Bratislava 5. novembra (TASR) – Hviezdoslav je mýtom. Doklady netreba zvlášť vyhľadávať, takmer vždy, keď sa verejnosti spomenie Hviezdoslav, je to Hviezdoslav veľký, mýtický. Školské vyučovanie, masmédiá, názvy ulíc, pomníky, kultúrne podujatia – to všetko spoluvytvára hviezdoslavovský mýtus, ktorý prenikol do každodenného života slovenského človeka. Tieto vety napísal o Pavlovi Országhovi Hviezdoslavovi literárny vedec a kritik Valér Mikula v roku 1997.

Jeho kolega Stanislav Šmatlák o básnikovi uviedol: "V Hviezdoslavovom diele však upúta nielen žánrová, tematická či poetologická mnohotvárnosť jeho poézie, ale i jej nevšedné motivické a myšlienkové bohatstvo, vyplývajúce z neobyčajného rozpätia autorovho duchovného a vzdelanostného horizontu." Podľa Šmatláka treba pri tvorbe Hviezdoslava chápať aj to, že sa jeho životným údelom stala "existenčná previazanosť k úzkemu okruhu rodného kraja".

Svoju prvotinu, ktorú vydal v roku 1868 ešte pod pseudonymom (Básnické prviesenky Jozefa Zbranského), venoval svojmu vzoru Andrejovi Sládkovičovi. Na výbere básní a ich redakčných úpravách sa podieľal Viliam Pauliny-Tóth.

V ďalšom období, v roku 1871 počas štúdia v Prešove, prezentoval svoje literárne aktivity v almanachu Napred, ktorý pripravili spolu s Kolomanom Banšellom. Almanach sa však dočkal kritiky od staršej generácie – najmä od Jozefa Miloslava Hurbana a Andreja Truchlého-Sytnianskeho.

Ten redigoval v tom čase jediný slovenský literárny časopis Orol. A Hviezdoslav v ňom mohol publikovať až od roku 1878, po odchode Sytnianskeho z redakcie. Zodpovedným redaktorom sa stal Mikuláš Ferienčík a Hviezdoslav tam začal pravidelne uverejňovať svoju poéziu – prvým príspevkom bol cyklus Jesenné zvuky. On sám však bol k svojej ranej tvorbe kritický. "Ovšem, dobre bolo, že oné zväčša nezralé pokusy zanikli v rukopisoch," vyjadril sa básnik, ktorý často opisoval vlastnú tvorbu s neistotou a skromnosťou.

Prvý vážnejší kritický ohlas na básnikovu tvorbu potom pochádza od Svetozára Hurbana-Vajanského, ktorý väčšinou pozitívne hodnotil Hviezdoslavovu poéziu, no poukázal aj na niektoré jej umelecké nedostatky. Kritike podrobil napríklad v roku 1890 epickú skladbu Ežo Vlkolinský a menovite pasáž, v ktorej na veľkom rozsahu (predstavuje takmer polovicu diela) Hviezdoslav opisuje svadbu.

Ján Smetanay na sklonku 19. storočia napísal o tomto Hviezdoslavovom diele: "Reč Hviezdoslavova je farebná, obratná, mrštná; inokedy pádna, mohutná – plná pružnosti a spôsobnosti priliehať k pohybom a precítenej nálade ducha. Ale básnik, ktorý si nárokuje, aby bol čítaný, požívaný a oceňovaný čo najširšími kruhmi čitateľov, mal by sa vystríhať tých mnohých provincializmov v slovách."

Štefan Krčméry považoval za vrchol Hviezdoslavovej tvorby "20 námestovských rokov", pričom s odchodom z Námestova (1899) básnik podľa neho "pomaly, ale badateľne zostupoval".

'"Jeho poézia je neprestajným vysokým napätím medzi nebom a zemou (reálne a neprikrášlene ponímanou, zaprášenou, špinavou, zgniavenou a biednou zemou), medzi Bohom a človekom, medzi ideálnym Dobrom a ideálnou Spravodlivosťou a medzi zdrvujúcou a deptajúcou, ak chcete zahanbujúcou, realitou. Nekráčame-li denne podsvetím?' pýta sa on, básnik, ktorého sme si zvykli hľadať kdesi v nadsvetí a medzi kvetinami," napísal o Hviezdoslavovi spisovateľ Laco Novomeský.