Quantcast
< sekcia Kultúra

Pred 110 rokmi sa narodil hudobný skladateľ Ján Cikker

Na snímke fotografia zachytáva hudobného skladateľa Jána Cikkera (vľavo) s dirigentom Ladislavom Holoubkom. *** Local Caption *** DOD európske kultúrne dedičstvo Foto: TASR – Pavel Neubauer.

Rodinnú vilu z obdobia funkcionalizmu vo Fialkovom údolí v Bratislave, kde múzeum sídli, obýval Ján Cikker od roku 1967 až do svojej smrti.

Bratislava 29. júla (TASR) – Ján Cikker patril k najvýznamnejším európskym hudobným skladateľom 20. storočia. Od roku 1951 vychovával ako profesor kompozície svojich nasledovníkov na Vysokej škole múzických umení. Jeho opera Juro Jánošík patrí k základným dielam slovenskej národnej opernej tvorby. Prelomové boli aj jeho opery Vzkriesenie a Beg Bajazid.

V rozmedzí rokov 1940 až 1982 napísal niekoľko desiatok symfonických diel, bol autorom hudby k viacerým inscenáciám činohry Slovenského národného divadla (SND) i k filmu Vlčie diery režiséra Paľa Bielika.

Od narodenia slovenského hudobného skladateľa Jána Cikkera vo štvrtok 29. júla uplynie 110 rokov.

Ján Cikker sa narodil 29. júla 1911 v Banskej Bystrici. Jeho otec, profesor na gymnáziu, pochádzal z viedenskej rodiny Zikkerovcov. Syna do matriky však zapísal už s fonetickým prepisom priezviska Cikker.

Keď mal Ján Cikker tri roky, vypukla 1. svetová vojna. Otec narukoval a v roku 1915 padol pri Haliči. Starostlivosť o domácnosť a syna ostala na pleciach matky, ktorá svoju záľubu v hudbe povýšila na povolanie. Absolvovala štátnicu a stala sa profesorkou klavírnej hry a spevu. Spoločne s Viliamom Figušom Bystrým boli prvými učiteľmi hudby Jána Cikkera, ktorý už ako osemročný vstúpil na koncertné pódiá. V rodnej Bystrici sa o ňom začalo hovoriť ako o zázračnom dieťati.

K dvanástym narodeninám dostal Ján Cikker od jedného zo strýkov náuku o harmónii a matka ho vzala do opery v Budapešti. Rovnako rád počúval vážnu hudbu, ktorú vysielal viedenský rozhlas.

Po maturite na klasickom gymnáziu v Banskej Bystrici v roku 1930 odišiel Ján Cikker študovať na Štátne konzervatórium v Prahe. Zaradili ho do organovej triedy profesora Wiedermanna, kompozíciu študoval u Jaroslava Křička. V júni 1935 úspešne skončil štúdium a stal sa na rok žiakom Vítězslava Nováka na pražskej Majstrovskej kompozičnej škole. Už počas štúdia na zneli jeho kompozície v podaní Ondříčkovho kvarteta i Českej filharmónie. Českí učitelia si ho vážili pre jeho nadanie a dávali mu najavo svoju náklonnosť.

„Křička oslovoval Cikkera zásadne ´šohajko´ a kvôli nemu cestovával počas prázdnin do Banskej Bystrice," uvádza životopis na skladateľovej stránke jan-cikker.org.

Po šiestich rokoch v Prahe mu Slovenské zemské štipendium otvorilo cestu do Viedne, k slávnemu dirigentovi Felixovi von Weingartnerovi, ktorý Jána Cikkera prijal ako mimoriadneho poslucháča. V živote mladého skladateľa nastala premena, keď ho po slovanskej Prahe obklopil svet nemeckej kultúry.

Cikker narukoval do Trenčína v napätej atmosfére pred 2. svetovou vojnou. Po návrate zo základnej vojenskej služby prejavila oňho záujem bratislavská Hudobná a dramatická akadémia. Stal sa členom jej pedagogického zboru. V lete 1941 ho odvelili na východ. Jeho vojenská jednotka sa však nezúčastnila priamo na bojoch. Vojna ho inšpirovala k napísaniu kantáty Cantus filiorum.

Hoci Ján Cikker pracoval a býval v Bratislave, jeho domovom ostala Banská Bystrica. Mal tam stále svoju matku. Tu ho zastihol august 1944 a začiatok Slovenského národného povstania, s ktorým sa spája aj Cikkerovo známe dielo - zvučka pre Slobodný slovenský vysielač v Banskej Bystrici, ktorú sám nahral na klavíri. Motív znelky použil onedlho aj v skladbe Pochod povstalcov.

Na jar 1945 sa Ján Cikker v Bratislave vrátil k pedagogickej i skladateľskej práci. Svoju kompozičnú činnosť obohatil o literárnu prácu. Veľa o hudbe písal, v rokoch 1945 – 1948 zastával post dramaturga opery v SND.

V deň svojich narodenín v roku 1950 sa oženil s Katarínou Fiedlerovou – Jureckou. V roku 1951 sa stal učiteľom kompozície na VŠMU a v roku 1964 ho vymenovali za profesora. Na škole pôsobil do roku 1977.

Hudobný skladateľ Ján Cikker zomrel 21. decembra 1989 v Bratislave.

Ján Cikker je držiteľom Herderovej ceny (1966), Ceny UNESCO za hudbu (1979) a Radu Ľudovíta Štúra I. triedy in memoriam (2011) za mimoriadne zásluhy o rozvoj umenia a kultúry, osobitne v oblasti hudobnej tvorby.

Je autorom početných symfonických diel, oratória Óda na radosť, symfonickej trilógie O živote, mnohých komorných i vokálnych diel (piesňový cyklus O mamičke, úpravy ľudových piesní). Významnou kapitolou Cikkerovej tvorby sú potom opery - napríklad Juro Jánošík (1950-1953), Beg Bajazid (1957), Vzkriesenie (1959-1961), Obliehanie Bystrice (1979-1981), Zo života hmyzu (1984-1986) a ďalšie.

V roku 2004 vzniklo Múzeum Jána Cikkera. Členov Nadácie Jána Cikkera k tomuto kroku viedla snaha zachovať skladateľovu pozostalosť a šíriť jeho tvorivý odkaz a dielo. Rodinnú vilu z obdobia funkcionalizmu vo Fialkovom údolí v Bratislave, kde múzeum sídli, obýval Ján Cikker od roku 1967 až do svojej smrti.

„Cikker bol skladateľskou osobnosťou medzinárodného významu. V jeho tvorbe dominuje séria deviatich opier. V každej z nich zobrazoval myšlienky humanizmu, túžby po slobode, vlastenectva, pričom navonok krásne myšlienky podroboval vlastnému skúmaniu, sledoval ich spoločenský dosah a z výsledkov dedukoval svoje stanoviská k politickému a spoločenskému dianiu," uviedol o skladateľovi Michal Palovčík v encyklopédii 100 slovenských skladateľov.