80. výročie oslobodenia
Všetky správy
V divadle, na filmovom plátne, v televízii i v rozhlase vtiahol do svojho sveta diváka vášňou, ktorou dokázal uchopiť svoje postavy.
Autor TASR
Spišská Nová Ves/Bratislava 19. októbra (TASR) – Verejnosti utkvel v pamäti jeho zamatový, hlboký hlas, zádumčivý, ba niekedy i drsný pohľad a majestátny vzhľad. V divadle, na filmovom plátne, v televízii i v rozhlase vtiahol do svojho sveta diváka vášňou, ktorou dokázal uchopiť svoje postavy. V sobotu 19. októbra uplynie 105 rokov od narodenia divadelného, filmového, rozhlasového i televízneho herca, recitátora a pedagóga Mikuláša Hubu.
Mikuláš Huba sa narodil 19. októbra 1919 v Spišskej Novej Vsi. Pôvodne šiel do Bratislavy s cieľom vyštudovať právo a filozofiu. Napokon však v roku 1940 úspešne ukončil štúdium na Hudobnej a dramatickej akadémii u profesora Janka Borodáča.
Angažmán v činohre Slovenského národného divadla (SND) získal už ako poslucháč akadémie. V roku 1938 a v nasledujúcich sezónach patril k najobsadzovanejším hercom. Dostával veľké úlohy v náročnom repertoári – napríklad postavu Iva Lediniča v hre Ekvinokcia (1939), Hainona v Sofoklovej Antigone (1940), či rolu Filinta v Mizantropovi (1940). Rovnako vynikol v hrách slovenských dramatikov: Adam (Kamenný chodníček, 1939), Janko (Mastný hrniec, 1940), Kozák (Najdúch, 1940), Dr. Hronec (Čaj u pána senátora, 1940), Bača Mišo (Bačova žena, 1941). Herecké danosti jeho typu zúročil najmä režisér Ján Jamnický, ktorý vplýval na osobnostné vyhranenie jeho talentu.
Mikuláš Huba sa oženil so svojou divadelnou kolegyňou, opernou speváčkou Máriou (Mimi) Kišonovou. V roku 1943 sa im narodil syn Martin, ktorý sa takisto stal hercom. Aj po roku 1945 sa Mikulášovi Hubovi darilo formovať výpoveď svojej hereckej generácie. Do povedomia sa zapísal ako predstaviteľ romantických hrdinov a postáv v klasickom repertoári (Rómeo a Júlia). K najznámejším hrám z jeho neskoršieho obdobia patria Veselé panie z Windsoru (1963), Dvanásť nahnevaných mužov (1977), Mesiac na dedine (1980), či Zvon bez veže (1984). Celkovo na doskách SND vytvoril 150 postáv. Vďaka hlbokému vzťahu k slovenskej poézii sa stal tiež jedným z ústredných predstaviteľov slovenskej recitačnej školy.
Na filmovom plátne sa prvýkrát objavil vo filme Martina Friča a Paľa Bielika Varúj...! (1946). Zaujal však najmä postavou Matúša Svrčinu v legendárnom diele Vlčie diery (1948). Hral v historickom filme Vladimíra Bahnu Posledná Bosorka (1957) či v detektívke Smrť prichádza v daždi Andreja Lettricha (1965).
V tomto období Mikulášovi Hubovi poskytovala čoraz viac priestoru televízna tvorba. Za zmienku stojí televízna adaptácia Kukučínovho románu Mladé letá (Ján Klimo, 1962), či román Mila Urbana Živý bič, ktorý v roku 1965 sfilmoval Martin Ťapák. Mikuláš Huba si zahral aj v televíznom filme Pštrosí večierok (1969), ktorý režíroval jeho herecký kolega Július Pántik.
Divácky obľúbený bol trojdielny film Buddenbrookovci nakrútený podľa románu Thomasa Manna (Vido Horňák, 1974). Mikuláš Huba hral tiež v detektívke Šepkajúci fantóm v réžii Andreja Lettricha (1975). Nasledoval trojdielny film Louis Pasteur o známom francúzskom vedcovi (Igor Ciel, 1977), Poéma o svedomí (Zoro Záhon, Vladimír Bahna, 1978), Ruy Blas (Igor Ciel, 1979), či televízne spracovanie známej inscenácie Dvanásť rozhnevaných mužov (Miloš Pietor, 1979).
V 80. rokoch 20. storočia predviedol Mikuláš Huba svoje herecké umenie v inscenácii Rembrandt van Rijn (Miloš Pietor, 1981), v televíznom sci-fi filme Výzva (Vojtěch Trapl, 1982), či vo filme Otakara Vávru Putování Jana Amose (1983), kde vytvoril postavu Axela Oxenstierna, švédskeho grófa, štátnika a podporovateľa Komenského.
Mikuláš Huba hral tiež v známych seriáloch Straty a nálezy (1974), Lekár umierajúceho času (1983), či Povstalecká história (1984). Jeho tvorbu uzatvárajú filmy Dom pod morušou (Marta Gogálová, 1984), komédia Oscara Wildea Ideálny manžel (Peter Mikulík, 1985) a trojdielny film Hĺbkový rekord (Stanislav Párnický, 1985), kde sa stretol so svojím synom Martinom Hubom.
Obaja mali rozdielne názory na politiku aj na herectvo, čo Martin Huba v denníku SME ilustroval spomienkou na otca: "Hneď po mojej prvej premiére mi povedal, nech sa rozhodnem študovať niečo iné, že on ma ešte uživí." Napokon však bol otec na svojho syna hrdý.
Ako pedagóg pôsobil Mikuláš Huba na Vysokej škole múzických umení v rokoch 1951 až 1986. Získal titul zaslúžilého (1966) i národného umelca (1973). Okrem toho, že v činohre SND odohral 49 sezón, pôsobil aj vo funkcii jej umeleckého šéfa v rokoch 1953-1959, 1961-63 a 1972-1976.
Mikuláš Huba zomrel 12. októbra 1986 v Bratislave na prahu svojich 67. narodenín.
Mikuláš Huba sa narodil 19. októbra 1919 v Spišskej Novej Vsi. Pôvodne šiel do Bratislavy s cieľom vyštudovať právo a filozofiu. Napokon však v roku 1940 úspešne ukončil štúdium na Hudobnej a dramatickej akadémii u profesora Janka Borodáča.
Angažmán v činohre Slovenského národného divadla (SND) získal už ako poslucháč akadémie. V roku 1938 a v nasledujúcich sezónach patril k najobsadzovanejším hercom. Dostával veľké úlohy v náročnom repertoári – napríklad postavu Iva Lediniča v hre Ekvinokcia (1939), Hainona v Sofoklovej Antigone (1940), či rolu Filinta v Mizantropovi (1940). Rovnako vynikol v hrách slovenských dramatikov: Adam (Kamenný chodníček, 1939), Janko (Mastný hrniec, 1940), Kozák (Najdúch, 1940), Dr. Hronec (Čaj u pána senátora, 1940), Bača Mišo (Bačova žena, 1941). Herecké danosti jeho typu zúročil najmä režisér Ján Jamnický, ktorý vplýval na osobnostné vyhranenie jeho talentu.
Mikuláš Huba sa oženil so svojou divadelnou kolegyňou, opernou speváčkou Máriou (Mimi) Kišonovou. V roku 1943 sa im narodil syn Martin, ktorý sa takisto stal hercom. Aj po roku 1945 sa Mikulášovi Hubovi darilo formovať výpoveď svojej hereckej generácie. Do povedomia sa zapísal ako predstaviteľ romantických hrdinov a postáv v klasickom repertoári (Rómeo a Júlia). K najznámejším hrám z jeho neskoršieho obdobia patria Veselé panie z Windsoru (1963), Dvanásť nahnevaných mužov (1977), Mesiac na dedine (1980), či Zvon bez veže (1984). Celkovo na doskách SND vytvoril 150 postáv. Vďaka hlbokému vzťahu k slovenskej poézii sa stal tiež jedným z ústredných predstaviteľov slovenskej recitačnej školy.
Na filmovom plátne sa prvýkrát objavil vo filme Martina Friča a Paľa Bielika Varúj...! (1946). Zaujal však najmä postavou Matúša Svrčinu v legendárnom diele Vlčie diery (1948). Hral v historickom filme Vladimíra Bahnu Posledná Bosorka (1957) či v detektívke Smrť prichádza v daždi Andreja Lettricha (1965).
V tomto období Mikulášovi Hubovi poskytovala čoraz viac priestoru televízna tvorba. Za zmienku stojí televízna adaptácia Kukučínovho románu Mladé letá (Ján Klimo, 1962), či román Mila Urbana Živý bič, ktorý v roku 1965 sfilmoval Martin Ťapák. Mikuláš Huba si zahral aj v televíznom filme Pštrosí večierok (1969), ktorý režíroval jeho herecký kolega Július Pántik.
Divácky obľúbený bol trojdielny film Buddenbrookovci nakrútený podľa románu Thomasa Manna (Vido Horňák, 1974). Mikuláš Huba hral tiež v detektívke Šepkajúci fantóm v réžii Andreja Lettricha (1975). Nasledoval trojdielny film Louis Pasteur o známom francúzskom vedcovi (Igor Ciel, 1977), Poéma o svedomí (Zoro Záhon, Vladimír Bahna, 1978), Ruy Blas (Igor Ciel, 1979), či televízne spracovanie známej inscenácie Dvanásť rozhnevaných mužov (Miloš Pietor, 1979).
V 80. rokoch 20. storočia predviedol Mikuláš Huba svoje herecké umenie v inscenácii Rembrandt van Rijn (Miloš Pietor, 1981), v televíznom sci-fi filme Výzva (Vojtěch Trapl, 1982), či vo filme Otakara Vávru Putování Jana Amose (1983), kde vytvoril postavu Axela Oxenstierna, švédskeho grófa, štátnika a podporovateľa Komenského.
Mikuláš Huba hral tiež v známych seriáloch Straty a nálezy (1974), Lekár umierajúceho času (1983), či Povstalecká história (1984). Jeho tvorbu uzatvárajú filmy Dom pod morušou (Marta Gogálová, 1984), komédia Oscara Wildea Ideálny manžel (Peter Mikulík, 1985) a trojdielny film Hĺbkový rekord (Stanislav Párnický, 1985), kde sa stretol so svojím synom Martinom Hubom.
Obaja mali rozdielne názory na politiku aj na herectvo, čo Martin Huba v denníku SME ilustroval spomienkou na otca: "Hneď po mojej prvej premiére mi povedal, nech sa rozhodnem študovať niečo iné, že on ma ešte uživí." Napokon však bol otec na svojho syna hrdý.
Ako pedagóg pôsobil Mikuláš Huba na Vysokej škole múzických umení v rokoch 1951 až 1986. Získal titul zaslúžilého (1966) i národného umelca (1973). Okrem toho, že v činohre SND odohral 49 sezón, pôsobil aj vo funkcii jej umeleckého šéfa v rokoch 1953-1959, 1961-63 a 1972-1976.
Mikuláš Huba zomrel 12. októbra 1986 v Bratislave na prahu svojich 67. narodenín.
