Bratislava 30. novembra (Teraz.sk) - Už len posledné hodiny vám zostávajú na to, aby ste si pozreli výstavu ocenených fotografií zo súťaže Slovak Press Photo v Múzeu mesta Bratislavy, podujatie je len do konca novembra. Okrem slovenských fotografov sa do súťaže zapojilo aj mnoho zahraničných. Jedným z nich je Patrik Sláma z Českej republiky, ktorý bodoval so svojou zbierkou Zmizelé výkřiky. V nej sú zachytené miesta činu, v rovnaký čas, kedy sa tam vraždy skutočne odohrali.

V kategórií Stredoeurópska fotografia sa na druhom mieste umiestnili vaše fotografie Zmizelé výkřiky. Čo vás inšpirovalo k foteniu miest, kde sa v minulosti stali vraždy?

Na netradičný nápad som prišiel, keď som pracoval na inom cykle fotografií, avšak rovnako ponurom. Zaznamenával som posledné pohľady ľudí, ktorí sa rozhodli ukončiť svoj život pádom z výšky na miestach, kde sa samovrahovia v Českej republike najčastejšie vrhajú do hlbiny. Pri výjazde na jedno fotenie som sa zhodou okolností dostal na miesto so zmierovacím krížom. To miesto bolo jednoducho zvláštne, dýchala z neho neopísateľná energia. Neskôr som zistil, že sa tam stala vražda. Začalo mi to vŕtať v hlave a premýšľal som, či sa moje pocity na tom mieste objavili kvôli krížu, alebo kvôli bývalej vražde. Nezostalo mi nič iné, než navštíviť takých miest viac, aby som zistil, ako to je.

Foto: Archív PS

Čo prežíva fotograf, ktorý stojí na mieste činu a fotografuje prostredie, v ktorom sa pred niekoľkými rokmi odohrali brutálne vraždy?

Vždy si pripadám tak trochu ako popoluška na plese. Viem, že mám celkom málo času a že tam tak trochu nepatrím. Snažím sa mať všetko perfektne pripravené a sústrediť sa len na prácu. Fotím v rovnakú hodinu a dátum, kedy sa konkrétny čin stal. Mám kamaráta vodiča, ktorý mi pomáha s osvietením scény. Takže na tých miestach našťastie nie som sám. Ale musím povedať, že aj keď myseľ zamestnáva práca a forma prevedenia, tie pocity stiesnenosti ma často doženú a takmer pridusia. Atmosféra skľúčenosti, strach a pocit, že ma niekto pozoruje, k tomu bohužiaľ tiež patrí. Deje sa to vraj aj môjmu kamarátovi a vraj čím ďalej viac. Som vždy rád, keď už mám svoju prácu hotovú a potom rýchlo preč.

Foto: Archív PS

Ako získavate informácie o týchto vraždách? Je ťažké sa k nim dostať?

Nie je to úplne jednoduché. Najskôr som sa pýtal v Policajnom múzeu, kde mi poradili, aby som sa obrátil na pána Viktorína Šulca. To je spisovateľ a scenárista, ktorý píše detektívky založené na reálnych prípadoch. Teraz pracuje na päťdielnej knihe o najzávažnejších vraždách v českej histórii "Když vzlétne des a nevíra". Píše ju spolu s českým vyšetrovateľom Jiřím Markovičom, ktorý okrem iného dopadol spartakiádneho vraha a vyriešil veľa ďalších ťažkých zločinov. Okrem rád pána Šulca mi veľa pomohli informácie z kriminalistických zborníkov. To sú tlačoviny, ktoré vychádzajú už od päťdesiatych rokov pre interné potreby polície a popisujú podrobne ako okolnosti zločinov, tak vyšetrovacie postupy.

Foto: Archív PS

Ako ľudia reagujú na vaše nezvyčajné fotografie? Stretli ste sa už aj s negatívnym postojom?

Z výstav a z osobných rozhovorov žiadne negatívne ohlasy nemám. Na internetových diskusiách však býva občas poriadne horúco. Lenže tam ľudia väčšinou nechcú diskutovať a baviť sa o mojej motivácii k tejto téme. Chcú si skôr vyliať všeobecnú frustráciu.

Vaše fotografie sú výnimočné najmä pre príbeh, ktorý stojí za nimi. Čo je podľa vás najdôležitejšie zachytiť pri takýchto typoch fotografií?

Podľa mňa je najdôležitejšie zachytiť atmosféru miesta.

Čo si myslíte, čo viac ocení oko diváka, kvalitne urobenú fotografiu alebo silný príbeh, o ktorom fotka vypovedá?

Myslím, že sa jedno od druhého nedá oddeliť. Oko zaujme totiž celková skladačka príbehu, fotky a atmosféry. Sú to také malé svety, oživené odtlačky minulosti.

Hoci kategória Stredoeurópska fotografia umožňuje zapojiť sa do súťaže aj fotografom z okolitých krajín, prečo ste sa rozhodli zapojiť do súťaže organizovanej na Slovensku?

Dostal som na súťaž tip z Inštitútu tvorivej fotografie, kde teraz študujem magisterský odbor.

V súťaži ste boli označený ako voľný fotograf. Aká bola vaša cesta k profesionálnej fotografií a čomu sa ale momentálne venujete?

Foto: Archív PS

Fotografovaním som sa začal vážnejšie zaoberať v 17 rokoch. Fotografické vzdelanie som získal na Pražskej fotografickej škole. Pracujem ako fotograf, grafik, ornitológ a vedúci ekocentra v Dome ochrancov prírody v Prahe, kde okrem iného fotograficky dokumentujem prácu svojich kolegov, záchranárov voľne žijúcich zvierat. Okrem svojho zamestnania študujem teraz na Inštitúte tvorivej fotografie Sliezskej univerzity v Opave.

Máte životný sen, ktorý by ste si ako fotograf raz chceli splniť?

Žijem prítomnosťou a na sny veľmi neverím, tak skôr čakám, aké príležitosti mi život nachystá.