi s názvom Zastavený čas.

Nestor slovenskej fotografie Otakar Nehera zomrel 23. októbra 2009 vo veku nedožitých 92 rokov.