Bratislava 10. marca (TASR) – Vyše tristoročnú históriu a súčasnosť jedného z najvýznamnejších kláštorov aj život mníchov v Tibete dokumentuje kniha Labrang s podtitulom svet tibetského kláštora.

Vyšla v bratislavskom vydavateľstve Slovart a je dielom dvoch slovenských cestovateľov: fotografa Pavla Breiera a tibetológa Martina Slobodníka. Obaja tam boli za ostatné dve desaťročia viackrát a podávajú osobné svedectvo o historických a spoločenských súvislostiach, kultúre, tradíciách a premenách života v Tibete, na tejto turistami málo navštevovanej streche sveta.

Kláštor nie je jeden objekt, ale celé mestečko

Podľa Slobodníka kláštor Labrang bol pre Tibeťanov v minulosti stredobodom života a je ním doteraz. Chodievali tam na púť, ich synovia si volili mníšsky kláštorný život. Labrang od ich vyberal dane a vymenúval náčelníkov jednotlivých kmeňov, významní lamovia tam riešili súdne spory. Pred dvoma storočiami vznikol v okolí kláštora trh, na ktorý prichádzajú obchodné karavány zo širokého okolia.

Fotografie prezrádzajú, že kláštor nie je jeden pozoruhodný architektonický objekt, ale tvorí ho množstvo rôznych budov, je to celé mestečko. Jeho postavenie v roku 1709 nebolo náhodné. Prvú komunitu tvorilo 300 mníchov a v jeho okolí boli aj roľníci a pastieri dobytka, tzv. nomádi. Rozširovaním kláštora bolo v ňom šesť fakúlt na štúdium budhistických tradícií, na sútry, tantrické texty či tibetskú medicínu. V čase jeho najväčšej slávy žilo v kláštore takmer 4000 mníchov.

Náboženské aj politické dejiny Tibetu

Čitateľ sa dozvie, aké podmienky musia spĺňať sedemročné deti pri vstupe do kláštora, kedy môžu byť z neho vylúčené, čo a ako študujú, aké sú ich "divadelné" skúšky, čomu sa venujú vo voľnom čase i v dospelosti. Tiež kto je džamjang žäpa – drahocenný vševedúci alebo z čoho v roku 1578 vznikol titul dalajláma i aký je proces výberu tohto najvyššieho svetského a duchovného predstaviteľa Tibetu. Terajší Tändzin Gjamccho je jeho 14. pokračovateľom a dlhoročne žije v exile.

Labrang predstavuje nielen náboženské, ale aj politické dejiny Tibetu. Ako materský kláštor menoval opátov do menších kláštorov. Slobodník hodnotí aj historické vzťahy so štátnou mocou. Snahy komunistickej Číny ovládnuť a zničiť mníšske pôsobenie v Tibete, ktoré sa začalo vstupom čínskej armády v októbri 1950. Znamenalo to prenasledovanie, zatváranie a mučenie veriacich, búranie ich objektov, ničenie sôch a iných umeleckých diel. Bola to tzv. kultúrna revolúcia s konfiškáciou kláštorných majetkov.

Labrang je najväčší funkčný tibetský kláštor

Odpor Tibeťanov vyvrcholil niekoľkotýždňovým povstaním v lete 1958, avšak táto revolúcia sa skončila až smrťou čínskeho vodcu Mao Ce-tunga v septembri 1976. Potom došlo k prepusteniu mníchov z väzenia a pracovných táborov, kde mnohí prišli o život. Začali s obnovou kláštorov a Labrang znovu otvorili v roku 1980. No ani potom nemali mnísi pokoj a aj v 21. storočí uskutočnili protivládne protesty. Napríklad v roku 2008 mnísi pred novinármi kritizovali svoje zatýkanie, prevolávali heslá za nezávislosť Tibetu a návrat dalajlámu.

"Celá oblasť bola niekoľko mesiacov uzavretá pre zahraničných a čínskych turistov, a keď som mal v decembri 2008 možnosť stráviť niekoľko dní v kláštore, atmosféra bola ponurá. V meste Sia-che pribudli vojenské posádky a kamery monitorujúce pohyb na hlavnej ulici. Viacerých známych mníchov sa mi nepodarilo nájsť a všetci sa sťažovali na ďalšie kolo politických kampaní, ktoré po protestoch spustili čínske úrady," spomína Slobodník. Zároveň dodáva, že niekoľko desiatok Tibeťanov na svoju beznádejnú situáciu poukázalo upálením sa.

Podľa Breiera je Labrang v súčasnosti najväčší funkčný tibetský kláštor, v ktorom je okolo 2000 mníchov. "Kláštor funguje tradičným spôsobom, ale cítiť, že Číňania obsadili Tibet. Viditeľný je aj vplyv globalizácie a mnísi majú mobilné telefóny i počítače," povedal pre TASR Breier.