< sekcia Kultúra

Nástupom J. M. Hurbana na faru v Hlbokom vstúpila táto obec do dejín

Jozef Miloslav Hurban. Foto: TASR

Život rozhodol, že Hurban neodišiel študovať do zahraničia a zostal na Slovensku. Aj Ľudovítovi Štúrovi to prišlo vhod. Talentovaný mladý muž sa stal jeho blízkym spolupracovníkom.

Bratislava 11. mája (TASR) - Človek mieni, Pán Boh a život mení a v tých zmenách má najčastejšie prsty láska. Jozef Miloslav Hurban ešte v polovici roku 1842 mienil ísť študovať do Nemecka a tak zavŕšiť svoju vzdelanostnú a intelektuálnu prípravu na celoživotný post profesionálneho evanjelického kazateľa. Taký bol dobový mrav, taká bola zvyklosť, tak to robili slovenskí študenti predchádzajúcich generácií i jeho vrstovníci a iste to tak budú robiť aj mladšie generácie. No Hurban už vtedy tušil, že jeho profesionálnym domovom nebude a ani nemôže byť len kostolná kazateľňa a veci s ňou súvisiace. Už vtedy cítil, že ho čaká neľahký a neplatený post národného buditeľa, spisovateľa, redaktora a veru i revolucionára.

Na štúdium si už stihol nasporiť dostatočnú nástupnú sumu peňazí, presvedčil aj jedného z najlepších priateľov a študentských funkcionárov z bratislavského lýcea Augusta Horislava Škultétyho, aby išli študovať vedno, dokonca aj Ľudovít Štúr prikývol na jeho rozhodnutie, no brezovský kaplán je akýsi nesvoj a rozhodnutie neustále odďaľuje. A hneď má naporúdzi celý tucet zdôvodnení. Po prvé - vyskladnenie zborníka Nitra je na spadnutie a aby z toho bola pravidelná ročenka, druhý ročník treba pripravovať už teraz, po druhé - Štúr chystá v Bratislave stretnutie najvernejších a ich rokovanie by sa malo týkať takého závažného kroku, akým je otázka literárneho jazyka Slovákov, no a po tretie - v tom rozbehnutom ochotníckom divadle v Sobotišti by sa malo pokračovať. Lenže - bez neho? Zdá sa, že tú najzávažnejšiu príčinu si v tomto čase ešte nechcel pripustiť.

Život je však veľký výmyselník - rozhodol aj v tomto prípade. Začiatkom júna 1843 kaplánovi Hurbanovi z Brezovej, o ktorom išli len tie najlepšie chýry, ponúkli farárske miesto obyvatelia záhorskej obce Hlboké. No a taká ponuka sa neodmieta. Hurban sa vtedy definitívne rozlúčil s myšlienkou na zahraničné štúdiá a ponuku prijal. Ani on, ani Hlbočania v tej chvíli ešte netušili, že týmto činom vstúpili do dejín. A to skoro okamžite.

Pretože mladosť sa snúbi s činom, slobodný mládenec Jozef Miloslav Hurban už začiatkom júla 1843 poskytol svoj nový domov na schôdzku o najposvätnejšej veci každého národa - o jazyku. V dňoch 11. - 16. júla 1843, teda prakticky celý pracovný týždeň, sa tam uskutočnila schôdzka troch vzdelaných mladých slovenských mužov, aby sa odhodlali k historickému činu.

Na snímke busty (zľava) Michal Miloslav Hodža, Jozef Miloslav Hurban a Ľudovít Štúr v Múzeu slovenských národných rád 10. apríla 2015.
Foto: TASR/Radovan Stoklasa


Jaroslav Rezník to v knihe Túry do literatúry prostredníctvom Hurbanovho vnútorného monológu opísal takto: „Ešte nebol ani poriadne zariadený, keď sem prišli Ľudovít Štúr a Michal Miloslav Hodža, aby sa poradili o uzákonení spisovnej slovenčiny. Chudáci, nemali si ani na čo sadnúť, jednu stoličku musel vypožičať od suseda. Ale vykonali kus práce. Ich stretnutie, ukazuje sa, bolo vskutku historické. Dohodli sa na piedestál najvrchnejší povýšiť ´tatranskô nárečja´ slovenského ľudu, rozdelili si i úlohy. Štúr teoreticky zdôvodnil potrebu jednotného spisovného jazyka Slovákov v spise Nárečja slovenskô alebo potreba pisaňja v tomto nárečí a vypracoval i prvú gramatiku - Náuku reči slovenskej. Hodža obraňoval myšlienku Štúra a zdôvodnil potrebu nového literárneho jazyka v presvedčivom spise Dobruo slovo Slovákom súcim na slovo. A on? On sa podujal na praktickú stránku veci. Druhý ročník almanachu Nitra pripravoval na vydanie už v novej slovenčine. Konali svojvoľne, neuvážene a nepripravene? Nie. Ani jeden z nich sa necítil byť samozvancom. Či neboli aj za bardom slovenskej poézie v bernolákovčine Jánom Hollým? Boli, vysvetlili, poradili sa. A básnik? Pochopil a schválil ich počínanie.

Bernolákovský básnik a prekladateľ, katolícky kňaz Ján Hollý
Foto: TASR/archív


Treba dodať, že Ján Hollý v tom čase už poznal obsah prvého ročníka almanachu Nitra, ktorý zostavil a zredigoval Hurban a ktorý vzbudil medzi vzdelancami oboch konfesií veľkú pozornosť. Hoci Ján Hollý bol vtedy už skoro slepý, všetky príspevky mu prečítal jeho priateľ a kňazský kolega Martin Lackovič, u ktorého v starobe býval na Dobrej Vode. Páčila sa mu najmä koncepcia almanachu, ktorý mal päť častí: Hlasy k Nitře, Spěvy historické, Obrazy z přítomnosti, Rozmanitost básnická a Minulost. Z príspevkov to bola Hurbanova lyricko-epická báseň Osudové Nitry, Sládkovičove básne a oba prozaické príspevky, čo konkrétne znamenalo prózu J. M. Hurbana Svatoplukovci aneb pád Říše Velkomoravské a historickú povesť Janka Kalinčiaka z čias kráľa Mateja Bozkovci. Neveľmi reagoval na uverejnenie básní už vtedy známeho českého básnika Karla Hynka Máchu a už vôbec sa mu nepáčilo, že príspevky boli napísané a publikované po česky. No keď mu vysvetlili, že nasledujúci ročník už bude vytlačený v živej a gramaticky definovanej literárnej slovenčine, pousmial sa, ukázal na titulný list zborníka a poklepkal prstom po jeho dolnom okraji. Titulný list 1. ročníka almanachu Nitra mal totiž tento text: „NITRA. DAR dcerám a synům Slowenska, Morawy, Čech a Slezska obětovaný, vydáwana od Miloslava Jos. Hurbana, Ročnjk I / W Prešporku, čili w Břetislawě nad Dunagem. 1842. Písmem urozeného Antonina Šmida.“ Jánovi Hollému sa veľmi páčilo, že mladíci napísali „v Prešporku, čili v Bratislave nad Dunajom“, čo nebývalo v tom čase bežné.

Život teda rozhodol, že Hurban neodišiel študovať do zahraničia a že zostal na Slovensku. Aj Ľudovítovi Štúrovi to prišlo vhod. Zo dňa na deň bol presvedčenejší, že Hurbana bude skoro každodenne potrebovať. Cesta k slovenčine bude ešte plná nástrah, ale už sa vyjasnieva a prvé kroky boli úspešné. A ak sa podarí vydať Nitru v slovenčine podľa ich predstáv, pridajú sa k nim mnohí ďalší. Najmä tí z ich generácie. Pravdou však je, a Štúr to ešte netuší, že Hurban síce myslí na Nitru a pripravuje ju, no stále častejšie chodieva do Sobotišťa. A za celý svet si nechce priznať, že jeho rozhodnutie zrieknuť sa štúdia v zahraničí asi najviac ovplyvnilo to čarovné dievča zo sobotištského javiska.