Bratislava 15. marca (TASR) – Trnavský rodák Karol Čálik (*15. marca 1945) je od dnešného dňa sedemdesiatnik. Narodeniny oslávi jubilant aj v kruhu hereckých kolegov bratislavského Divadla Nová scéna. Na doskách tohto divadla účinkoval už ako študent herectva Vysokej školy múzických umení v operete Modrá ruža a muzikáli Hello Dolly.

Členom Novej scény je od októbra 1968. Jeho svojrázny prejav vychádzajúci zo situačnej komiky, vycibrený mimikou a zmyslom pre vtip našiel uplatnenie v mnohých inscenáciách - od komédií, tragikomédií, operiet až po muzikály. Filmový debut absolvoval v roku 1963 v snímke Námestie svätej Alžbety. Účinkoval v šiestich desiatkach filmov, medzi nimi Pacho, hybský zbojník; Noční jazdci, Falošný princ, Galoše šťastia či Hana a jej bratia, rovnako aj v televíznej a rozhlasovej tvorbe, vrátane zábavných programov. Pôsobil ako pedagóg herectva na Konzervatóriu v Bratislave. V súčasnosti je umeleckým šéfom divadla, účinkuje v predstaveniach Charleyho teta, Mata Hari, Obchod na korze, komédii Sluha dvoch šéfov.

Svoje sedemdesiatiny oslávi dnes podvečer aj na javisku svojho milovaného Divadla Nová scéna, ktorému je verný polstoročie. V zhone posledných dní si jubilant našiel čas aj na rozhovor pre TASR.


-Kedy sa mladý chlapec zo Slovenského Ríma rozhodol, že bude hercom?-

Skôr, ako som videl divadelné predstavenie, videl som predstavenie cirkusové. To ma očarilo. Hlavne sa mi vždy páčili klauni, pretože zabávali publikum, tak mojou prvou tajnou túžbou bolo stať sa klaunom. Keď som videl prvé predstavenie, to bolo bábkové – bola to česká skupina Kopeckého - tak to ma oslovilo. A keď som videl živých hercov na javisku, tak už to bolo možno osudové stretnutie. A sprevádzalo ma po celý chlapčenský vek. Dominovalo toto rozhodnutie stať sa hercom.



-Z Trnavy do Bratislavy nie je ďaleko, podarilo sa vám na prvýkrát dostať na Vysokú školu múzických umení?-

Áno, mal som to šťastie, že ma prijali na prvýkrát. Bolo to vo februári. Hneď v ten deň, ako sme postupovali z kola do kola, nám aj oznámili, že sme prijatí. Nie ako dnes, keď čakáte na poštu, kedy príde oznámenie, a človek je tri dni nervózny, čo bude v obálke. My sme to vedeli hneď v ten večer.


-Malo to svoju výhodu, či nie?-

Od toho momentu ma pedagógovia na škole brali s tým, že - to bude komediant, toho už nebudeme ani skúšať, však je už prijatý. To mi uľahčilo koniec štúdia v maturitnom ročníku.


-Ako reagovali rodičia, súhlasili s tým, že syn bude „komediant“? V tej dobe sa dával dôraz hlavne na remeslo.-

Našťastie som mal „požehnanie“ v rodine. Rodičia boli hudobne nadaní a vzdelaní, z maminej strany sa veľa ochotníčilo, čiže nebolo to pre nich až také prekvapujúce. Hlavne, keď som sa už na základnej aj strednej škole stretol s divadelným predstavením ako herec amatér. Tak to v rodine aj brali, že „z neho bude herec“. Ale susedky a susedia si dovolili mamu podpichovať, že - budete mať v rodine komedianta. Ale doma to nevadilo.


-Takže ste porušili profesijnú rodinnú tradíciu?-

V našej rodine boli krajčíri, bolo to dedičné remeslo, starý otec, strýkovia aj môj otec.


-Aké to bolo po príchode na VŠMU?-

Boli tam dve katedry, divadelná a hudobná. Pri prijímacích pohovoroch, keď som bol už v treťom kole, bol v komisii národný umelec, doktor Janko Blaho. Ten sa ma záhorácky opýtal – synečku, a už si nám spíval? Hovorím, ešte nie. Tak nám neco zaspívaj. Zaspieval som a on vtedy reagoval – a nechtel by si íst na spev? Do toho vstúpil profesor Karol L. Zachar, ktorý otváral ročník. Ten povedal – Janíčko, on sa hlási na herectvo. Vtedy som dostal taký pocit, že asi mám vyhraté, že je o mňa záujem, že to asi dobre dopadne.


-Takže ostalo pri činohre?-

Janko Blaho chcel, aby som popri herectve študoval aj spev. Ale to nešlo presadiť. Mali sme aj spev, ale bol to predmet, ktorý sme mali raz do týždňa po pol hodine. Hlavný dôraz bol na hereckú tvorbu a všetko čo s tým súvisí.


-Ešte ako študent VŠMU ste už hosťovali na Novej scéne.-

Áno, bol som oslovený, aby som sa prišiel predviesť. Dopočuli sa, že na škole je chalan, ktorý vie aj spievať. Janko Blaho išiel so mnou na konkurz, on sám ma sprevádzal na klavíri, stal sa vlastne takým mojím tútorom. K nemu som chodil súkromne a bezplatne na hodiny spevu a hodina vždy začínala kalíškom skalickej slivovičky. Konkurz dopadol dobre, povedali áno, tak som ako poslucháč školy hosťoval v Dusíkovej Modrej ruži, kde som alternoval s Ivanom Krajíčkom a vzápätí nato ako poslucháč v poslednom ročníku aj v Hermanovej Hello Dolly ako Barnabáš Tucker, kde sme už s Ivanom Krajíčkom robili dvojicu.


-Vaše „študentské“ hosťovanie na Novej scéne sa potom premenilo na stále angažmán. Tomuto divadlu ste verný do dnešných dní.

Áno, a ak rátam školské roky, tak to bude tento rok päťdesiatka. Zamestnancom Novej scény som od 1. októbra 1968, keď som sa vrátil z vojenčiny.


-Spomínate na vojenčinu v dobrom?-

V dobrom, boli sme vo VUS-e (Vojenský umelecký súbor), Dančiak, Labuda, Mikulík a ďalšia partia. Bola to veľmi dobrá vojna. Robili sme svoje remeslo v rámci programu a vystúpení hlavne pre armádu, ale hrali sme aj pre civilných obyvateľov. Na toto mám najkrajšie spomienky. Je načo spomínať v rámci vojenčiny. Len v tom dobrom.


-Na Novej scéne ste účinkovali hlavne v spevohre. Však s ňou ste precestovali aj kus sveta.-

V tom čase bola Nová scéna dvojsúborovým divadlom, bola tu činohra a spevohra. Ja som účinkoval v činohre aj v spevohre. Keď sa to potom začalo kryštalizovať, väčší môj zástoj bol práve v spevohernom súbore. Tu som zažil tú prvú éru amerických muzikálov, Hello Dolly, West Side Story, Fidlikant na streche, Grék Zorba a popri tom aj klasické operety. Žiaľ, v 70. rokoch, keď nastala normalizácia v Československu, tak nám americké muzikály zakázali. Hrali sme väčšinou sovietske hudobné komédie, s ktorých nám niekedy diváci cez prestávku odchádzali. Na druhej strane sa hrali klasické špičkové operety Gejzu Dusíka, Emmericha Kálmána či Franza Lehára.


-Na chválu skladateľa Gejzu Dusíka patrí to, že jeho operety mali úspech aj pri „konkurencii“ zahraničných skladateľov. Však piesne z Dusíkových operiet boli aj prvé slovenské tanečné hity.-

V operetách Gejzu Dusíka som v začiatkoch hral mladé postavy, potom postavy staršie, poslednou bol Hrnčiarsky bál. Podobne aj v Hello Dolly, kde som akýmsi vekovým oblúkom prešiel postupne od mladých k starším postavám. Vystriedali sa pri mne aj viaceré Dolly Leviové, prvou bola Gizka Veclová, potom Jarka Hittneorvá-Frličková, Helenka Vondráčková, a keď odišla, po nej to bola Kateřina Brožová.


-Nie je vám ľúto za operetou?-

Nielen mne, ale hlavne divákom je ľúto. Ešte žije tá generácia, ktorá milovala klasickú operetu. Mladšia generácia sa k nej už nedostala, pretože už 16 rokov neexistuje spevoherný súbor. Ale sú aj mladí ľudia, ktorí si dodnes pospevujú melódie, ktoré dominovali nad príbehom a textom, lebo tá muzika bola veľmi kvalitná.


-Odídeme na chvíľu z divadla, presťahujeme sa na Kolibu do filmových ateliérov. Vy ste zažili úspechy slovenských filmov. Nad nimi vyčnieva jeden – Pacho, hybský zbojník z roku 1975. Hrali ste postavu zbojníka Jana. Ako to vlastne bolo s tými hrmenými, tristo je málo?-

No, keď sa niekde objavím, tak tie pokriky – stoj, tristo hrmených, stoj, tisíc hrmených - ma sprevádzajú po celom Slovensku. Takže ten film u diváka naozaj zarezonoval, dá sa povedať, že je to už kultový slovenský film. Dodnes pokrýva televízne obrazovky počas sviatkov, či už vianočných, na Silvestra, alebo veľkonočných. Tento film ma sprevádza po celý život.



-Ale Pacho nebol jediným. Vediete si evidenciu, v koľkých filmoch ste účinkovali?-

Je ich 60. Povedal som si, že musím raz urobiť bilanciu za pomoci televíznych a filmových archívov. Všetko je dnes už v počítačoch, takže by to nemuselo byť až tak ťažké.


-Režisérom filmu Pacho, hybský zbojník bol Martin Ťapák. Z tohto filmu ide na diváka skvelá atmosféra a nálada. Bola taká dobrá nálada aj pri samotnom nakrúcaní, ako ju vnímame z filmového plátna?-

Pri tomto filme bolo to šťastie, že režisér Ťapák dal dohromady skupinu hercov, ktorí predtým ani veľa spolu nerobili, ale boli si veľmi blízki naturelom. Ako sa hovorí, boli sme na jednej vlnovej dĺžke. Tá atmosféra nakrúcania, ktorá vychádzala aj z predlohy, zo scenára, dávala veľké šance, aby vznikli aj situácie mimo scenára, pretože bola dobrá nálada. Keď sme sa večer rozišli, tak sme sa tešili nato, že sa ráno opäť stretneme. Toto sa odrazilo aj vo výsledku, pohodu a dobrú náladu je vidieť aj na plátne a tá sa prenášala aj na diváka.




-Ak by ste mali pozvať diváka na niektorý z vašich ďalších filmov, ktorý by to bol?-

Nezabudnuteľná spoločnosť a partia bola aj pri nakrúcaní filmu Noční jazdci (1981), ktorý režíroval Martin Holý. Bola tam veľká skupina českých a slovenských hercov. V Tatrách sme trávili veľa času. Neprialo nám počasie, takže sme dlho boli spolu bez toho, aby sme nakrúcali. A keď sa končili hercom divadelné prázdniny, tak sa produkcia zľakla, že už nás nedá dohromady, keď začne divadelná sezóna. Tak sme potom nakrúcali za každého počasia, museli sme to jednoducho dorobiť. A tam bola tak isto skvelá partia, skvelý režisér a celý štáb okolo toho. Vždy je dôležité, keď sa dajú dohromady ľudia, ktorí majú blízko k sebe a dokážu tvorilo spolupracovať.


-Vaše herecké skúsenosti z divadla a filmu ste odovzdávali študentom na konzervatóriu. Ako ste sa cítili v úlohe pedagóga?-

Vychádzal som z toho, čo som sa naučil ja, ako s nami pracovali pedagógovia, keď som ja študoval. Svoje skúsenosti som prenášal na najmladšiu generáciu, s ktorou som spolupracoval. Dnes popri mne v divadle hrá osem mojich žiakov, takže zrejme tá moja pedagogická práca nebola márna.


-Keď skončila na Novej scéne éra spevoherného súboru, ostala iba činohra. Trvalo pár rokov, kým sa na javisko vrátil muzikál. Ste hercom a spevákom, ku ktorému žánru ste mali bližšie?-

Tým, že celý život som v hudobno-zábavnom žánri, je mi tento bližší. Ale veľmi rád zabrúsim do činohry. Keď ma pozvú do divadla Aréna, Arteatra či do divadla v Nitre, ak mám voľný termín, rád ponuku prijmem. Som vyštudovaný činoherec a trocha mi to aj chýba. Keď ostala Nová scéna ako jedno súborové divadlo, v tom počiatku sme sa hľadali, čo a ako ďalej, kým sme opäť došli k tomu, že dominantou mal byť spevoherný žáner. Divák si za tých 60 rokov zvykol, že na Novej scéne je aj tento žáner a vlastne bol dominantný po celý čas.


-Dnes ste umeleckým šéfom divadla. Kam smeruje Nová scéna?-

Snažíme sa mať kvalitný súbor, nájsť pre súbor kvalitné tituly, lebo iba na kvalitných tituloch sa dá rásť. Keď sme my boli mladí herci, bola Koliba, slovenská filmová tvorba, televízna tvorba. Len v televízii bolo šesť redakcií, ktorých sa týkala herecká práca. Moja generácia mala možnosť vyrastať na kvalitných predlohách, kvalitných dielach, či už to boli adaptácie slávnych románov svetových autorov, alebo klasické tituly Shakespeara, Moliéra, Čechova, Gogoľa. A to dnešnej mladej generácii chýba. Toto je na škodu mladej hereckej generácie a hlavne divákov.


-Má Nová scéna v súčasnosti dosť peňazí na kvalitnú tvorbu?-

Nie. Preto sa nám stáva, že z finančných dôvodov musíme preložiť premiéru na neskorší čas. Nie vždy možno vytvoriť iba tzv. nízkonákladové inscenácie.


-Ako sa pozeráte na ďalšie dni vo vašej umeleckej činnosti?-

Jéj, mňa teší to, že sa ráno zobudím, sám sa postavím, sám trafím do divadla a večer domov. Beriem život tak, ako je a ďakujem za každý deň, za každú divadelnú sezónu, ktorú môžem absolvovať, že mi Pán Boh dal zdravie, že môžem chodiť aj myslieť, že fungujem tak, aby som mohol ísť na javisko pred divákov.




-Na ktorú najbližšiu premiéru divákov do divadla pozvete?-

V závere marca máme premiéru činohernej inscenácie Equus. Pozývam vás.


-Na doskách, ktoré znamenajú svet, oslávite aj životné jubileum.-

Sedemdesiatka. Všetci dookola mi to pripomínajú. Verím, že nie zo zlomyseľnosti, lebo to hovoria s úsmevom a potešením. Ja ten vek už beriem ako bonus od Pána Boha. Ako mladý som mal úzkosť z toho, či sa dožijem päťdesiatky. Neskôr, či sa dožijem milénia – či prežijem rok 2000. Stalo sa. A to ma akosi upokojilo. Radosť mám z detí, z vnúčat, teší ma, že môžem naplno žiť a hlavne pracovať. Iste mi k tomu dopomohlo i to, že som veľmi skoro pochopil, že práca herca nie je zamestnanie ani povolanie, ale poslanie. Preto som pri tomto remesle tak dlho vydržal. Stále ma to baví – baviť ľudí!



Práve dnes, 15. marca sa Karol Čálik dožíva sedemdesiatky. Oslávi ju aj priamo na javisku pri inscenácii Sluha dvoch šéfov, v ktorej účinkuje. V zástupe gratulantov nebude chýbať ani generálny riaditeľ Divadla Nová scéna Juraj Ďurdiak. Netradične budú posledné slová s jubilujúcim Karolom Čálikom patriť generálnemu riaditeľovi.

Karol Čálik celý svoj profesionálny život venoval Novej scéne, ktorá bola doslova jeho umeleckým domovom, popri tom sa stíhal naplno venovať aj filmu, televízii, rozhlasu a pedagogickej práci. Verím, že všetko, čo divadlu venoval, sa mu v hojnej miere vrátilo v potlesku divákov a priateľstve kolegov. Človek, ktorý riadi divadlo, potrebuje pochopenie a oporu. U Karola Čálika ako spolupracovníka, no najmä človeka, som našiel hlboké ľudské porozumenie.