< sekcia Kultúra

Štúr do hláskoslovného systému nechcel pojať hlásku ľ, ani hlásku ä

Ilustračné foto. Na snímke návštevníci festivalu Štúr-žúr pri príležitosti Roku Ľudovíta Štúra 21. mája 2015 v Bratislave. Foto: TASR - Martin Baumann

Bratislavčania, a to aj tí, ktorí profesionálne narábajú s jazykom, "ľ" vo väčšine odmietajú používať, lebo v podvedomí majú zafixované, že prezrádza ich vidiecky a plebejský pôvod.

Bratislava 28. augusta (TASR) - V zborníku z vedeckej konferencie Ľudovít Štúr 1815-1856, ktorý sme už v našom cykle uviedli, je publikovaná aj štúdia Antona Habovštiaka (1924 Krivá - 2004 Bratislava), jazykovedca - dialektológa, zberateľa ľudovej slovesnosti a spisovateľa pre deti a mládež, Štúrov spisovný jazyk a nárečia.

V štúdii ho na začiatku zaujíma otázka, na základe ktorých nárečí postavil Štúr svoj projekt spisovnej slovenčiny. Všeobecne sa predpokladalo a hovorilo, a to v odbornej i laickej verejnosti, že to boli stredoslovenské nárečia, medzi ktorými dominovali miestne nárečia v Liptove, Turci a Orave. No nebolo to celkom tak. Slovensko je síce zdanlivo malé, no zasa nie také malé, aby sme za stredné Slovensko považovali len uvedené tri regióny. Nakoniec, na túto otázku najlepšie odpovedá samotný Ľudovít Štúr: “Najčisťejšie a najpekňejšje po slovenskí hovorí sa vnútri v samích Tatrách, v strjedku ich najzavreňejšom: v Liptove, Orave, Turci, v horňom Trenčíne, v horňej Ňitre, Zvoleňe, Ťekove, Honťe, Novohraďe a aj vo veľkej čjastke Gemera, kde pravda často pomješaná sa užíva, a naposledok na dolňej zemi, túto teda chťjac čisto a dobre slovenskí písať, museli sme vzjať za reč spisovnú.“

O sto rokov neskoršie dialektologické výskumy túto skutočnosť potvrdili, a preto autor štúdie mohol konštatovať: „Pri ustaľovaní pravidiel pre nový spisovný jazyk si Ľ. Štúr zvolil synchronické kritérium a neopieral sa iba o stav v jednom stredoslovenskom nárečí, ale o stav, ktorý zistil vo všetkých stredoslovenských nárečiach. Osobitne však treba zdôrazniť, že Štúr neodtrhával stredoslovenské nárečia od ostatných slovenských nárečí. Štúr zastáva veľmi správny názor, keď konštatuje, že všetky slovenské nárečia mali spoločný vývoj a že na celom Slovensku je jeden spoločný jazyk...“ A práve ten najvrchovatejšou mierou pomenúva, zjednocuje a vytvára národ.

O vycibrenom jazykovom cite Ľudovíta Štúra a jeho jazykovednom poznaní hovorí aj skutočnosť, že do svojho hláskoslovného systému nechcel pojať hlásky "ä""ľ", lebo ich nepokladal za typické stredoslovenské hlásky: „...mjesti síce počuť ä, ale je to len na málo mjestach a aj tam, kde je, pomalí kape“. A o mäkkom „ľ“ sa vyjadril takto: „...mekkuo l len u daktorích a málo Slovákou je v običaji a už aj tam pomalí zakapáva.“ Keď sa prenesieme do súčasnosti, musíme konštatovať, že aj v tomto mal Štúr pravdu a že správne predvídal vývin. Hlásku „ä“ okrem Turčanov už prakticky nevieme vysloviť, no a tí ju zasa vyslovujú aj tam, kde nie je náležitá, napríklad kämeň, mäd a podobne. A aj mäkké „ľ“ sa nám vytráca. Bratislavčania, a to aj tí, ktorí profesionálne narábajú s jazykom, ho vo väčšine odmietajú používať, lebo v podvedomí majú zafixované, že prezrádza ich vidiecky a plebejský pôvod.

No a stále aktuálny je aj Štúrov lexikografický pohľad na pohyb v slovnej zásobe. Autor štúdie o tom hovorí: „ Nové slová si tvorí Štúr len veľmi zriedka. Bol proti neužitočnému neologizovaniu a uprednostňoval radšej slová jednoduché a zrozumiteľné. (...) Štúr sa opieral predovšetkým o ľudovú slovnú zásobu. Zastával názor, že ak nárečie má nejaké vhodné slovo, ktoré je potrebné pre spisovný jazyk, treba ho do spisovného jazyka prijať.“