Kameraman s novátorským videním je nositeľom jedného z najvyšších štátnych vyznamenaní Pribinovho kríža III. triedy za významné zásluhy o kultúrny rozvoj Slovenskej republiky v oblasti kinematografie.
Autor TASR
Bratislava 14. januára (TASR) - Kameraman Stanislav Szomolányi stál pri zrode mnohých slovenských filmov, vrátane tých, ktoré sa začlenili do Zlatého fondu slovenskej kinematografie. Pochádza z Bánoviec nad Bebravou, kde sa narodil 14. januára 1935. V stredu sa dožíva životného jubilea 80 rokov.
Filmy Slnko v sieti, Panna zázračnica, Organ, ale aj iné sa v kontexte 60. rokov 20. storočia stali novátorskými aj vďaka jeho kameramanskému videniu, odlišnému od štylizovanej a patetickej kamery vtedajších filmov.
Štúdium kamery absolvoval na Filmovej a televíznej fakulte Akadémie múzických umení (FAMU) v českej Prahe v rokoch 1953 až 1958. Začínal v Štúdiu dokumentárnych filmov v Bratislave, rok pôsobil v Československom armádnom filme v Prahe a po návrate na Slovensko začal pracovať ako kameraman hraných filmov.
Pri prvom dokumentárnom filme Niekedy v novembri (1958) spolupracoval s režisérom Štefanom Uhrom a ich spolupráca pokračovala aj pri ďalších dokumentárnych snímkach - Očami kamery (1959) alebo Poznačení tmou (1959). Výsledkom ich spolupráce boli neskôr hrané filmy - Slnko v sieti (1962), Organ (1964), Panna zázračnica (1966), Tri dcéry (1967), Kosenie Jastrabej lúky (1981), Pásla kone na betóne (1982), Šiesta veta (1986).
Dnes už legendárny film Slnko v sieti je lyrickým príbehom emocionálneho dozrievania a vzťahu dvoch mladých ľudí, ktorí sa snažia zakryť svoju neistotu, neskúsenosť a strach zo života hraným cynizmom a odmietavou pózou voči súdobej spoločnosti. Je prvým filmom v dejinách slovenskej kinematografie, rozvíjajúcim tému prirodzeného hodnotového aj spoločenského porovnania prostredia mesta a vidieka. V čase vzniku priniesol tento film do kín nový spôsob filmového rozprávania, nový analytický pohľad na realitu, zameraný na človeka a jeho pocity, ale aj na historické a spoločenské súvislosti. Podľa prelomového filmu bola nazvaná aj národná filmová cena (Slnko v sieti) určená na ocenenie najkvalitnejších filmov a tvorivých výkonov slovenskej kinematografie, udeľuje sa od roku 2004.
Bravúrna práca Stanislava Szomolányiho s kamerou prispela aj k vytvoreniu pozoruhodných a medzinárodne ocenených diel v televíznej tvorbe. Prelom znamenali televízne filmy Krotká (režisér Stanislav Barabáš, 1967) a Balada o siedmich obesených (režisér Martin Hollý, 1968), ktoré získali Grand Prix na Medzinárodnom televíznom festivale v Monte Carlo (Monako).
V roku 1974 začal pôsobiť Stanislav Szomolányi aj ako vysokoškolský pedagóg na Vysokej škole múzických umení (VŠMU) v Bratislave a v roku 1991 založil na tejto vysokej škole Katedru kameramanskej tvorby, ktorú viedol, neskôr pôsobil v Ateliéri kameramanskej tvorby a fotografie VŠMU. Je čestným členom Asociácie slovenských kameramanov.
Získal viacero ocenení na rôznych domácich i zahraničných festivaloch. Je držiteľom ocenenia IGRIC, ktoré mu za celoživotné dielo udelili v roku 1998. V roku 2003 získal špeciálnu cenu Asociácie slovenských kameramanov za celoživotný prínos v kinematografii. Od roku 2005 je nositeľom jedného z najvyšších štátnych vyznamenaní Pribinovho kríža III. triedy, za významné zásluhy o kultúrny rozvoj Slovenskej republiky v oblasti kinematografie. V roku 2006 získal cenu Slnko v sieti. V roku 2012 si prevzal Cenu predsedu Národnej rady Slovenskej republiky za rozvoj kultúry a humanitného vzdelávania.
V roku 2005 vyšla kniha Richarda Blecha Kameraman Stanislav Szomolányi.
Pred niekoľkými rokmi sa významne spolupodieľal na farebnej korekcii a prepise vybraných slovenských filmov do digitálnej podoby v DVD edícii Slovenský film.
Filmy Slnko v sieti, Panna zázračnica, Organ, ale aj iné sa v kontexte 60. rokov 20. storočia stali novátorskými aj vďaka jeho kameramanskému videniu, odlišnému od štylizovanej a patetickej kamery vtedajších filmov.
Štúdium kamery absolvoval na Filmovej a televíznej fakulte Akadémie múzických umení (FAMU) v českej Prahe v rokoch 1953 až 1958. Začínal v Štúdiu dokumentárnych filmov v Bratislave, rok pôsobil v Československom armádnom filme v Prahe a po návrate na Slovensko začal pracovať ako kameraman hraných filmov.
Pri prvom dokumentárnom filme Niekedy v novembri (1958) spolupracoval s režisérom Štefanom Uhrom a ich spolupráca pokračovala aj pri ďalších dokumentárnych snímkach - Očami kamery (1959) alebo Poznačení tmou (1959). Výsledkom ich spolupráce boli neskôr hrané filmy - Slnko v sieti (1962), Organ (1964), Panna zázračnica (1966), Tri dcéry (1967), Kosenie Jastrabej lúky (1981), Pásla kone na betóne (1982), Šiesta veta (1986).
Dnes už legendárny film Slnko v sieti je lyrickým príbehom emocionálneho dozrievania a vzťahu dvoch mladých ľudí, ktorí sa snažia zakryť svoju neistotu, neskúsenosť a strach zo života hraným cynizmom a odmietavou pózou voči súdobej spoločnosti. Je prvým filmom v dejinách slovenskej kinematografie, rozvíjajúcim tému prirodzeného hodnotového aj spoločenského porovnania prostredia mesta a vidieka. V čase vzniku priniesol tento film do kín nový spôsob filmového rozprávania, nový analytický pohľad na realitu, zameraný na človeka a jeho pocity, ale aj na historické a spoločenské súvislosti. Podľa prelomového filmu bola nazvaná aj národná filmová cena (Slnko v sieti) určená na ocenenie najkvalitnejších filmov a tvorivých výkonov slovenskej kinematografie, udeľuje sa od roku 2004.
Bravúrna práca Stanislava Szomolányiho s kamerou prispela aj k vytvoreniu pozoruhodných a medzinárodne ocenených diel v televíznej tvorbe. Prelom znamenali televízne filmy Krotká (režisér Stanislav Barabáš, 1967) a Balada o siedmich obesených (režisér Martin Hollý, 1968), ktoré získali Grand Prix na Medzinárodnom televíznom festivale v Monte Carlo (Monako).
V roku 1974 začal pôsobiť Stanislav Szomolányi aj ako vysokoškolský pedagóg na Vysokej škole múzických umení (VŠMU) v Bratislave a v roku 1991 založil na tejto vysokej škole Katedru kameramanskej tvorby, ktorú viedol, neskôr pôsobil v Ateliéri kameramanskej tvorby a fotografie VŠMU. Je čestným členom Asociácie slovenských kameramanov.
Získal viacero ocenení na rôznych domácich i zahraničných festivaloch. Je držiteľom ocenenia IGRIC, ktoré mu za celoživotné dielo udelili v roku 1998. V roku 2003 získal špeciálnu cenu Asociácie slovenských kameramanov za celoživotný prínos v kinematografii. Od roku 2005 je nositeľom jedného z najvyšších štátnych vyznamenaní Pribinovho kríža III. triedy, za významné zásluhy o kultúrny rozvoj Slovenskej republiky v oblasti kinematografie. V roku 2006 získal cenu Slnko v sieti. V roku 2012 si prevzal Cenu predsedu Národnej rady Slovenskej republiky za rozvoj kultúry a humanitného vzdelávania.
V roku 2005 vyšla kniha Richarda Blecha Kameraman Stanislav Szomolányi.
Pred niekoľkými rokmi sa významne spolupodieľal na farebnej korekcii a prepise vybraných slovenských filmov do digitálnej podoby v DVD edícii Slovenský film.