< sekcia Kultúra

Kniha Nedopovedané príbehy opisuje holokaust, ale aj túžbu po živote

Kniha Nedopovedané príbehy mapuje osudy židovských rodín z Pezinka. Foto: Archív Mestského múzea v Pezinku

Autorky preštudovali množstvo archívnych materiálov, aj online databáz, ktoré sú dostupné – medzi nimi napríklad aj dokumenty múzea Yad Vashem.

Pezinok 22. marca (TASR) - Ani v rokoch 1938 a 1939, keď na Slovensku výrazne narástli antisemitské nálady, nedokázala si väčšina príslušníkov židovskej komunity predstaviť, aké hrôzy im prinesie holokaust. Aj preto si iba malá časť z nich zachránila život včasným útekom z krajiny. Pre TASR to uviedla historička Helena Markusková z Mestského múzea v Pezinku. Spoločne s riaditeľkou múzea Petrou Pospechovou sú autorkami publikácie Nedopovedané príbehy, ktorá mapuje osudy 110 židovských rodín obývajúcich Pezinok od polovice 19. storočia.

Práca na knihe trvala takmer tri roky. Publikácia pritom nadväzuje na výstavu s názvom Tí, ktorí zmizli s podtitulom Príbeh pezinskej židovskej komunity 1938-1945, ktorú mali možnosť návštevníci vidieť v Mestskom múzeu v Pezinku od novembra 2016.

„Množstvo materiálu, ktorý sme vtedy získali, nás nabádalo k tomu, aby sme ho využili nielen pre potreby výstavy, ale aj na napísanie knihy. Navyše sme túto časť histórie chceli podať v podobe príbehov – jednotlivcov, aj skupín a rodín.,“ povedala pre TASR riaditeľka Mestského múzea v Pezinku Petra Pospechová.

Šimon Pressburger s dvoma dcérkami Noemi a Ruthy - obe deti z vlaku putovali rovno do plynových komôr.
Foto: Archív Mestského múzea v Pezinku


Autorky preštudovali množstvo archívnych materiálov, aj online databáz, ktoré sú dostupné – medzi nimi napríklad aj dokumenty múzea Yad Vashem. Cenným zdrojom informácií však bola aj korešpondencia rodín z Pezinka.

Viac prezradili listy



„Keďže archívne pramene nie sú vždy ucelené, listová komunikácia nám veľmi pomohla dať rodinné vzťahy do správneho kontextu. Zaujal nás však aj ľudský rozmer. Vďaka listom sme nahliadli do toho, čím ich pisatelia vtedy žili, ako napríklad pociťovali odlúčenie od rodín,“ povedala historička Helena Markusková.

Veľkú časť totiž tvorí korešpondencia medzi členmi rodín, ktorým sa podarilo ujsť do Palestíny či do iných kútov sveta, a ich príbuznými, ktorí ostali na Slovensku. Často sa stávalo, že odišli mladí ľudia so zámerom vybudovať si v novej vlasti zázemie a potom zavolať rodičov, starých rodičov či ostatných členov rodiny, aby prišli za nimi.

„Je veľmi smutné, keď už z dnešného pohľadu vieme, že sa im to väčšinou nepodarilo. Ako príklad môžem spomenúť príbeh vdovy, ktorej dcéra s manželom a deťmi odišli do Palestíny. Mala cestovať za nimi, no postupne dospela k názoru, že je na to stará. Doslova im napísala – starý strom sa nepresádza, lebo sa neujme... Nakoniec túto pani deportovali do koncentračného tábora a vojnu neprežila. Ak by sa bola odhodlala v tom roku 1939 odísť za svojimi deťmi, mohla sa zachrániť,“ opísala jeden z príbehov Helena Markusková. Často ľuďom v úteku pred nebezpečenstvom bránili väzby na prostredie, na ktoré boli zvyknutí a ktoré nechceli opustiť.

Túžba začať nový život



Pozoruhodný je podľa spoluautorky knihy aj prípad pezinského zubára Šimona Pressburgera, ktorého aj s rodinou odviezli na jeseň roku 1944 do tábora Auschwitz. Jeho manželka, aj obe dcéry vo veku 8 a 12 rokov putovali ihneď z vlaku do plynových komôr. On prežil, no so stratou najbližších sa nedokázal vyrovnať.
„Oni neboli choré, nemali pohreb, nemajú ani hrob. Zrazu prišiel deň, hodina a oni neboli. Vieš, niekedy túžim zaspať a už sa nezobudiť,“ napísal neskôr v liste svojej švagrinej.

Šimon Pressburger s manželkou Ellou.
Foto: Archív Mestského múzea v Pezinku


Po vojne bol istý čas v Pezinku, v roku 1949 odišiel do Palestíny. Tu sa zoznámil s Nemkou, ktorá takisto utiekla pred nacistami. Vzniklo medzi nimi puto, vďaka ktorému spoločne prežili takmer 50 šťastných rokov, dokonca si adoptoval jej dcérku. Práve ona poskytla autorkám knihy cenné informácie o osude svojho nevlastného otca, osobne tiež navštívila Pezinok. Šimon Pressburger podľa jej svedectva nikdy nehovoril o svojej prvej rodine. Bol veselý a spoločenský a iba jeho najbližší tušili, že má za sebou obrovskú tragédiu. Napríklad aj preto, že ho sužovali nočné mory.

„Zdá sa, akoby sa niektoré príbehy skončili šťastne koncom vojny. Pritom pre ľudí, ktorí sa ho dočkali, bolo mimoriadne ťažké vyrovnať sa s traumou, s bolesťou, ktorú prežili, so stratou najbližších. Mnohí si však napriek tomu dokázali vytvoriť nový život, nový domov, novú rodinu a začať odznova,“ doplnila Helena Markusková.

Napríklad v Shoah foundation robili rozhovory s preživšími a z nich je zrejmé, že často mladí a dospievajúci ľudia museli prežiť hrozné veci, ktoré si dnes vôbec nedokážeme predstaviť. No napriek tomu na týchto ľuďoch aj vo vyššom veku vidieť zvláštny pokoj, dokonca aj radosť zo života.
Knihu Nedopovedané príbehy si v pezinskom Mestskom múzeu možno zakúpiť, podobne aj v Mestskom informačnom centre a v pezinskom Artfóre.