< sekcia Kultúra

J. Rezník st. objasňuje vzťah Štúra a Adely Ostrolúckej

Na snímke odhalená busta Ľudovíta Štúra Foto: TASR/Erika Ďurčová

Bezprecedentné je aj autorovo vysvetlenie, prečo Ľudovít Štúr chodil tajne do Ivanky pri Dunaji.

Bratislava 15. decembra (TASR) - V dvojčísle 7-8 literárneho mesačníka Slovenské pohľady z roku 2005 je publikovaná pomerne rozsiahla životopisná esej Jaroslava Rezníka staršieho Ľudovít Štúr (1815 - 1856), s podtitulom Životopisná vizitka. V roku 2005 sme si pripomínali 190., teda tiež okrúhle výročie narodenie Ľudovíta Štúra, a tak bolo celkom prirodzené, že redakcia tohto najstaršieho literárneho časopisu v Európe, ktorý sa zrodil práve medzi štúrovcami, mala o túto tému eminentný záujem. Na záver redakčného perexu esej uviedla takto: „Nie každý národ bol požehnaný takým mravným géniom, ako bol Ľudovít Štúr. Niekedy sa nemôžeme ubrániť pocitu, akoby dodnes stál vysoko nad nami, že nie sme schopní uvidieť mu do tváre. A práve preto rok 2005 a začiatok roku 2006 by sa mali stať Rokom Ľudovíta Štúra (...) V Slovenských pohľadoch tak na úvod robíme publikovaním prehľadnej životopisnej eseje Jaroslava Rezníka o Ľudovítovi Štúrovi. Aj keď ide z hľadiska biografistiky o veci viac-menej známe, niektoré autorove závery sú inovačné a provokujú k zamysleniu.“

Esej má dve časti: Životopisnú vizitku a Vizitku tvorby. Každá z nich je medzititulkami rozdelená na 18 tematických kapitoliek (12 + 6). V prvej časti Životopisnej vizitky, nazvanej Druhorodený z piatich, sa dozvedáme menej známu skutočnosť, že „Ľudovít Štúr mal štyroch bratov a jednu sestru. Štvrté dieťa v poradí, brat Ján, zomrel v útlom veku. Potom sa narodila sestra Karolína a po nej ešte jeden syn, ktorému rodičia dali rovnaké meno ako nebohému staršiemu synovi - Ján“. My dodajme, že v tých časoch vysokej detskej úmrtnosti to bol pomerne častý jav, s ktorým sa dnes stretávame veľmi výnimočne.

V podkapitole, nazvanej Na čele európskeho politického myslenia, ktorá (aj citátmi) pripomína Štúrove parlamentné vystúpenia na Uhorskom sneme, autor takto hodnotí Štúrovu osobnosť: „Týmito vystúpeniami, plnými humanizmu a demokratizmu, sa Ľudovít Štúr zaradil vo svojej dobe medzi najpokrokovejších európskych mysliteľov. Čo viac, s pribúdajúcim časom sa čoraz zreteľnejšie ukazuje, že v uvedenej perióde bol na čele európskeho politického myslenia. Tu, v osobnosti a skutkoch Ľudovíta Štúra sú začiatky a korene slovenského demokratizmu a je večná škoda, že súčasné slovenské politické garnitúry sa ho nedovolávajú a nechávajú sa o demokracii poúčať od politikov, ktorých národy v tom čase ešte veselo kolonizárčili a otrokárčili.“

Bezprecedentné je aj autorovo vysvetlenie, prečo Ľudovít Štúr „chodil tajne do Ivanky pri Dunaji“. Historici a Štúrovi biografisti to zatiaľ nevysvetlili, a tak vlastne vytvárajú priestor pre špekulácie bulvárnych autorov o Štúrovej sexuálnej orientácii, čo sa prejavilo aj v tohtoročnom televíznom filme True Štúr.

Provokujúci k zamysleniu je aj autorov názor na vzájomný vzťah Ľudovíta Štúra a Adely Ostrolúckej a príčinu jej smrti. Píše: „Adela Ostrolúcka podstatne zasiahla do Štúrovho života. A milovala ho až za smrť. Traduje sa totiž, že Adela zomrela na týfus. Je to kamufláž. K lôžku chorého na týfus nechodia ani najbližší príbuzní, toľko vedela už aj vtedajšia medicína. Adela Ostrolúcka zomrela na - túžbu. Znie to neuveriteľne, ale je to tak. Fyziologicky zomrela na nervovú horúčku. Ale z čoho povstala „nervová horúčka“, ktorá zasiahla až mozog? Z túžby. Z túžby a žiadze. Z túžby po milovanom mužovi a zo žiadze tela. Zo žiadze, ktorá je k tridsaťročnej žene nemilosrdne krutá. Lenže - vysvetľujte to dnešnej mladej generácii, žijúcej v dobe, čo aj vrcholný prejav najkrajšieho ľudského citu hodila na špinavý pult trhu a premenila ho na akt chvíľkového pôžitku.“