Bratislava 12. decembra (TASR) - Bratislavský rodák Peter Procházka (1952) fotografuje od pamätného dátumu 21. augusta 1968. Vtedy to boli sovietske tanky v Bratislave, ktoré ho náhle upútali. Ale najradšej má pred objektívom ľudí z oblasti kultúry. Hudobníci a spisovatelia dlhodobo dominujú v jeho záujme.

"Podľa redakcie Knižná revue mám najviac portrétov spisovateľov. V Slovenskom slovníku spisovateľov je mojich portrétov asi 300. Ten však Literárne informačné centrum vydalo ešte v minulom storočí a odvtedy mi v archíve pribudli ďalší. Neviem, koľko ich mám, ani koľko je spisovateľov u nás. Teraz každý profesor, ktorý končí učiteľskú činnosť a hocikto iný napíše knihu," smeje sa Procházka.

Rád fotografuje autorov na prezentáciách knihy. Vraj to je vhodná príležitosť, keď spisovatelia sú v radostnej eufórii, že po niekoľkoročnej práci majú hotové dielo. Konečne si uvedomia, že to majú za sebou a ani nevedia, že ich niekto fotí. Napriek stovkám portrétov mu niektorí spisovatelia chýbajú.

"Ľutujem, že som nestihol urobiť portrét Ruda Slobodu. Vždy som to odkladal, až to už nebolo možné. Keď som mal výstavu v Stropkove, chcel som sa zastaviť u držiteľa ceny Anasoft litera Zelinu. Ale keď som si pospájal to cestovanie vlakom, na ktorý som vstával ráno o štvrtej a na druhý deň som mal dohodnuté fotenie v Bratislave, tak som to vzdal. Rád by som išiel na takú okružnú cestu Slovenskom, keby bolo nejaké štipendium a pofotil viacerých. Preto rád využívam krsty kníh," zdôvodnil autor a pridal ďalšiu skúsenosť zo života fotografa na voľnej nohe.

Napríklad pre redakciu Bojovník fotil pamätníky SNP. A keď po pobyte v Tatrách išiel autom s rodinou domov, naplánoval si cestu cez Švermovo, Vernár a ďalšie obce, kde postupne zastavoval kvôli foteniu. "Keď sme išli cez Brezno, rodina s tešila, že nezastavíme, pretože ten pamätník som už mal. Ale tam na námestí pribudla socha Sama Chalúpku, a tak sme zastavili. No pri nej sedela nejaká partia chlapov s fľaškami, tak sme museli počkať, kým odídu."

Už desaťročia rád fotografuje hudobníkov. Na koncertoch v bratislavskom Véčku bol ako doma. Terajšia muzika ho už tak neláka a veľmi si vyberá, kam pôjde s fotoaparátom.

"Súčasná hudba robená počítačom ma nebaví. Keď si predstavím, že si niekto v počítači namixuje orchester na klávesoch, hodí tam kilečka, akordy a neviem čo ešte, to nie je to pravé orechové, to nie je muzika. Ak niekto ešte spieva z playbacku, na to som alergický. Aj oživujúce koncerty starých rockerov vo Véčku už sú bez dávnej energie. Nedávno pred koncertom a krstom cédečka Borisa Lenku s partiou som ich cvakol, ako sa motajú s notami. To bola pekná vážna hudba. Fotil som na koncertoch aj skupiny Para a Hex, tiež speváčky Kristínu, Simonu Martausovú a Janu Kirschner," vyratúva ostatné fotografické úlovky.

Po vydanej knihe V klub má pripravenú druhú časť z kultúrneho diania v tomto legendárnom bratislavskom klube. Do tlače môže ísť aj kniha o Marike Gombitovej, no ani o tú nie je záujem z vydavateľstiev. Napriek tomu chystá ďalšiu knihu s názvom 65 fotografii Petra Procházku. Vraj k svojmu životnému jubileu a dúfa, že sa mu to podarí.

"Vyberám do nej fotografie a mal by to byť taký pestrý prierez mojej tvorby. Nachádzam vzácne zábery napríklad filmové hviezdy Vanessu Redgrave či Anitu Ekberg a všeličo iné. Mám toho veľmi veľa," dodal Procházka.