< sekcia Kultúra

Legendárnymi samopalmi sa stali sovietsky Špagin i nemecká MP 40

Na archívnej snímke hore sovietska vojenská puška Mosin vz. 27, uprostred vľavo nemecká prilba, vpravo sovietska prilba a dole sovietsky samopal PPŠ vz. 41 (Špagin). Foto: TASR - Milan Kapusta

Z filmov si pamätáme, že zo špaginov strieľali ruskí vojaci alebo ho vidieť aj v snímkach o slovenských partizánoch, konštatoval historik.

Bratislava 9. mája (TASR) – Fanúšikovia vojnových filmov z obdobia druhej svetovej vojny dokážu bojujúce strany rozoznať nielen podľa typických uniforiem vojakov Červenej armády či ozbrojených síl nacistického Nemecka. Jasnú orientáciu im ponúkajú aj vzhľad a konštrukcia automatických zbraní. Legendárnymi sa stali samopal prezývaný Špagin (PPŠ-41) a Maschinenpistole 40 (MP 40).

"Samopal bol považovaný za obrannú zbraň, na nemeckej strane ňou vyzbrojovali delostrelcov, vodičov, zázemie alebo veliteľov jednotiek. Podobne to bolo zo začiatku vojny aj na sovietskej strane, ale výroba PPŠ-41 bola jednoduchá a lacná, takže neskôr armáda týmto automatom dokázala masívne vyzbrojovať celé jednotky," vysvetli Peter Holík z Vojenského historického ústavu (VHÚ), z múzejného oddelenia Svidník, ktoré má tieto zbrane vo svojich zbierkach.

Holík pripomenul, že sú ľahko rozpoznateľné už z diaľky. Sovietsky model bol masívny a väčšina ľudí ho pozná z filmov s typickým okrúhlym bubnovým zásobníkom. Nemecký bol štíhly s dlhým rovným zásobníkom.

"Z filmov si pamätáme, že zo špaginov strieľali ruskí vojaci alebo ho vidieť aj v snímkach o slovenských partizánoch. Používal ho aj hlavný hrdina legendárneho filmu Kapitán Dabač," konštatoval historik.

Na snímke ruský samopal z II. svetovej vojny PPŠ-41 prezývaný Špagin. Samopal pochádza zo zbierok Vojenského historického múzea vo Svidníku, organizačnej súčasti Vojenského historického ústavu (VHÚ). Svidník 9. mája 2020
Foto: TASR - Milan Kapusta


Ruský samopal PPŠ-41 navrhol konštruktér Georgij S. Špagin a od roku 1940 do roku 1947 sa ich vyrobilo viac ako päť miliónov kusov. Automat s nabitým bubnovým zásobníkom, ktorý mal kapacitu 71 nábojov, vážil asi 5,5 kilogramu. Okrem toho však mohol mať aj segmentový zásobník s 35 nábojmi.

Nemecká armáda používala ľahší automat MP 40 s dlhým zásobníkom na 32 nábojov, ktorý vážil 4,7 kilogramu. V roku 1938 ho navrhol Nemec Heinrich Vollmer a do konca roka 1945 ich vyrobili asi milión kusov. Používali ho primárne jednotky SS a výsadkári.

"Nemecký samopal bol síce ľahší, ale z hľadiska taktiky mal nevýhodu oproti ruskému automatu. Dlhý zásobník prekážal pri streľbe v ľahu a vojak musel odkryť väčšiu časť svojho tela," spresnil Holík.

Ruský samopal mal síce viac nábojov a lepšiu konštrukciu, ale často sa stávalo, že sa zasekol náboj v bubnovom zásobníku a vojak to nevedel na mieste a rýchlo vyriešiť. "Tu je aj odpoveď na to, prečo sa napríklad na bojiskách po vojne našlo mnoho zásobníkov plných nábojov. Ak nevedel vojak zásobník opraviť, jednoducho ho celý zahodil," uzavrel historik.





Text vznikol v spolupráci s Vojenským historickým ústavom.